Rosatom má dlhodobú ambíciu postaviť jadrové reaktory v USA

Od tragédie v jadrovej elektrárni vo Fukušime uplynul viac než jeden rokov. Aký je váš pohľad na uplynulých 15 mesiacov? Ako by ste zhodnotili dôsledky tejto nehody pre jadrový priemysel vo všeobecnosti a tiež konkrétne pre spoločnosť Rosatom?

V prvom rade sa musíme zamyslieť nad politickým dopadom tejto udalosti. Bol menší než by experti očakávali pred takouto katastrofou. Vždy tvrdíme, že havária niekde je zároveň haváriou všade. Nehoda takéhoto rozsahu dokáže globálne zničiť celý jadrový priemysel, pretože každý si zapamätá dôsledky takéhoto nešťastia. Bolo preto prekvapením, že len niekoľko krajín, predovšetkým Nemecko, urobili drastické opatrenie a v určitom časovom intervale sa vzdali jadrovej energie. V Taliansku mohla Fukušima prispieť k výsledkom referenda o výstavbe novej jadrovej elektrárne. Máme však talianskeho kolegu, ktorý tvrdí, že výsledok referenda by dopadol rovnako bez ohľadu na Fukušimu, keďže Taliansko je silne anti-jadrové. Vo Švajčiarsku si ponechali čas na prehodnotenie celej situácie. Inak sme videli len veľmi malý politický dopad a postoj verejnosti sa nijako nezmenil.

Naozaj si myslíte, že s verejnou mienkou tragédia vo Fukušime nijako nepohla?

Áno. Prieskumy verejnej mienky ukázali veľmi malý pokles v pozitívnom vnímaní jadra medzi občanmi. Dnes je už všetko ako predtým. Je dokonca prekvapujúce, že v mnohých krajinách je v súčasnosti postoj verejnosti oveľa pozitívnejší ako pred haváriou v Japonsku. Avšak na to, čo sa udeje v samotnom Japonsku si musíme ešte počkať.

Z technického hľadiska sa pozitívnym dôsledkom udalostí vo Fukušime stali záťažové testy. Toto nám prinieslo množstvo nových poznatkov o tom ako zlepšiť bezpečnosť v jadrovej elektrárni. Ako dôsledok Fukušimy môžeme preto očakávať, že existujúce elektrárne budú bezpečnejšie a predovšetkým pri tých novopostavených sa očakáva, že sa nové poznatky zoberú do úvahy.  Toto všetko je dôkazom toho, že jadrové elektrárne ešte stále môžu byť bezpečnejšie. Predtým sme si mysleli, že sme už dosiahli extrémnu úroveň bezpečnosti a žiadne zásadné zmeny nie sú možné. Diskusie počas záťažových testov nám však vygenerovali množstvo nápadov, ktoré sú dôkazom, že zlepšovať bezpečnosť sa stále dá. Toto považujem sa pozitívny dôsledok.

Spomenuli ste záťažové alebo tzv. „stress-testy“ v členských krajinách Európskej únie (EÚ). Našlo sa však aj množstvo kritikov krátko po katastrofe, ktorý konanie Bruselu považovali za unáhlené. V obsahu a prevedení stress-testov podľa nich neexistuje žiadna pridaná hodnota…

Kritika prichádza od ľudí, ktorí tomuto procesu vôbec nerozumejú. Všetci, ktorí sa do záťažových testov zapojili a zapájajú sú pozitívne prekvapení koľko nových vedomostí sme týmto procesom nadobudli. Nové poznatky nám pomôžu harmonizovať a zvýšiť úroveň bezpečnosti jadra v EÚ. Vďaka stress-testom máme dnes „na stole“ veľa nápadov. A práve toto bolo ich cieľom. Cieľom nebolo demonštrovať, či elektrárne sú bezpečné alebo bezpečnými nie sú. Našim plánom je zhromaždiť nové myšlienky a poznatky a v tomto sme boli úspešní. Neviem aké boli očakávania tých, ktorí záťažové testy podrobili kritike. No tí, ktorí stáli pri plánovaní a samotnej realizácii stress-testov, hodnotia výsledky pozitívne.

