Výraz nepredikovateľný zdroj je slovenský výmysel
Jednotlivé krajiny pristupujú k podpore a rozvoju OZE odlišne. Severské štáty, Nemecko či Rakúsko im smerujú v ústrety, hoci v prípade Energiewende politici i spotrebitelia zistili, že taký ľahký obrat to nebude. Na Slovensku nie sú politickí lídri týmto zdrojom veľmi naklonení. Prečo?
Nemyslím si, že nemeckí politici alebo spotrebitelia zistili, že nepôjde o ľahký obrat. Každý od začiatku vedel, že implementácia takejto rozsiahlej zmeny nebude bez problémov. Faktom ale je, že pribúda podporovateľov Energiewende zo strany občanov i firiem. Vidia totiž v praxi mnohé pozitívne efekty. Obnoviteľné zdroje, napríklad, dokázali za posledné 3 – 4 roky nahradiť celý výkon odstavených jadrových elektrární, pomôcť rozvoju lokálnej zamestnanosti, keďže polovicu týchto projektov vlastnia malé firmy, družstvá a obce. Výrazne tiež znížili dovoz energetických surovín a hlavne zlacnili elektrinu, ktorej cena sa tvorí práve na burze v Nemecku, a dotýka sa aj priamo Slovenska.
Existuje viacero dôvodov, prečo slovenskí politici nie sú naklonení OZE. Viacerí z nich sú blízko naviazaní na jadrový a fosílny priemysel. Stačí sa pozrieť na niektorých poradcov pána premiéra alebo štátneho tajomníka ministerstva hospodárstva, čo sú ľudia, ktorí sa priamo venovali jadrovému biznisu vo firmách, ktoré majú aj dnes miliónové zákazky napríklad v Mochovciach. U veľkej časti politického spektra tiež prevláda fanatická podpora jadra a uhlia, čo je spôsobené aj deformáciou mediálnej a verejnej diskusie v prospech jadra a neprospech OZE, ktorá narobila veľa škôd. Tým sa ignorujú dlhodobo neriešené problémy jadrovej energetiky, či už ide o bezpečnosť, rádioaktívne odpady alebo vysokú závislosť od dovozu jadrového paliva z Ruska.
Kde vidíte konkrétnejšie problémy v prípade rozvoja OZE u nás?
Predovšetkým chýba kvalitná regulácia podpory a výstavby obnoviteľných zdrojov. Na druhej strane korupcia a tiež niekoľko zlých konkrétnych projektov OZE vrhá zlé svetlo na tento biznis. Všetko sa dáva za vinu OZE, namiesto toho, aby sa poukázalo na skutočných vinníkov, ktorými sú štátne inštitúcie ako MH SR alebo ÚRSO, ktoré neboli schopné sledovať klesajúce ceny technológií OZE, podľa toho znižovať výkupné ceny a prispôsobiť tomu legislatívu. Problémom je aj nastavenie pravidiel pre udržateľné využívanie OZE, ktoré by zabránili vzniku projektov s negatívnym environmentálnym vplyvom, ako je výstavba malých vodných elektrární na Hrone, likvidácii lesných porastov pre potreby výroby biomasy, dokonca z chránených oblastí.
Časť „liberálnych“ politikov zase z princípu odmieta akékoľvek dotácie vrátane podpory pre OZE. Slepo veria voľnému trhu, pritom ale pozabudli na dekády poskytovania obrovských dotácií pre jadro i uhlie, čo viedlo k vytvoreniu ekonomicky, spoločensky a politicky silných hráčov. Aby sa v takomto prostredí odrazu z ničoho nič dokázali presadiť malé, decentralizované zdroje, je utópia, najmä, ak sa tento priemysel pomerne oprávnene obáva, že rozvoj malých OZE bude viesť k likvidácii ich vlastného biznisu. Vidíme to jasne v západnej Európe, kde firmy, ktoré nie sú schopné reagovať na nové prostredie, zaznamenávajú veľké straty a riešia, ako v ňom prežiť. Nový trend je totiž založený na efektívnom využívaní energií, obnoviteľných zdrojoch, decentralizácii a odmietaní jadra či uhlia.
