Stanovisko advokátov k strate podpory výroby elektriny
Koncom roka 2014 zaslali prevádzkovatelia regionálnych distribučných sústav (PDS) stovkám výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnou kombinovanou výrobou oznámenie, v ktorom ich upovedomujú o strate nároku na podporu výroby elektriny v roku 2015. Ako dôvod pritom deklarovali nesplnenie zákonných povinností voči PDS a Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, predovšetkým oznamovacej povinnosti spočívajúcej v uplatnení práva na podporu v roku 2015 a oznámení predpokladaného množstva dodanej elektriny v lehote do 15. augusta 2014 (§ 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby).
Novelou zákona o podpore, ktorá nadobudla účinnosť 1. januára 2014 (zákon č. 382/2013 Z. z.), sa do zákona zaviedla sankcia za porušenie uvedenej oznamovacej povinnosti v podobe straty nároku na podporu v trvaní jedného roka (§ 4 ods. 3). Zaujímavosťou je, že do účinnosti novely nebolo porušenie tejto povinnosti sankcionované vôbec.
Už koncom roka 2014 viacerí z nás upozornili na ústavné problémy, ktoré avizovaný prístup PDS vyvoláva (napr. nemožnosť ukladania sankcie právnym predpisom, ale len prostredníctvom rozhodnutia orgánu verejnej správy, hrubý nepomer medzi významom povinnosti a prísnosťou sankcie, či skutočnosť, že požadované informácie o predpokladanej výrobe elektriny sú častokrát obsiahnuté už v iných dokumentoch, ktoré PDS a úrad majú k dispozícií). Poukázali sme tiež na samotný obsah zákona o podpore, ktorý vylučuje odňatie podpory výrobcom, ak prevádzkujú zariadenia uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014. Dospeli sme prakticky jednotne k záveru, že správna interpretácia zákona nedovoľuje odňať podporu prevažnej väčšine dnes postihnutých výrobcov elektriny.
Spomenutá novela zákona o podpore obsahuje sériu prechodných ustanovení, z ktorých má najväčší význam ustanovenie § 18e ods. 1 znejúce takto: „Podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014 zostávajú zachované podľa doterajších predpisov.“
Z uvedeného je zrejmé, že na zariadenia uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014 sa vzťahujú podmienky podpory, tak ako boli v zákone o podpore upravené do účinnosti predmetnej novely, a teda, že na takéto zariadenia sa novelizované podmienky podpory nevzťahujú. Do úvahy preto neprichádza tvrdenie o tom, že novela mení podmienky podpory pre všetkých výrobcov elektriny do budúcnosti bez ohľadu na čas uvedenia zariadenia do prevádzky. Niet preto priestoru pre (dez)intepretáciu zákona odkazom na nepravú retroaktivitu.
Nestotožňujeme sa ani s názorom, že citované prechodné ustanovenie sa vzťahuje len na podmienky podpory uvedené v § 3. Ak by zákonodarca chcel obmedziť uplatnenie prechodného ustanovenia len na podmienky podpory uvedené v tomto paragrafe, uviedol by to priamo v texte zákona, podobne ako to urobil v iných prípadoch (napr. § 18b ods. 2, § 18c ods. 2 a 3, § 18e ods. 5). Podmienky podpory sa v zákone nenachádzajú iba v § 3 ale aj v iných ustanoveniach.
Vyššie uvedené prechodné ustanovenie sa preto vzťahuje na všetky ustanovenia zákona o podpore, ktoré upravujú rozsah a podmienky poskytovania podpory pre výrobcov elektriny. Sme preto toho názoru, že za podmienku podpory je potrebné považovať aj obsah ustanovenia § 4 ods. 3, nakoľko reálne podmieňuje poskytnutie podpory splnením oznamovacích povinností vyplývajúcich z § 4 ods. 2 zákona.
V tejto súvislosti považujeme za potrebné poukázať na konštantnú judikatúru Ústavného súdu SR, ktorá vyžaduje „aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“ (II. ÚS 148/06-33).
Dovolíme si preto konštatovať, že prechodné ustanovenie § 18e ods. 1 zákona o podpore neumožňuje uplatniť sankciu v podobe straty nároku na podporu voči tým výrobcom elektriny, ktorí prevádzkujú zariadenia uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014. Takýto výklad by podľa nášho názoru mali prijať aj orgány dohľadu nad dodržiavaním právnych predpisov v energetike.
V prípade, že sa orgány dohľadu v energetike s uvedeným právnym názorom nestotožnia, je viac ako pravdepodobné, že sa výkladom budú musieť zaoberať súdy vo svojej rozhodovacej praxi.
Opatrenia, ktoré odnímajú podporu výrobcom elektriny prostredníctvom drakonických sankcií za nedodržanie formálnych a nepodstatných oznamovacích povinností nemôžu z hľadiska požiadaviek ústavnosti predstavovať legitímny nástroj na riešenie súčasných problémov v rámci systému podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Uznávame, že vysoké náklady na chod systému majú celospoločenský dosah. Potrebná je však rozsiahla odborná diskusia o legitímnych a primeraných prostriedkoch, ktoré je možné v právnom štáte na riešenie existujúcich problémov použiť. Sme pripravení sa takejto diskusie plnohodnotne zúčastniť.
Na základe vyššie uvedeného zastávame názor, že konanie prevádzkovateľov regionálnych distribučných sústav je nezákonné a nárok výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov alebo vysoko účinnou kombinovanou výrobou na podporu na rok 2015, na ktorých sa vzťahuje citované prechodné ustanovenie zákona, nezanikol a naďalej trvá.
JUDr. Rastislav Hanulák, advokát, advokátska kancelária Capitol Legal Group s.r.o.
Mgr. ICLic. Pavol Poláček, LL.M., M.A., advokát, advokátska kancelária SEMANČÍN POLÁČEK s.r.o.
Mgr. Silvia Podlipná, advokátka, advokátska kancelária Rödl & Partner Advokáti, s. r. o.
Mag. Annamária Tóthová, advokátka, Dvořák Hager & Partners, advokátska kancelária, s. r. o.
K téme