V prípade záťažových testov však ide o stále prebiehajúci proces alebo sa mýlim?

Áno, tento proces bude pokračovať. Nadobudnuté poznatky teraz musíme implementovať do praxe. V niektorých prípadoch sa tak už stalo. Platí však, že k takýmto zmenám nemôže prísť z večera na ráno. Je potrebný nejaký čas. Ak si zoberiem ruský pohľad na vec, je mi ľúto, že sa Moskva nakoniec rozhodla nezapojiť do záťažových testov. Ak si prečítate závery záťažových testov a porovnáte ich s reaktormi z Ruska, ruské reaktory by v nich obstáli veľmi dobre.

Pracujete ako expert pre spoločnosť Rusatom Overseas, ktorá sa usiluje o výstavbu jadrových reaktorov s ruskou technológiou vo svete. Môžete nám priblížiť momentálne aktivity vašej spoločnosti?

V prvom rade, do spoločnosti Rusatom Overseas som nastúpil len veľmi nedávno. Mám svoju vlastnú predstavu o tom, čo by som chcel robiť a na niečom som už aj začal pracovať. V každom prípade, potrvá určitý čas, kým sa zhodneme na tom, čo presne chceme uskutočniť. Na túto tému som hovoril už aj s manažmentom spoločnosti. Povedali mi: „Chceme rozšíriť svoje pôsobenie na svetovom trhu“ a do tých krajín, ktoré začali využívať jadrovú energiu medzi prvými, predovšetkým  USA a Veľkú Britániu. Teraz sa chystáme odštartovať všeobecné posudky návrhov na výstavbu jadrových reaktorov vo Veľkej Británii. Britskí regulátory už zhodnotili francúzsku jadrovú elektráreň EPR, rovnako ako americký design AP 1000 od spoločnosti Westinghouse. Poskytli im dobré pozadie na to, aby mohli porovnať reaktory VVER s týmito dvomi konkurentmi. Teraz je ten správny čas požiadať ich, aby začali s previerkou reaktora typu VVVER. Treba však povedať, že nás čaká ešte dlhá cesta, kým sa začne s výstavbou ruského reaktora vo Veľkej Británii. Aspoň v tejto chvíli to tak vyzerá. Veľmi podobne, aj keď ešte v oveľa dlhšom časovom horizonte vidím prienik ruských jadrových reaktorov na trh v USA. Uskutočnil som už niekoľko stretnutí s americkými top regulátormi, ktorí sú zodpovednú za túto oblasť a osobne ich poznám. Dúfam, že čoskoro sa nám podarí uskutočniť podobné cvičenie aj v USA.

Ambície Rosatomu v Spojených štátoch a Veľkej Británii sa zdajú byť veľmi zaujímavé. Mohli by ste povedať viac o anglických a amerických plánoch? Ako reálne vidíte rozmiestnenie ruskej  technológie na týchto trhoch?

Tieto ambície nie sú nerealistické. Nejde o moju myšlienku, vznikla v rámci Rosatomu. Som však v týchto aktivitách vítaným členom, keďže sa osobne poznám s americkými a britskými regulátormi. Mám s nimi dobré vzťahy. Som preto presvedčený, že s obidvomi môžeme v tomto smere očakávať veľký progres. Predovšetkým vtedy, keď sa naše aktivity pohnú vo Veľkej Británii. To bude veľmi dobrý signál pre ľudí v ostatných krajinách Európy, ktorí sa zaujímajú o systémy VVER. Konkrétne mám na mysli Česko, Slovensko, Maďarsko a Bulharsko. Ak silný britský regulátor uskutoční previerku ruského reaktora VVER, ľudia v týchto krajinách nadobudnú väčšiu istotu o bezpečnosti tejto technológie. Môžeme teda získať pozitívny posudok od britského regulátora. Ak v ňom aj budú nejaké pripomienky, v takýchto procesoch je to úplne bežné. Rosatom následne po internej diskusii bude musieť vyriešiť tieto nedostatky. Ja osobne však nič takéto neočakávam. Som presvedčený o tom, že regulátor v Británii bude pozitívne prekvapený nad úrovňou ruských reaktorov.