Niektoré čísla však ukazujú, že Slovensko v prípade inštalácie niektorých OZE technológií, napr. fotovoltika či voda, prekročilo stanovené čiastkové ciele podľa národného akčného plánu. Zdá sa, že Slovensko na tom teda nie je tak zle v rozvoji zelenej energie?
Slovensko zatiaľ neprekračuje v oblasti OZE ciele v ničom. Je síce pravda, že máme viac inštalovanej fotovoltiky ako Maďarsko alebo Poľsko, ale podstatne menej než Česko či Nemecko. Potenciál vodnej energie využívame na 75 až 80 %. To sa však stalo na úkor likvidácie ekosystémov Dunaja a Váhu, kde regulovaný tok úplne zničil prirodzené prostredie rieky a v blízkej dobe to hrozí aj na Hrone.
Slovensko tiež oveľa menej, než napríklad Česká republika, Poľsko či Rakúsko, využíva biomasu a hlavne bioplyn. A keď sa tu niekto aj do biomasy púšťa, tak často za cenu poškodzovania ekosystémov, území Natura 2000 a udeľovania výnimiek pre ťažbu kalamitného i zdravého dreva z národných parkov. Za vinníka sa pritom znovu označuje obnoviteľná energia ako taká, namiesto štátnych orgánov, ktoré majú efektívne chrániť prírodu.
Určite teda nepatríme ku krajinám s vysokým podielom OZE pokiaľ ide o hrubú spotrebu energií. Pred rokom 2004 bol tento podiel pod 5 %, ku koncu roka 2013 sa podľa oficiálnych údajov dostala na asi 10,7 %, čo bolo podstatne menej než priemerný podiel OZE v celej Európskej únii, t.j. pod 14,9 %. Relatívne lepšie vychádzame v prípade podielu OZE v elektroenergetike, a to najmä vďaka veľkým vodným elektrárňam. Celkovo je však na tom z krajín V4 horšie už len Maďarsko , ktoré malo podiel 9,8 % OZE v hrubej spotrebe energií. Cieľ Slovenska na úrovni 14 % do roku 2020 teda nebol ešte dosiahnutý a pokiaľ sa budú naďalej diať také blokády OZE zo strany vlády i regulačných orgánov, je naozaj otázne, či k jeho naplneniu vôbec dospejeme.
Nová Energetická politika, ktorá bola schválená vlani v novembri, totiž bude nepriamo viesť k obmedzovaniu rozvoja OZE. Cieľ pre rok 2030 na úrovni podielu 20 % totiž ukazuje, že bude nutné obmedziť trend ich výstavby z posledných rokov.
Akýmsi zabudnutým OZE na Slovensku je vietor, počet veterných turbín sa dá spočítať na prstoch. Myslíte, že je šanca na Slovensku tento zdroj vzkriesiť? V Rakúsku má svoje miesto, Poľsko ho tiež vníma ako perspektívny zdroj. Aké podmienky a realita sú u nás?
Pri veternej energii Slovensko figuruje na konci európskeho rebríčka, za nami sú už len Slovinsko a Malta. Česi majú 55-krát viac, Maďari 66-krát viac, Rakúšania 419-krát viac a Poliaci 766-krát viac inštalovaného výkonu veterných zdrojov ako my. Či sa podarí na Slovensku rozbehnúť tento zdroje energie, závisí od viacerých faktorov. V prvom rade musí SEPS prestať blokovať rozvoj veternej energie a začať povoľovať projekty minimálne v územiach, ktoré sú na to vhodné podľa smernice MŽP SR číslo 3/2010 – 4.1., ktorá ustanovuje štandardy a limity pre umiestňovanie veterných elektrární a parkov na území Slovenska. Tým je určitým spôsobom zaistená ochrana pred masívnou výstavbou týchto zdrojov, napríklad v chránených územiach.
