Pavol Široký: Úrad jadrového dozoru koná proti občanom
Vyjadrenia Martina Pospíšila na portáli energia.sk reprezentujú postoj, ktorý má Úrad jadrového dozoru Slovenskej republiky (ÚJD SR) vo vzťahu k občianskej verejnosti od začiatku – pohŕdanie, zosmiešňovanie, znevažovanie a upieranie práv, ktoré verejnosti (vrátane občianskych združení) garantujú zákony a medzinárodné dohovory.
ÚJD SR by sa mal zaoberať hlavne tým, čo mu ukladá ústava – teda konať výlučne tak, ako mu ukladá zákon a rešpektovať rozhodnutia súdov a medzinárodných orgánov a nie posudzovať to, kedy a ako sa Greenpeace Slovensko zapája do konania. Je absurdné, že si ÚJD SR dovoľuje pohoršovať sa nad účasťou verejnosti v konaní, hoci zároveň verejnosti predloží materiály, ktorých obsah vybieli alebo začierni. Inými slovami – verejnosti neumožní prístup k informáciám, ale pohoršuje sa nad tým, že sa verejnosť o informácie nezaujíma.
Podstata žaloby z roku 2009
Hoci zákony, Aarhuský dohovor a smernice EÚ predpokladajú účasť verejnosti na rozhodovacom procese vo veciach týkajúcich sa životného prostredia (vrátane povoľovacích konaní týkajúcich sa jadrových zariadení a elektrární), ÚJD SR svojvoľne a nezákonne nekonalo so združením Greenpeace Slovensko ako s účastníkom konania.
ÚJD SR nielenže so združením nekonalo, ale o tom ani nevydalo riadne rozhodnutie, hoci mu to ukladá správny poriadok.
ÚJD SR sa v konaní o zmene stavby pred dokončením nevysporiadal riadne s tvrdeniami účastníka konania (združenia Greenpeace Slovensko), hoci táto povinnosť mu vyplýva nielen z vnútroštátneho práva (správny poriadok predovšetkým), ale aj z medzinárodného práva – smernice EU 85/337/EHS v jej konsolidovanom znení, Aarhuský dohovor.
Združenie tiež namietalo, že keďže pôvodné stavebné povolenie z roku 1986 sa v konaní o zmene stavby pred dokončením podstatne menilo, bolo povinnosťou príslušných orgánov vykonať proces posudzovania vplyvov na životné prostredie (EIA) podľa zákona č. 24/2006 Z.z. ešte pred tým, ako vydá povolenie o zmene stavby pred dokončením. S touto požiadavkou sa ÚJD SR v konaní nevysporiadalo.
Podstata rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 5Sžp/21/2012 zo dňa 27/06/12:
Najvyšší súd Slovenskej republiky (NS SR) konštatoval, že krajský súd rozhodol nezákonne, keď tvrdil, že predmetom rozhodnutia ÚJD SR nebolo povolenie činnosti podľa Aarhuského dohovoru.
NS SR konštatoval, že je nesprávny aj záver krajského súdu, ktorý tvrdil, že by vo veci nešlo o rozhodnutie, ktoré by malo vplyv na životné prostredie.
NS SR uviedol, že aj keď Aarhuský dohovor nie je plne implementovaný v právnom poriadku, je potrebné z neho vychádzať a v jeho zmysle aj uplatniť výklad práva.
NS SR tiež uviedol, že pri zisťovaní okruhu účastníkov správneho konania nemožno reštriktívne vychádzať z vymedzenia okruhu osôb ustanovených v osobitnom zákone, ale je potrebné prihliadať aj na osoby, ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté, pričom NS SR poukázal nielen na nálezy Ústavného súdu SR, ale aj na odporúčania Výboru ministrov Rady Európy (2004) 20, (87) 16.
Podľa NS SR konal krajský súd aj ÚJD SR nezákonne, keď Greenpeace Slovensko nepovažoval za účastníka konania a naopak, má s ním ďalej konať ako s účastníkom konania.
NS SR tiež uložil správnemu orgánu (teda ÚJD SR), keďže sa „v predmetnom správnom konaní nesporne jedná o činnosť spočívajúcu v povolení na prevádzku jadrového zariadenia, „vykoná s prihliadnutím na čl. 6 Prílohy č. I Aarhuského dohovoru posúdenie vplyvu stavby na životné prostredie v zmysle zákona o EIA”.
Je tiež zaujímavé ako si ÚJD SR vyberá pre verejnú komunikáciu iba tie časti z rozsudku Najvyššieho súdu, ktoré sa mu pre mediálnu komunikáciu hodia. Napríklad poznámka o dovolávaní sa nároku na úspech v konaní „Zároveň však súd skonštatoval, že nie je možné pre účastníka konania takéhoto charakteru, akým občianske združenie je, dovolávať sa nároku na úspech v konaní a nároku na to, aby boli jeho pripomienky všetky akceptované a kladne vyhodnotené vzhľadom na to, že takéto právo mu neprináleží z medzinárodnej, európskej ani domácej právnej úpravy.” NS SR ju uviedol v závere rozsudku a ide o fakt, ktorý vyplýva aj zo zákona. Je pozoruhodné, že ÚJD SR si nevšimlo celý rad vlastných pochybení a nezákonných postupov, na ktoré NS SR upozornil, ale upútala ho len a práve táto posledná veta z rozsudku. Tento postoj tiež svedčí o tom, že ÚJD SR nezaujíma, čo mu ukladá zákon, ústava a medzinárodné dohovory, ale neustále len rieši a zosmiešňuje verejnosť, v tomto prípade združenie Greenpeace Slovensko.