A čo ostatné európske krajiny? Veľa sa hovorí o plánoch na výstavbu jadrových elektrární v Poľsku, Maďarsku, Litve, či Turecku

Áno, Maďarsko je pre Rosatom veľmi zaujímavým zákazníkom. Našu technológiu už poznajú, k reaktorom VVER majú kladný vzťah. Existujú určité nápady ako im pomôcť s  investíciami. Problémom Maďarska v súčasnosti je totiž nedostatok investičných prostriedkov. Ako som už povedal, sú tu určité návrhy ako môže Rosatom pomôcť Budapešti s týmto problémom.

Čo sa týka Turecka, existuje tu pevná dohoda medzi krajinami. Projekt sa už začal. Pochopiteľne, problémom je, že Turecko nemá žiadnu infraštruktúru. Turci nemajú skúseného regulátora, s týmto im musíme pomôcť. Okrem toho ide o jedinečný projekt aj v tom zmysle, že je to vôbec prvýkrát, čo zahraničná firma príde do krajiny  a bude v nej prevádzkovať jadrovú elektráreň. Zvyčajne to býva tak, že prevádzkovateľ a krajina samotná sú zodpovední za bezpečnosť jadrovej energie na území daného štátu. Teraz však stojíme pred situáciou, že tým prevádzkovateľom bude Rosatom. V podstate to bude ruský tím, ktorý bude plne zodpovedný za všetky operácie. Toto je niečo, čo sa netestovalo ešte nikde inde na svete, teda spôsob ako bude fungovať komunikácia medzi tureckým regulátorom a ruským prevádzkovateľom. Je však isté, že tento projekt bude ďalej napredovať.

Pýtali ste sa tiež na Poľsko. Domnievam sa, že Varšava neuvažuje o ruskej technológii. Rovnako Litva uzavrela dohodu s japonskou spoločnosťou. V obidvoch prípadoch, otázkou nie je technológia. Ide skôr o politické napätie medzi týmito krajinami. Pre tieto štáty skrátka nie je politicky zaujímavé mať a prevádzkovať reaktory z Ruska. Je to trošku smutné. Ako som však už spomenul, nejedná sa o technologický problém. 

Slovenský premiér Robert Fico počas svojho úvodného príhovoru na Európskom jadrovom fóre v Bratislave povedal, že nová slovenská vláda bude podporovať výstavbu nového jadrového reaktora v Jaslovských Bohuniciach. Za týmto účelom vznikla už dávnejšie spoločnosť JESS, ktorá chce využiť existujúcu infraštruktúru na mieste uzavretej elektrárni V1. Zaujíma sa Rosatom o tento projekt?

