V energetike sa schyľuje k súdom
Najskôr sa začalo hovoriť o cene elektriny pre priemyselných veľkoodberateľov. Tá je u nás nad priemerom Európskej únie. V súvislosti s tým sa otvorila téma, z čoho sa koncová cena elektriny vlastne skladá. Takmer v priamom prenose sme sledovali podpis memoranda medzi vládou a U. S. Steel Košice.
Neskôr prišlo o čosi skromnejšie oznámenie budúcej dohody medzi Slovenskými elektrárňami a hlinikárňou Slovalco. Súvislosť s cenami má v konečnom dôsledku i aktuálna debata o G-tarife a solárnej dani. Nejde o nezvyčajné nástroje, problém je však v spôsobe, akým sa majú uviesť do praxe na Slovensku – bez diskusie, nekoordinovane a selektívne.
Oprava vlastných rozhodnutí
Zámerom solárnej dane je znížiť tlak, ktorý na koncovú cenu elektriny vytvára podpora obnoviteľných zdrojov (OZE). Tarifa za prevádzku systému, ktorú na faktúre platí každý odberateľ, tvorí v prípade priemernej domácnosti 13 percent. Zhruba 80 percent z toho ide na podporu obnoviteľných zdrojov a kombinovanej výroby elektriny a tepla. Napríklad v roku 2012 z takto vyzbieraných peňazí šlo 68 percent priamo na podporu slnečných elektrární. Ich vplyv na koncovú cenu elektriny je teda zjavný – ak by ich nebolo, domácnosti by za elektrinu platili menej o viac ako 5 percent. Práve preto sa objavil nápad dodatočne zdaniť vlastníkov slnečných elektrární.
G-tarifa (od anglického generation-tariff) je na druhej strane poplatok, ktorý budú platiť takmer všetci výrobcovia elektriny za to, že sú pripojení do elektrizačnej sústavy. Od G-tarify si regulačný úrad sľubuje príležitosť na zníženie ceny prenosu a distribúcie elektriny, ktoré sa tiež podieľajú na koncovej cene elektriny. Je totiž jedno, či sú vedenia využité na štvrtinu alebo polovicu svojej kapacity – ich prevádzka a údržba je v oboch prípadoch rovnako nákladná. Tieto fixné náklady v súčasnosti platia iba odberatelia elektriny. Od budúceho roka by časť z týchto nákladov mali platiť aj výrobcovia elektriny – prostredníctvom G-tarify. To znamená, že prevádzkovatelia sústav budú môcť odberateľom fakturovať o niečo menej.
Systém podpory obnoviteľných zdrojov vznikol v roku 2009, v čase prvej vlády Roberta Fica. Regulačný úrad vtedy stanovil konkrétnu výšku podpory i pre slnečné elektrárne. V tom čase bol zastupujúcim predsedom úradu jeho terajší predseda Jozef Holjenčík. Možno teda konštatovať, že tí istí ľudia, ktorí prijali pred štyrmi rokmi nie úplne správne rozhodnutia, ich dnes idú naprávať. Je to síce známy fakt, ale netreba naň zabúdať, keď sa teraz vláda začína štylizovať do role strážcu cien energií a regulačný úrad si pripisuje body za škrtanie veľkých ziskov energetických firiem.
V tejto kauze sú dve protistrany a každá má svoju pravdu. Štát tvrdí, že musí strážiť ceny energií, pretože sa to od neho očakáva, zatiaľ čo podnikatelia v energetike hovoria, že nech bola napríklad podpora pre slnečné elektrárne v minulosti nastavená hoci aj štedro v prospech konkrétnych ľudí, ak raz investor dostal zákonom garantovanú podporu na 15 rokov, nemala by sa počas nich meniť.
Vo veci G-tarify sa protestne ozývajú predovšetkým Slovenské elektrárne, ktoré podnikajú na širšom trhu s elektrinou v strednej Európe. Namietajú, že ak nemusia G-tarifu platiť ich konkurenti v Nemecku, Česku alebo Maďarsku, jej jednostranné zavedenie na Slovensku je diskriminačné.
I keď je solárna daň zatiaľ v štádiu príprav a G-tarifa sa v Zbierke zákonov objavila iba nedávno (platiť by sa mala od roku 2014), prvé reakcie sa už dostavili. Začiatkom júla došiel regulačnému úradu list z Bruselu, pýtajúci sa na odôvodnenosť G-tarify, koordináciu jej zavedenia s okolitými krajinami, či na súlad jej výšky s predpísaným limitom 0,5 eur/MWh. A samozrejme Slovenské elektrárne už stihli oznámiť zámer brániť svoje záujmy súdnou cestou. Generálnu prokuratúru s konkrétnym podaním na konci júla navštívili členovia Slovenskej asociácie fotovoltického priemyslu…
Dobré nástroje, ale
Možno súhlasiť, že G-komponent vnáša do energetiky spravodlivosť tým, že na prevádzku elektrizačnej sústavy prispievajú aj výrobcovia. Tí by bez nej nemohli podnikať a tvoriť zisk. Slnečné elektrárne pripojené do prvej polovice roka 2010 zarábali na štedro nastavenej podpore do tej miery, že návratnosť bolo možné kalkulovať už do 5 rokov. Teda aj solárna daň by mohla byť za istých podmienok spravodlivá. Do tretice, zníženie cien elektriny v čase hospodárskej krízy by mohlo byť tiež všeobecne prospešné. Tak v čom je problém?
Ten je v postoji vlády a regulátora k spomenutým nástrojom. Predovšetkým chýba širšia odborná diskusia, v rámci ktorej by si mohli zákonodarcovia vytvoriť reálnejší obraz o tom, aké dodatočné zaťaženie, aj v kombinácii s G-tarifou, je pre slnečné elektrárne ešte ekonomicky únosné. Určite by niekto v takejto diskusii pripomenul, že európskou legislatívou daný limit na G-tarifu vo výške 0,5 eur/MWh sa netýka len zdrojov pripojených do prenosovej sústavy, ale i zdrojov pripojených na úrovni distribúcie. Možno by tiež zaznelo, že lepšie ako komplikovane kalkulovať tarifu cez koeficient, ktorého hodnotu nik dopredu nepozná, by bolo transparentné priamo vo vyhláške určiť fixnú cenu 0,5 eur/MWh.
Predovšetkým by však odborná debata a prípadný kompromis boli dobrým predpokladom, aby sa Slovensko vyhlo súdnym sporom. Aj keď si regulátor podľa svojich vyjadrení dôveruje, minimálne list z Bruselu naznačuje, že G-tarifa nie je definovaná úplne korektne. Hoci ju tá istá európska legislatíva nevylučuje.
Upozornenie: text vychádza v aktuálnom vydaní .týždeň 32/2013
K téme