Greenpeace Slovensko sa ako účastník konania dostal k tisícom strán dokumentácie, v ktorých však bol text vybielený alebo začiernený. ÚJD SR to označuje ako „určité obmedzenia a limitácie”. Hovoriť v tejto súvislosti o tom, že verejnosť už neprišla do priestorov AE Mochovce a že „Za celý priebeh 45 dní, sú hlásenia o tom, že neprišiel nikto, nikto sa o nič nezaujímal a nikto si nič neprišiel vyžiadať” je absurdné. Dokumentácia sa nenachádzala v sídle konajúceho orgánu, ale v Mochovciach, teda vyše 130 km od sídla ÚJD SR. Členovia Greenpeace Slovensko si hneď v prvý deň prišli naštudovať príslušnú dokumentáciu, vyžiadali si kópie – ale vzhľadom k tomu, že ÚJD SR im poskytlo len prázdne alebo začiernené papiere, je až trápne, že sa ÚJD SR pohoršuje nad tým, že si dokumentáciu neprišli naštudovať opätovne.
„Už od roku 2009 trvalo beží konanie pred Výborom pre súlad s Aarhuským dohovorom. Zastrešuje ho OSN v Ženeve v rámci Európskej hospodárskej komisie OSN, avšak tento výbor nie je súdnym orgánom. Vo svojom štatúte je zriadený ako nekonfrontačný, konzultačný, poradný orgán zložený zo zástupcov zmluvných štátov.” Výbor pre súlad s Aarhuským dohovorom vo svojich zisteniach konštatoval (ešte v roku 2010), že Slovensko porušilo Aarhuský dohovor, keďže nezabezpečilo včasnú a efektívnu účasť verejnosti v procese rozhodovania a že Slovensko porušuje Aarhuský dohovor aj svojou legislatívou, pretože nezabezpečuje účasť verejnosti v iných obdobných konaniach.
Výbor zároveň odporučil Slovensku, aby tieto skutočnosti napravila. Hoci Výbor nie je súdnym orgánom a jeho závery sa označujú ako „Findings and Recommendations” (teda zistenia a odporúčania), všetky štáty, ktoré podpísali Aarhuský dohovor, rešpektujú jeho zistenia a odporúčania. Tvrdenie ÚJD SR, že ide o nekonfrontačný, konzultačný, poradný orgán, neznamená, že si Slovenská republika môže dovoliť už niekoľko rokov prakticky ignorovať zistenia Výboru s tým, že tieto nie sú záväzné. Takúto hrubú ignoráciu si nedovoľuje žiadna z krajín, ktoré Dohovor podpísali. Aj preto konanie, ktoré formálne malo závery už v 2010, beží doposiaľ!
ÚJD SR nezverejnil aj informácie, ktoré nepatria medzi utajované skutočnosti a nemôžu ohroziť bezpečnosť elektrárne
Medzi informáciami, ktoré ÚJD odmietlo zverejniť, sa nachádzajú aj informácie, ktoré podľa nás nemôžu viesť k „…naplánovaniu a vykonaniu činností s cieľom spôsobiť narušenie alebo zničenie jadrového zariadenia a tým nepriaznivo ovplyvniť bezpečnosť verejnosti (3b) a spôsobiť ekologickú alebo ekonomickú škodu.“ Týka sa to napríklad informácií o „doporučených hodnotách extrémov klimatických javov pre posúdenie bezpečnosti EMO 12“, informácie o seizmických udalostiach a potrebách splnených bezpečnostných úloh, seizmickej odolnosti, vonkajších záplavách, rizikách pádu lietadla, extrémnych zaťaženiach snehom a vetrom, systémoch radiačnej kontroly, automatickej ochrane reaktora, informácie o jadrovom palive. „základné parametre bloku“, úpravy v riešení zberu a triedenia odpadových vôd, kontrola rádioaktívnych kalov alebo dokonca literatúra, ktorá bola použitá pri vypracovaní predbežnej bezpečnostnej správy a technickej dokumentácie. ÚJD tak nezverejnil aj informácie, ktorési ktorýkoľvek laik nájde na internete alebo sa týkajú možných vplyvoch jadrovej elektrárne na životné prostredie a zdravie ľudí. Je to prejav hrubého nezáujmu toto štátneho úradu, ktorý má slúžiť občanom a nie jadrovému priemyslu.
Z doterajšieho konania ÚJD SR môžem konštatovať, že tento úrad veľmi významne pomáha jadrovému priemyslu zaujímať výsostné postavenie v našej krajine. To sa prenáša do porušovania zákonov, účelového upravovania legislatívy, obštrukcií, nezverejňovania informácií alebo zosmiešňovania a obviňovania každého, kto si opováži kritizovať jadrovú energetiku. Vzhľadom na tieto skutočnosti je naozaj otázne, koho záujmy chránia štátne orgány, ktoré majú kontrolovať a informovať o jadrovej bezpečnosti v krajine, či sa z tohto úradu nestal iba ďalší propagačný úrad jadrového biznisu a samozrejme aká je skutočná úroveň jadrovej bezpečnosti v našej krajine.
Autor: Pavol Široký je koordinátor klimatickej a energetickej kampane Greenpeace Slovensko.
(c) energia.sk