Určite áno. Ak je záujem na slovenskej strane, tak som si istý, že aj Rosatom bude mať záujem a pomôže Slovensku v podobnom duchu ako v prípade Maďarska. Dnes je všeobecným problémom to, ako nájsť peniaze pre investície. Ak má Slovensko silné odhodlanie pokračovať v tomto projekte, Rosatom príde a pomôže, ponúkne aj technologické riešenie. Technológia je pre Slovákov známa, keďže majú skúsenosti z Jaslovských Bohuníc. V súčasnosti sa pokračuje vo výstavbe v Mochovciach. Som si istý, že rovnaké spoločnosti, ktoré sa momentálne učia v Mochovciach, by mohli pokračovať aj pri výstavbe nového reaktora v Jaslovských Bohuniciach. Treba však povedať aj to, že situácia v Mochovciach nie je taká jednoduchá. Pri príležitosti účasti na ENEF v Bratislave som sa zhováral s jedným zo svojich slovenských priateľov, ktorý tam pracuje. Povedal mi, že situácia je tam obdobná ako sme mali možnosť vidieť v západnej Európe. Po istom čase nečinnosti sa kvalifikovanosť a kompetencia v procese výstavby elektrárne stratí, aspoň do určitej miery. A my musíme znova vybudovať túto kompetenciu. Podobný problém mala aj francúzska Areva, ktorá musela opätovne vyškoliť spoločnosti, aby produkovali tú najvyššiu kvalitu. Ich prvé spoločnosti zlyhali, v nasledujúcom období však vytvorili veľmi dobré komponenty. Prvé súčiastky sa ale museli odmietnuť. Podľa informácií, ktoré mám, podobný problém vznikol aj v Mochovciach. Slovenské a české firmy produkovali a odvádzali vysokokvalitnú prácu počas výstavby Mochoviec 1 a 2. Dnes sa však museli nanovo naučiť ako produkovať kvalitu, čo sa aj stalo. Dnes by tak boli plne pripravené podieľať sa na výstavbe ďalšej elektrárne s ruským designom v Bohuniciach.

Spomenuli ste problém investícií. Ako hodnotíte súčasné investičné prostredie v jadrovom priemysle? Aký je postoj spoločnosti Rosatom?

Rosatom ponúka inovované balíčky. Majú dostatok peňazí, čo sa o iných spoločnostiach nedá veľmi povedať. Toto napríklad nie je možné na Slovensku, keďže Jaslovské Bohunice 3 a 4 vlastní Enel, podobne ako Mochovce. Rosatom nemôže kúpiť podiely v tejto firme, existujú však určite aj iné možnosti. Určite by mali záujem stať sa aspoň čiastočnými vlastníkmi zariadení a sú pripravení investovať peniaze. Všetko teda závisí od slovenskej vlády, či chce mať kontrolu nad novou elektrárňou, kontrolu nad spoločnosťou, ktorá postaví nový reaktor v Bohuniciach. V takom prípade musí Slovensko nájsť peniaze, konkrétne viac než 50 % investičných nákladov. Som si však istý, že Rosatom by mal záujem prispieť so zvyškom, ktorý je potrebný. Samozrejme, že v súčasnosti tam existuje české vlastníctvo. Môže sa však stať, že Česko radšej investuje finančné prostriedky  do Temelína, či elektrárne v Dukovanoch než do Bohuníc.

Dlhé roky ste pôsobili v úrade fínskeho regulátora pre radiáciu. Pochádzate teda z verejného sektora, no dnes pracujete v spoločnosti Rusatom Overseas. Čo by ste sem chceli priniesť zo svojho predchádzajúceho pôsobenia?

V prvom rade, Rusatom Overseas nie je súkromná spoločnosť. Ide o štátom vlastnenú spoločnosť, ktorá však pracuje na princípoch súkromnej firmy. V praxi to znamená, že môže využívať väčšie ruské zdroje, čo jej poskytuje výraznú podporu.

Pokiaľ ide o mňa a o to, čo prinášam do spoločnosti, sú to predovšetkým kontakty na západných regulátorov. V skutočnosti ide o malú rodinu a všetci z nich sú dlhé roky moji osobní priatelia.  Poznám tak veľa ľudí, ktorých kontaktovať. Rovnako viem, čo všetko je potrebné demonštrovať pre zákaznícku krajinu, aby som ich presvedčil, že ruská elektráreň je dostatočne bezpečná. Toto je niečo, čo by som rád propagoval – demonštráciu bezpečnosti nielen z perspektívy ruských expertov, ale rád by som do projektu Rosatomu priniesol aj medzinárodný aspekt. Chcem, aby sme mali na našej strane silný tím zložený nielen z ruských expertov. Chcem, aby v ňom boli experti z dostatočnou znalosťou technológie VVER. Odborníkov z krajín ako Maďarsko, Slovensko, Česká republika prípadne Fínsko, či Nemecko. Veľa informácií o technológii VVER je tiež v krajinách ako Veľká Británia, Nemecko alebo Francúzsko. Ľudia pracovali na bezpečnosti reaktorov VVER v jadrovej elektrárni Kozloduj v Bulharsku, ako aj inde vo svete. Dnes už mnoho západoeurópskych expertov má dostatok informácií o technológii VVER. Chcem aby všetci títo ľudia pochopili, o čo ide. Potrebujeme dobrý štandard správ o bezpečnostných analýzach. Ide o základný dokument, ktorý je potrebný na licencovanie reaktorov. Chcem, aby sa pripravilo vysoko kvalitné bezpečnostné analýzy. Do budúcnosti by sme sa tak radi vyhli tomu, aby sme pre každú zákaznícku krajinu museli vytvárať odlišné „balíky“.

