„Zelená“ elektrina nie je zadarmo
Regulátor nedávno zdvihol cenu tarify za prevádzku systému (TPS). Pre koncových odberateľov elektriny, domácnosti i firmy, to znamená zdraženie koncovej ceny o dve eurá za megawatthodinu bez DPH. Správa opäť pripomenula zahmlenú debatu, koľko nás obnoviteľné zdroje (OZE) stoja.
Stačí sa porovnať s Českom
Z faktúr za elektrinu dnes žiadny spotrebiteľ priamo nevyčíta, akou sumou prispel na OZE. Navyše za ostatné obdobie sa informácia stáva nečitateľnou aj pre odborníkov. A to nielen pre náročné pátranie po poznaní pomerov nákladov na OZE, kombinovanú výrobu, domáce uhlie či operátora trhu v rámci TPS, ale vôbec v hľadaní odpovede na otázku, aký balík nákladov si OZE reálne žiadajú.
Zákon hovorí, že elektrina z OZE sa podporuje formou povinného výkupu za ceny, ktoré určuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO). Povinnými výkupcami sú regionálne distribučky, ktoré majú túto elektrinu použiť na krytie strát vo svojich sústavách.
Keď sa systém a úvodné ceny nastavovali, iba málokto si kládol otázku, ako podpora cez koncový účet ovplyvní slovenský priemysel. Netreba hneď porovnávať s Áziou, na začiatok by stačilo pozrieť na energetické účty konkurentov z Česka či Nemecka. Neexistuje tiež nákladová analýza scenárov podpory vybraných technológií OZE. Splniť cieľ vyplývajúci z členstva v EÚ sa dá predsa rôznymi cestami a členský štát má predsa explicitné právo rozhodovať o podobe svojho energetického mixu. Aktuálna je i otázka, ako zmeniť systém, keď výroba z OZE už prevyšuje objem strát v sústavách.
Kto to zaplatí
Na druhej strane systému stojí prevádzkovateľ zdroja, ktorý po splnení podmienok dostal od ÚRSO cenové rozhodnutie platné na 15 rokov. V ňom sa uvádza výkupná cena. Pokiaľ platnosť rozhodnutí časom nevyprší, náklady na už podporované OZE sa neznížia. Na debatu tak ostáva iba to, čo je lepšie: ak ich odberatelia zaplatia cez účty za elektrinu alebo sa bremeno medzi odberateľov prerozdelí tým, že sa časť bude platiť cez štátny rozpočet, teda z daní.
Výkupnú cenu elektriny z OZE tvoria v princípe dve zložky. Keďže sa využíva na krytie strát, prvou je cena na straty. Tá sa odvíja aj od ceny elektriny na trhu a jej výšku určuje ÚRSO. Rozdiel medzi ňou a výkupnou cenou pre konkrétny zdroj sa vyrovnáva doplatkom, na ktorý sa skladajú všetci odberatelia elektriny cez TPS.
Reálna finančná náročnosť systému podpory však nie je jednoznačná. Napovedajú to i vyjadrenia distribučiek, podľa ktorých vznikol v období 2012-13 deficit v TPS v objeme do 150 miliónov eur. I keď ÚRSO hovorí o správnom nastavení tarify, takéto zásadné vyjadrenia firiem naznačujú, že pravda bude minimálne niekde uprostred. Od minulého týždňa sa v zákulisí objavili informácie, že ak sa nová cena TPS udrží, plus-mínus by sa mohla približovať k objektívnym nákladom. Deficit z minulých období sa podľa pravidiel zohľadní v korekcii, ku ktorej regulátor pristupuje s dvojročným odstupom. Treba pripomenúť, že korekcia zohľadňuje objem peňazí v eurách, opomína však infláciu za dané obdobie.
Kuloárna informácia by mohla platiť najmä za predpokladu, ak cena elektriny na trhu porastie. Pre lepšie pochopenie, predstavme si situáciu, v ktorej by sa pripájanie nových OZE úplne zastavilo, cena TPS by zohľadňovala skutočnosť a výroba z OZE by bola stabilná. Ak by sa v tejto situácii pohla cena elektriny na trhu, zmenila by sa aj regulovaná cena elektriny na straty. V závislosti od smeru pohybu by bolo úlohou TPS vybrať menší alebo väčší objem peňazí, cez ktorý by sa doplatil spomenutý rozdiel. Aj toto je faktor, ktorý komplikuje jednoznačný odhad, koľko nás dosiahnutie cieľa OZE bude do roku 2020 celkovo stáť.
Udržať stratových na trhu
Na podporu sa však možno pozrieť aj inak. Vznik dotačných schém podnietili ciele EÚ do roku 2020. Dôsledkom je deformácia trhu na strane výroby, konkrétne extrémne nízke a často i záporné ceny komodity. Hoci svoje zohráva i hospodársky útlm, zásadný vplyv má objem elektriny z OZE, ktorý vstupuje na trh de facto až po tom, čo bol zaplatený cez dotačné schémy.
Vzniká paradox, keď sa poukazuje na potenciálnu výhodu odberateľa z nízkych cien komodity, ktorú však negujú náklady na podporu „zelenej“ elektriny. Rečníckou otázkou však je, či by bola cena na trhu bývala takáto nízka aj v prípade, ak by sa masívna podpora OZE v celej EÚ pred piatimi rokmi nenaštartovala.
Čo možno povedať o podpore OZE s istotou? Najmä to, že skomplikovala život prevádzkovateľom tradičných zdrojov. Pri dnešných cenách nie je tajomstvom, že spomedzi nových elektrární dokážu (ešte zatiaľ) generovať zisk len technológie na báze spaľovania uhlia. A to je dôvod, pre ktorý sa v EÚ začína debatovať o nových regulačných zásahoch s cieľom udržať stratové elektrárne na trhu. Dôvod je primárne technický a súvisí s bezpečnou prevádzkou elektrizačných sústav. Nehovoriac však o tom, že i OZE potrebujú zálohu, keďže ich výkon kolíše v čase – v závislosti od počasia.
A aj toto sú náklady, ktoré s rozvojom OZE jednoznačne súvisia a treba s nimi v celkovej bilancii kalkulovať.
Upozornenie: Text vychádza 26.8.2014 v denníku SME.
(c) energia.sk
K téme
