Zásadná zmena energetickej politiky v Nemecku prináša problémy
Kritici projektu tvrdia, že v Nemecku nejestvuje jednotná koncepcia prechodu od jadrovej energie k ekologickej energetike. Štát má týchto koncepcií 16. Každá spolková krajina, ako tvrdí Stephan Kohler, šéf Nemeckej energetickej agentúry (Dena), rozvíja vlastný program.
Kohler a mnohí ďalší experti zdôrazňujú, že spolok a spolkové krajiny sa musia bezpodmienečne dohodnúť na cieľoch projektu. „Spolková vláda,“ uviedol šéf Deny ďalej, „vytýčila do roku 2020 cieľ, že obnoviteľné zdroje majú v roku 2020 dosiahnuť podiel na nemeckej spotrebe elektriny 35 %.“ Ak by sa však uskutočnili plány spolkových krajín, tento podiel by dosiahol 64 %!
Podľa Kohlera je to len jedna z absurdít zásadnej zmeny zabezpečovania elektrickej energie z ekologických zdrojov. Je ich viac a magazín upozorňuje, že sa všetkým nevenoval.
Kohler žiada, aby sa program koordinoval na spolkovej úrovni, lebo kým v severných krajinách sa veterné parky rýchlo budujú, výstavba prenosovej sústavy na juhu, kde sa elektrina bude spotrebúvať, zaostáva.
Pred 13 rokmi prijal spolkový parlament zákon o budovaní obnoviteľných energetických kapacít. Malo ísť o nemecký príspevok k zníženiu tempa otepľovania atmosféry. Odvtedy od Flensburgu po Freiburg montujú vlastníci domov na strechy slnečné kolektory a desaťtisíce veterných vrtúľ naťahujú dlhé prsty k oblohe. Doteraz sa namontoval inštalovaný výkon veterných turbín do 30 gigawattov (GW) a rovnaký je aj inštalovaný výkon slnečných kolektorov. Teoreticky sú oba zdroje schopné spolu vyrobiť toľko elektrickej energie, ako 40 jadrových blokov. Pravda, iba napoludnie v prípade, že svieti slnko.
Napriek týmto ekologickým kapacitám je však elektrický prúd v Nemecku „špinavší“ ako v minulosti. Spolkové ministerstvo životného prostredia uviedlo, že podľa predbežných údajov sa vlani v krajine dostalo do ovzdušia o 1,5 % viac skleníkových plynov ako v roku 2011.
Šéf rezortu Peter Altmaier sa domnieva, že nemecké elektrárne znovu začali spaľovať veľa lacného hnedého a čierneho uhlia. Podiel zelenej elektriny na nemeckej spotrebe síce dosiahol vlani 25 %, ale väčším spaľovaním uhlia sa pokles znečisťovania ovzdušia medziročne eliminoval.
Minister Altmaier sa obáva, že dosiahnutie cieľa Kjótskeho protokolu v Nemecku je zrejme ohrozené. Od roku 1990 sa emisie škodlivín vypúšťaných do ovzdušia znížili o 27 %. Krajina je teraz s protokolom v komfortnom limite. Nemecko by však malo do roku 2020 dosiahnuť ich zníženie o 40 %. A to nebude také jednoduché.
Vlani sa vyrobilo z hnedého uhlia najviac elektriny za posledných 20 rokov. A tento rok sa uvedú uhoľné elektrárne s výkonom 4,3 GW. V ďalších rokoch sa ich výkon zvýši ešte o 2 GW.
Producenti energie uvádzajú do prevádzky nové zdroje, ale súčasne neodpájajú od siete zastarané a nevýkonné kapacity. Zrejme pred rokmi boli veľmi optimistické odhady plánovačov o raste spotreby elektriny.
Z lacného prúdu z uhlia nebudú mať nijaký úžitok domácnosti. Na príčine je zákon o rozvoji obnoviteľných energetických zdrojov, ktorý výrobcom elektriny garantuje výkupnú cenu. Inak by sa im náklady na kapacity a obsluhu a údržbu nikdy nevrátili. Sektor by sa bez dotácií nemohol rozvíjať.