Čo si myslíte o názore západoeurópskych jadrových regulátorov na ruský atómový design? Považujú technológiu z Ruska za bezpečnú, predovšetkým ak sa bavíme o reaktoroch VVER? Inými slovami, je tam cítiť vzájomný rešpekt alebo skôr skrytú nedôveru?

Povedali ste to správne slovo, nedôvera. Ide však o hlboko zakorenený problém, ktorý má svoj pôvod v tragédii v Černobyle.  Spolupodieľal som sa na správe západných regulátorov, ktoré posudzovali jadrové elektrárne v pristupujúcich krajinách EÚ. Posudok bol vyhotovený v roku 1999 a vydaný o rok neskôr. Všimol som si, že ľudia z veľkých krajín ako Veľká Británia či Francúzsko boli veľmi podozrievaví voči VVER technológii. Ako spolupracovníci západných regulátorov sme mali určenú úlohu a náš report dopadol veľmi pozitívne. Bolo však veľmi zložité presvedčiť top regulátorov, ktorí nemali toľko vedomostí. Celý posudok bol veľmi „pozliepaný“. Nedá sa povedať, že by bol negatívny voči VVER technológii, ale rovnako ani príliš pozitívny. Nešlo však o výsledok nášho posudzovania. V tejto veci bolo prijaté veľmi pevné politické rozhodnutie už roku 1992, teda o viac než 10 rokov pred tým, než sa Slovensko, Česko a Maďarsko stali súčasťou EÚ. Tieto krajiny mali stanovené  hodnotenie, klasifikáciu, ktoré ale neboli založené na faktoch. Išlo skôr o všeobecné presvedčenie západných expertov. Podľa tohto hodnotenia sa elektrárne z ruským designom, ako napr. V1 v Jaslovských Bohuniciach alebo Kozloduj v Bulharsku, teda prvá generácia reaktorov, nemôžu za rozumnú výšku investície prispôsobiť západoeurópskym štandardom. Bol to nezmysel, keďže Slovensko do V1 v Bohuniciach investovalo obrovské peniaze. V1 v Bohuniciach bola celkom určite rovnako bezpečná ako niektoré staré reaktory vo Francúzsku. Aj napriek tomu panovala nedôveru a neodôvodnené podozrievanie. Takisto slovenskí politici, a podobný scenár sme mohli vidieť aj v Bulharsku, sa uzniesli na tom, že je pre ich krajinu dôležitejšie stať sa členským štátom EÚ než udržať si elektráreň v prevádzke. Rozhodli sa podvoliť  a povedali si:“ V poriadku, zatvoríme tieto reaktory ako podmienku prístupu do EÚ.“ Možno to ani nebolo nevyhnutné, ale podľa môjho názoru sa vzdali príliš jednoducho. Snažím sa povedať, že v žiadnom prípade nešlo o technologický, ale čisto politický problém. Zhodou okolností poznám tých ľudí, ktorí v roku 1992 tvrdili, že tieto reaktory nie sú dostatočne dobré. Neskôr, keď získali dostatok informácií, však zmenili svoj postoj. Nerád by som menoval tých ľudí, išlo však o veľmi vplyvných jadrových expertov z Nemecka, Francúzska a Veľkej Británie. V nasledujúcich rokoch sa bližšie zoznámili s technológiou VVER a priznali, že ich pôvodné hodnotenie bolo chybné.

