STOP STAV – spôsob ako vybabrať s európskymi záväzkami?

Koncom roka 2012 zverejnila Slovenská elektrizačná prenosová sústava závery štúdie „Posúdenie vplyvu obnoviteľných zdrojov elektriny prevádzkovaných na území SR na elektrizačnú sústavu SR“, ktorú vypracovala Fakulta elektrotechniky a informatiky STU. Štúdii sa síce nedá vytknúť snaha odborne podchytiť problematiku preťaženia elektrizačnej sústavy v prípade pripájania zariadení na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie (OZE), ako taká však neposkytuje dostatok argumentov proti plneniu záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z európskej legislatívy. Samotné zverejnené závery štúdie totiž nielenže prezentujú niektoré viacmenej hypotetické prevádzkové stavy (napríklad v súvislosti s preťažením už pri súčasnom inštalovanom výkone), ale poskytujú aj viacero východísk zo vzniknutej situácie.

O to kontroverznejšie potom pôsobia tvrdenia vyslovené v Koncepcii rozvoja výroby elektriny z malých obnoviteľných zdrojov energie v SR, ktorú v lete minulého roka schválila vláda SR. Tá si totiž z uvedenej štúdie vybrala len konštatovanie, že „nárast výroby z OZE na 24 % celkovej spotreby elektriny (t.j. cca 300 MW inštalovaného výkonu navyše) je možný a efektívny za podmienky exportu elektriny zo Slovenska, pri zachovaní regulačnej schopnosti regulovanej oblasti SR.“

Praktické dôsledky, ktoré na trhu naozaj cítiť, majú však až verejne prezentované rozhodnutia prevádzkovateľov regionálnych distribučných sústav (PDS) zaviesť do praxe tzv. stop stav, pod ktorým nutno rozumieť dočasné moratórium na pripájanie akýchkoľvek zariadení na výrobu elektriny do distribučných sústav. Pritom jediný, mne známy argument, ktorým PDS svoje rozhodnutie odôvodňujú, je práve vyššie uvedená koncepcia, ergo podmienenie pripájania nových zariadení rozšírením možnosti exportu elektriny z našej elektrizačnej sústavy.

Okrem morálnej povinnosti dodržať prísľuby dané našim európskym partnerom v rámci podpory OZE však netreba opomínať záväzky právnej povahy, ktoré prevádzkovateľom distribučných sústav ukladajú povinnosť prednostného pripájania zariadení na výrobu elektriny z OZE a vysoko účinnej kombinovanej výroby (KVET). Výnimka je prípustná v prípade, ak existuje preukázateľné ohrozenie bezpečnosti a spoľahlivosti sústavy. A na to rozhodne nestačí všeobecné konštatovanie poukazujúce len na akúsi koncepciu schválenú uznesením vlády, ale vyžaduje sa aj reálny poznatok podporený napríklad hrozbou beznapäťového stavu (blackoutu) alebo iného prevádzkového stavu, ktorý možno podriadiť pod režim stavu núdze. A ten, aspoň podľa verejne známych informácií, nie je na programe dňa.

Aby však nevznikol dojem objavenia Ameriky, dovolím si poukázať na zaužívanú rozhodovaciu prax regulátora zo susednej Českej republiky. Z dnes už takmer učebnicového rozhodnutia Energetického regulačného úradu (ERÚ) z 27. decembra 2011 sa dajú vyvodiť dve základné zásady, ktoré je potrebné rešpektovať pri posudzovaní pripojenia nových výrobných zariadení do sústavy:

• povinnosť skúmať splnenie podmienok pripojenia na individuálnej báze (v kontexte splnenia zákonných podmienok a ovplyvnenia sústavy konkrétnym zariadení, v konkrétnom čase a s prihliadnutím na spôsob prevádzky toho-ktorého zariadenia),
• posúdenie existencie reálnych možností dispečerského riadenia výroby elektriny (tá je v podmienkach SR vyjadrená ako právo prevádzkovateľa prenosovej sústavy „meniť štruktúru zapojenia zariadení na výrobu elektriny výrobcu elektriny v nevyhnutnom rozsahu potrebnom na zabezpečenie požadovanej úrovne spoľahlivosti prevádzky sústavy a zabezpečenie poskytovania systémových služieb“, a keďže z našej legislatívy vyplýva dlhodobo, argumenty pripojených výrobcov o prípadnej retroaktivite nie sú na mieste).

Len na okraj je pritom potrebné uviesť, že predmetné rozhodnutie ERÚ znamenalo prielom „stop stavu“, ktorý sa v tom čase v Českej republike uplatňoval. Nie je preto vylúčené, že rovnaký záver bude konštatovať aj slovenský regulátor ÚRSO alebo súd SR.

Rozhodne však možno uzavrieť, že závery nezáväznej koncepcie opierajúcej sa o štúdiu takmer rok a pol starú nesmú byť v právnom štáte (bez ďalšieho) považované za legitímny dôvod na odmietnutie pripájania nových zdrojov. Osobitne v prípade, ak má odborná verejnosť pochybnosti o ich aktuálnosti v dôsledku významnej zmeny pomerov, ku ktorej v medziobdobí došlo (napr. zastavenie prevádzky PPC Malženice – 430 MWe, odstúpenie od viacerých projektov v dôsledku legislatívnych zmien v systéme podpory OZE a KVET a pod.).

V intenciách uvedeného sa preto len ťažko ubrániť dojmu, že slovenský „stop stav“ je len ďalším z prostriedkov, ako brániť rozvoju OZE a KVET po rúškom ochrany bezpečnosti a spoľahlivosti sústavy. Aj tu by však malo platiť pacta sunt servanda, alebo ako alternatíva: intenzívnejšie tlačiť na prehodnotenie záväzkov podpory OZE a KVET na celoeurópskej úrovni.

K téme