Trend nepripájania zdrojov sa už čiastočne presunul aj do fotovoltiky a od decembra 2013 sa k tejto blokácii pridali aj distribučné spoločnosti s argumentom, že sústava na takéto variabilné zdroje nie je pripravená. Používa sa výraz nepredikovateľný zdroj, ktorý inde vo svete nie je používaný. Je to len slovenský výmysel, ktorý nereflektuje fakty o predikcii výkonov obnoviteľných zdrojov dokonca ani v stredoeurópskom priestore. Skúsenosti z okolitých krajín s oveľa vyššími reálne pripojenými obnoviteľnými zdrojmi alebo minuloročná analýza Medzinárodnej energetickej agentúry jasne hovoria o tom, že pripojiť 30 % výkonu solárnych alebo veterných zdrojov v Európe zvládnu už súčasné siete a vyžiada si to len malé dodatočné náklady.
Dobré možnosti pre vietor sú na Záhorí, v Podunajskej nížine alebo vo Východoslovenskej kotline. Už v štátnej Stratégii energetickej bezpečnosti sa hovorilo o technicky a ekonomicky možných 600 MW inštalovaného výkonu z vetra, čo by v praxi znamenalo niečo okolo 5 % spotreby elektriny Slovenska, ktoré je možné integrovať do sústavy bez väčších dodatočných nákladov. Keď teda na Slovensku máme 0,025 % podiel vetra a niečo okolo 2 až 3 % z fotovoltiky, o akej stabilite sústavy sa tu bavíme? Tvrdenia týchto firiem sú teda zavádzajúce. A v prípade, že je to pravda, prenosová sústava aj distribučné spoločnosti by mali prepustiť svoje vedenia, pretože nie sú schopné reštrukturalizovať a modernizovať našu elektrizačnú sieť.
Jednou z najaktuálnejších tém v slovenskej energetike je odňatie podpory pre výrobcov z OZE a KVET. Zo strany Greenpeace som nezachytila nejakú reakciu na túto konkrétnu kauzu. Ako ju vnímate, ak vôbec?
Situáciu momentálne monitorujeme a hodnotíme, mali sme aj stretnutia s niektorými firmami, ktorých sa to bytostne týka. Zatiaľ sme nevideli dôvod na mediálne vyjadrenia, ale v blízkom čase k tomu pravdepodobne dôjde. V princípe považujeme toto odňatie podpory za ďalší z nezmyselných administratívno-byrokratických útokov proti OZE biznisu, ktorý nás môže stáť v súdnych procesoch nemalé peniaze. Do debaty tiež vstupuje politická hra a to, aby bolo možné pred voľbami používať na verejnosti argument, že vláda „ušetrila“ občanom Slovenska 60 či 70 miliónov eur, ktoré nebudú musieť platiť za podporu obnoviteľných zdrojov.
Zároveň to považujeme za prekročenie právomocí distribučných spoločností, čo už skonštatovalo aj niekoľko právnych kancelárií. „Distribučky“ by mali podporovať rozvoj decentralizovaných OZE, hlavne ich bezproblémovým pripájaním a dodržiavaním podpísaných zmlúv a legislatívy. Energetické firmy zarábajú na nákupe a predaji elektriny a sú teda tiež povinné investovať do rozvoja sietí. Rovnako sú povinné znižovať byrokratické zaťaženie malých výrobcov elektriny z OZE a nie im neustále hádzať polená pod nohy.
Ako ste spomínali, trendom v sektore energetiky je decentralizácia výroby a aktívne angažovanie odberateľov, smerovanie k tzv. prosumers. Ako vidíte situáciu na Slovensku?