Ak by som to veľmi zjednodušil, vašou ambíciou je presvedčiť „Západ“ o bezpečnosti ruských reaktorov. Súhlasíte?

Áno. Chceme, aby ruské reaktory získali reputáciu, ktorú si naozaj zaslúžia.

Niekoľko rokov nazad sa hovorilo o „jadrovej renesancii“. V marci 2011 prišlo k havárii v jadrovej elektrárni vo Fukušime, čo mnoho expertov považuje za zlomový moment. Akú budúcnosť predpovedáte jadrovému sektoru?

Nemyslím si, že dôjde k veľkej renesancii, ale nové jadrové elektrárne budú určite pribúdať. Čína bude určite stavať. Južná Kórea pokračuje vo výstavbe jadrových reaktorov. Vieme tiež, že Spojené Arabské Emiráty začali s výstavou štyroch nových reaktorov a plánuje sa rozvoj jadrovej energie v Saudskej Arábii. V USA získali štyri nové jadrové elektrárne kombinovanú licenciu pre výstavbu a prevádzkovanie. Treba povedať, že v USA nie je rozvoj jadra otázkou politiky, ide výhradne o biznis. Ak si uvedomíme, že cena plynu v Spojených štátoch je v súčasnosti veľmi nízka, je tak veľmi zložité motivovať amerických regulátorov, aby udelili licencie pre nové elektrárne. Vieme však, že niektoré spoločnosti majú vízie do budúcnosti. Tvrdia, že ceny plynu začnú jedného dňa opäť stúpať. Zemný plyn takisto nie je udržateľným zdrojom energie. Americkí regulátory aj v súčasnosti registrujú veľa žiadostí o udelenie licencií. Ak povolenie získajú, môžu si ho uplatniť hneď prípadne neskôr, keďže je platné na určitý čas. Ako som už povedal, v súčasnosti sú v USA vo výstavbe štyri bloky. Veľmi dôležité bude, čo sa udeje vo Veľkej Británii. Očakáva sa, že už na budúci rok by sa mohlo začať s prvou výstavbou a neskôr môžu nasledovať ďalšie. Vo Fínsku, mojej domovskej krajine, je v súčasnosti vo výstavbe jedna nukleárna elektráreň a dve ďalšie sa začnú stavať v najbližších rokoch.

Rozhodlo sa Fínsko pre ruskú technológiu?

Nie. Fínsko je veľká krajina, ktorá potrebuje veľké elektrárne. Z tohto dôvodu nie sú pre Fínsko zaujímavé jadrové elektrárne, ktoré dodáva Rusko. Závisí to tiež od špeciálneho politického procesu a procesu získavania licencií vo Fínsku. Energetické spoločnosti potrebujú ako prvé získať politické rozhodnutie, čo trvá štyri roky. Ak ho získajú, chcú stavať jadrové elektrárne s čo najväčšou kapacitou. Jadrová energia je totiž vo Fínsku lacnejšia, než ktorýkoľvek iný zdroj energie. Ak získajú povolenie, budú sa pýtať, prečo postaviť elektráreň s inštalovaným výkonom 1.200 MW, keď môžeme postaviť zdroj s výkonom 1600 MW? Inštalovaný výkon 400 MW je z pohľadu finančných nákladov veľký rozdiel. Preto majú vo Fínsku záujem o väčšie elektrárne.

S Jukkom Laaksonen sa zhováral Michal Jesenič. Rozhovor sa uskutočnil počas 7. Európskeho jadrového fóra (ENEF), ktoré sa konalo v máji 2012 v Bratislave. Jukka Laaksonen prepis rozhovoru autorizoval. Nadpis a perex: energia.sk Ilustračná foto: osobný archív Jukku Laaksonena.

© energia.sk

K téme