A v zložitej situácii sa ocitli aj prevádzkovatelia plynových elektrární. Elektráreň Irsching v Ingolstadte, ktorá patrí koncernu E.ON, hromadí len straty. Jej posledný blok uviedli do prevádzky pred 18 mesiacmi. Namiesto toho, aby vyrábal elektrinu 330 až 420 hodín mesačne, je v prevádzke 80 až 160 hodín mesačne. Pritom ide o najmodernejšie energetické zariadenie v Nemecku, ktorého účinnosť spaľovania plynu dosahuje vynikajúcich 60 %.
Plynové elektrárne sa pokladajú za ideálnu preklenovaciu technológiu medzi uhlím a obnoviteľnými zdrojmi. Rýchlo môžu vyrovnávať výkyvy v poklese výkonu veterných a fotovoltaických parkov. Nízka cena elektriny z uhlia a relatívne drahá nákupná cena plynu v Európe však robia túto výrobu stratovou.
Životnému prostrediu neprospieva ani obchod s emisnými povolenkami, ktorých prebytok je obrovský. Kto teraz vypustí do ovzdušia tonu kysličníka uhličitého, zaplatí len 5 eur. Tým sa výroba elektriny z nekvalitného uhlia stáva ešte výhodnejšia. Do fondu spolkovej vlády na ochranu ovzdušia neprichádzajú miliardy eur. Bolo by ich treba na zatepľovanie budov, vývoj elektroáut a iné environmentálne projekty. Nad niektorými sa preto už sťahujú čierne mraky.
Téma emisných povoleniek by sa mala dostať na program energetického summitu EÚ. Európska komisia a Európsky parlament by chceli sťažiť možnosť lacno znečisťovať ovzdušie, čím by sa zabránilo poklesu cien povoleniek. Kým minister Altmaier návrh podporuje, spolkový minister hospodárstva Philipp Rösler sa stavia proti. Spoločná pozícia spolkovej vlády je v nedohľadne.
Výrobný sektor sa doteraz nemusel primerane podieľať na krytí nákladov ekologických energetických kapacít. No zaťaženie domácností už zrejme dosiahlo vrchol. V súčasnosti využíva zľavnenú cenu elektriny 1700 firiem, z nich je zapojených do medzinárodnej súťaže okolo 600.
Spolková vláda však plánuje zrušiť hospodárskym subjektom všetky zľavy na elektrinu. Nemecké železnice (DB) patria v krajine medzi jej najväčších odberateľov. Za elektrinu platia ročne 2,5 miliardy eur. Ak prídu o privilégium, ročné výdavky DB vzrastú asi o 270 miliónov eur. Ceny cestovných lístkov by mali vzrásť asi o 7 %.
Zrejme aj na nátlak priemyselných zväzov na štvrtkovom summite jeho účastníci zámer zatiaľ zmietli zo stola.
Stephan Kohler pred rokovaním summitu vyslovil obavu, že zvýšenie cien elektrickej energie by viedlo k plazivej deindustrializácii Nemecka. Podľa neho zrušenie zľavy na ceny elektriny pre firmy by bolo „zahrávanie sa s ohňom“.
„Jadrovú elektráreň? Nie! Vďaka!“ Také boli nápisy na transparentoch účastníkov protestov hnutia proti jadrovým elektrárňam v krajine v 70. a 80. rokoch minulého storočia. Odpor proti nim sa prudko obnovil pred dvoma rokmi po katastrofe vo Fukušime. Na nespočetných zhromaždeniach občania žiadali odstavenie jadrových blokov. Je neodškriepiteľnou pravdou, že spolková vláda ešte nikdy nedostala takú silnú podporu od ľudí, ako po rozhodnutí o historickej zmene koncepcie nemeckej energetickej politiky.
Keď sa však plány začínajú realizovať, nadšenie chladne. Po celom Nemecku sa na miestnej úrovni rodia protestné skupiny. Broja proti veterným parkom (vo svojom okolí), fotovoltaike alebo elektrickým vedeniam. Ak sa nejaké približuje k sídlam, vrie nespokojnosť občanov. V Nemecku sa však musí postaviť 4300 kilometrov vedení. Dena ich pokladá za nevyhnutné, ale zatiaľ ich stojí len pár stovák kilometrov. Najväčší štátny infraštruktúrny projekt, do ktorého sa vláda po rokoch pustila, je podľa internetovej stránky Manager magazinu v nebezpečenstve.
Copyright © TASR 2013
K téme