Ako som už povedal, zodpovedné orgány ako je SEPS, ÚRSO, „distribučky“, ale aj samotné ministerstvo hospodárstva viac vytvárajú bariéry decentralizovanej výrobe energií, ako ich podporujú. Príkladom je aj Program na podporu malých OZE, ktorý bol schválený ešte v júli 2013, ale ani po takmer dvoch rokoch štát nedokázal zabezpečiť reálne fungovanie tohto programu, ktorý by mohol pomôcť 50 – 70 tisícom domácností znížiť účty za energie, využívať lokálne zdroje, znížiť dovoz fosílnych palív a chrániť životné prostredie.
Greenpeace zdôrazňuje potrebu väčšieho dôrazu na úspory energie v energetickej politike Slovenska. Čo konkrétne by ste zmenili?
Spomeniem konkrétny príklad z roku 2012, keď sme sa snažili tlačiť na vládu, aby sa peniaze z aukcií emisných povoleniek využili na programy úspor energie hlavne v domácnostiach, malých podnikoch a verejných budovách obdobne, ako je to v Česku či vo Francúzsku. Ide o sumu medzi 60 až 200 miliónov eur ročne, v závislosti od ceny uhlíka na trhu. Za tieto peniaze by sa napríklad mohlo počas siedmich rokov zatepliť 150 až 200 tisíc domácností.
Vláda sa však k tomu postavila tak, že podľa nakoniec schváleného zákona o obchodovaní s emisiami sa tieto peniaze môžu použiť na krytie deficitu štátneho rozpočtu a možno budú v budúcnosti použité aj na opatrenia ako znižovanie emisií, protipovodňové opatrenia a podobne. Slovensku tak v tejto veci hrozí konanie zo strany EÚ, pretože podľa európskej smernice má minimálne 50 % týchto peňazí smerovať na opatrenia na ochranu klímy, kam sanácia deficitu štátneho rozpočtu určite nespadá.
Zmeniť treba aj základné ciele štátnej energetickej politiky smerom k ambicióznejším plánom v oblasti úspor energií. Nová Energetická politika už síce hýbe číslami v oblasti znižovania spotreby primárnych zdrojov, ale pri elektroenergetike ani jeden zo schválených scenárov nehovorí o znižovaní spotreby elektriny. Dokonca aj takzvaný nízky scenár má stále rastovú tendenciu a nereflektuje reálny vývoj v posledných rokoch. Z toho by následne mali vyplývať aj legislatívne opatrenia pre znižovanie spotreby energií v jednotlivých sektoroch, pri nastavení dotačných politík i úspor na regionálnej úrovni.
Problémom je aj osveta, ktorá by mala byť už na základných školách a potom sa ďalej rozvíjať. Samotné štátne orgány vykonávajú minimálnu osvetu v oblasti úspor energie. Niečo síce robí napríklad SIEA, ale stále máme pocit, že menej než environmentálne organizácie. V závere teda ľudia, ktorí sa o úspory energie aktívne nezaujímajú a nevyhľadávajú ich, sa k nim dopracujú až na základe vysokého účtu za elektrinu alebo za teplo.
Jednou z hlavných výčitiek voči väčšej podpore úspor energie býva potreba investícií. Pri financovaní energetickej efektívnosti sa ponúkajú viaceré nástroje, napr. dotácie z EÚ i štátneho rozpočtu, inštitút energetických služieb (tzv. EPC) či pôžičky z bánk. Ktorá cesta alebo kombinácia sa Vám javí ako najlepšia?
V princípe kombinácia všetkých spomenutých nástrojov je podľa nás správna, len ich treba nasmerovať k cieľovým skupinám, pre ktoré sú najideálnejšie. Motivovať treba občanov i firmy. Je potrebné zaistiť dostatočnú informovanosť a schopnosť jednotlivých cieľových skupín reálne dosiahnuť na rôzne podporné programy, nízko-úročené pôžičky a podobne. Problémom je aj zložitá byrokracia pre ktorú napríklad obce nedokážu splniť všetky podmienky, ktoré sa vyžadujú pri žiadostiach a reportovaní dotovaných projektov úspor energií.
Pozrime sa na jadro, ktoré je významným zdrojom v energetickom mixe mnohých európskych krajín vrátane Slovenska. Prečo nie je podľa vás jadro perspektívny zdroj?
Jadro sa samo diskvalifikovalo spomedzi bezpečných, lacných a environmentálne šetrných zdrojov 21. storočia. Počas 60 rokov nebol žiaden projekt vybudovaný čisto v trhovom prostredí bez štátnej podpory či garancií. Napriek obrovským dlhoročným dotáciám nie je jadrový priemysel schopný vyriešiť problémy ako sú prekračovanie rozpočtov, čo platí pre všetky elektrárne budované v EÚ vrátane Mochoviec, bezpečnostné problémy, likvidácia rádioaktívnych odpadov či pribúdajúce poruchy a havárie. Vzhľadom na finančnú náročnosť a dlhú výstavbu sa dnes väčšina jadrových projektov realizuje alebo plánuje hlavne v krajinách ako Čína, India či Rusko, kde sa opierajú o vládne podporné mechanizmy. Bez nich momentálne jadro nie je možné dostať do energetického systému.
Neschopnosť jadra fungovať vo flexibilnom prostredí založenom hlavne na OZE a energetickej efektívnosti spôsobujú, že záujem o jadro klesá a tieto zdroje v podstate diskvalifikuje. Väčšie objemy produkcie elektriny zo slnka alebo vetra zasahujú do základného pásma výroby elektriny, pričom výrobu či výkon jadrových reaktorov nemôžete meniť. Pokiaľ viem, výraznejšie bolo možné na základe výroby a spotreby regulovať iba reaktor typu RBMK, ktorý bol aj v Černobyle, avšak ten mal problémy so stabilitou.
Heslom po havárii vo Fukušime sa v Európe stali stress testy, vypracovali sa národné akčné plány. Došlo odvtedy z Vášho pohľadu k nejakej zmene, pokiaľ ide o bezpečnosť elektrární?
To by sme radi vedeli aj my. Na Slovensku je tak vážne deformované právne prostredie v prospech jadra, že je nemožné dopátrať sa informácií o skutočnom technickom stave atómových elektrární alebo kvalite opatrení na zníženie dôsledkov jadrovej energetiky pri normálnej prevádzke alebo haváriách. Nie je to len fráza, ale realita, pretože podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám a atómového zákona môže ÚJD utajiť prakticky čokoľvek, čo si zmyslí.
Naposledy sme si to prakticky overili v rámci posudzovania dostavby blokov Mochovce 3 a 4, keď nám nebola sprístupnená väčšina informácií o bezpečnosti elektrárne alebo o jej vplyve na životné prostredie, alebo sa zverejnili začiernené a vybielené stránky. Treba upozorniť, že sa to týkalo dokonca aj informácií ako sú seizmické mapy, monitorovacie stanice podzemných vôd a ďalších dokumentov, ktoré sú verejne dostupné na iných portáloch a v iných verejných materiáloch. To logicky vyvoláva vážne obavy o bezpečnosť našich elektrární a tvrdenia, že tieto zariadenia sú bezpečné, nemôže verejnosť overiť.
Pozrime sa ešte na projekt európskej energetickej únie, ktorého návrh Komisia predstavila koncom februára. Aké silné stránky a naopak slabiny v tomto návrhu vidíte?
Návrh Energetickej únie obsahuje niekoľko pozitívnych námetov a téz ako je podpora OZE a úspor energie, dôraz na rozvoj inteligentných sietí, väčšie prepojenie energetických sietí, znižovanie spotreby uhlia a nutnosť výrazného zníženia emisií uhlíka. Zároveň v ňom ale nájdeme aj návrhy, ktoré spomínaným cieľom protirečia. Ide o podporu ťažby bridlicových plynov, financovanie skladovania uhlíka z verejných zdrojov alebo hľadanie nových dodávateľov plynu, často z politicky nestabilných regiónov a štátov, kde nefunguje demokratický systém, ako je Turkménsko alebo Azerbajdžan. Chápeme nutnosť diverzifikovať zdroje plynu, ale riešiť to hľadaním dodávateľa, u ktorého nefungujú štandardné demokratické pravidlá, nepovažujeme za dobrý spôsob z hľadiska energetickej bezpečnosti.
V návrhu sa tiež naďalej nepriamo spomína podpora uhlia a hrozí tiež riziko podpory jadra z verejných zdrojov, čo by mohlo obmedziť rozvoj OZE. Ak budú verejné financie smerovať do jadrových blokov, tak sa rýchlo minú na tieto mega-projekty a nebudú dostupné pre potrebnú reštrukturalizáciu energetiky založenú na OZE alebo úsporách energií. Ak by sa opakoval scenár s garantovanou výkupnou cenou podľa vzoru Hinkley Point C, následkom by automaticky bolo zvyšovanie cien elektriny.
Za podstatný prvok považujeme jasné stanovenie phase-outu (postupného ukončenia využívania) pre uhlie. Je jasné, že krajiny ako ČR alebo Poľsko nemôžu všetky svoje uhoľné bane a elektrárne odstaviť skokom z roka na rok. Ale je nutný jasný plán pre znižovanie ťažby a spaľovania uhlia s tým, že sa pre tieto štáty vytvorí aj podporný mechanizmus na prechod k nízkouhlíkovým zdrojom.
Na záver si dovolím otázku, či považujete hlas mimovládnych organizácii, odbornej i laickej verejnosti dostatočne zohľadňovaný v diskusiách o slovenskej energetickej politike? A čo konkrétne sa dá spraviť pre zlepšenie stavu?
Nemyslím si, že momentálne sme vnímaní ako ekvivalentný partner pre vládu a štátne orgány. Je to na škodu, keďže sa snažíme ministerstvám predkladať dokumenty, ktoré nielen žiadajú niečo odstaviť, zastaviť či zakázať, ale navrhujeme aj alternatívy. Zapojili sme sa napríklad do pripomienkovania východísk Energetickej politiky. Pred pár rokmi sme ministerstvu životného prostredia predložili ekonomické hodnotenie vplyvu zvýšenia cieľov pre emisie CO2 z -20 na – 30 %. Predložili sme aj spomínaný návrh programu investovať peniaze z emisných aukcií do úspor energií.
Potenciál environmentálnych organizácií je aj v navrhovaní riešení a predchádzaniu problémov. V rámci pripomienkovania zákona o podpore OZE sme rezortu hospodárstva navrhovali, aby sa venovalo aj kritériám udržateľného využívania zdrojov, ktoré budú spadať pod systém garantovaných výkupných cien. Aj ministerstvu pôdohospodárstva sme predstavili pozičný dokument o udržateľnom rozvoji biomasy. Skoro nič z našich návrhov, ktoré mohli predchádzať vzniknutým problémom s fotovoltikou, malými vodnými elektrárňami alebo biomasou, vláda neprijala. V určitých oblastiach sme prizývaní do diskusií, v iných je ale diskusia dosť deformovaná a obchádza sa verejnosť, vrátane mimovládnych organizácií. V krajinách ako Rakúsko či Nemecko sú pritom environmentálne organizácie vnímané ako nezávislí posudzovatelia vládnych návrhov.
Pavol Široký je koordinátorom klimatickej a energetickej kampane Greenpeace Slovensko. V organizácii pôsobí už od roku 2011.
S Pavlom Širokým sa rozprávala šéfredaktorka portálu Lenka Ferenčáková. Prepis rozhovoru bol autorizovaný. Nadpis, perex a fotografie: energia.sk.
© energia.sk