Premiérov odkaz plynárenstvu
Zmena štruktúry Slovenského plynárenského priemyslu, na ktorej sa dohodol štát s českým spoluvlastníkom EPH, vyvolala búrlivú diskusiu. Pozrime sa však na vec širšie a skúsme si načrtnúť odpoveď na otázku, čo to znamená pre trh s plynom na Slovenskuako taký.
Na úvod, i keď premiér tvrdí, že EPH nič nepredáva a štát nič nekupuje, ide o obchod. Hoci za nadobudnutie stopercentného podielu v obchodníkovi SPP štát nezaplatí ani cent v hotovosti alebo bankovým prevodom, zmeny štruktúry majú svoju cenu. Je ňou prevzatie časti dlhu, konkrétne zaúčtovanie 120 miliónov eur straty na vrub obchodníka SPP, ktorý sa má stať štátnym. Dlh terajšieho SPP nad hodnotu 120 miliónov eur sa rozdelí medzi jednotlivé dcérske spoločnosti ako napríklad Eustream, SPP distribúcia, Nafta či Pozagas.
Ticho o závažnej otázke
Pri téme strát z dodávok plynu domácnostiam sa však dostávame k inej otázke: ako môže byť táto cenovo regulovaná činnosť stratová? Paradoxne táto otázka v súčasnej diskusii takmer vôbec nezaznieva.
V cenovo regulovaných odvetviach platí, že regulátor je tou inštanciou, ktorá posiela regulované subjekty do straty alebo zisku. Na Slovensku je to Úrad pre reguláciu sieťových odvetví pod vedením Jozefa Holjenčíka, ktorý sa do regulačných orgánov dostal na základe nominácie prvej Ficovej vlády a po zmene zákona o regulácii prišla nominácia opäť od terajšej vlády. Pozornosť by sa mala preto zamerať na skúmanie, ako ÚRSO vykonáva cenovú reguláciu. Dôležité je skúmať najmä to, či ju vykonáva objektívne a bez vonkajších vplyvov – nielen z prostredia energetických firiem, ale i z prostredia vlády.
Ak na trhu existuje cenová regulácia, jej cieľom je okrem iného ochrana zraniteľných odberateľov. Tú si však neslobodno zamieňať s modelom, v ktorom majú napríklad domácnosti lacnejšie energie za cenu strát dodávateľov. Ak je cenová regulácia nastavená správne, dodávateľ má mať garantované uznanie všetkých odôvodnených nákladov, zatiaľ čo odberateľ má mať istotu, že na ňom dodávateľ nebude zarábať neprimerane, respektíve nad regulátorom určenú mieru. Prísne vzaté, ak má raz SPP podpísaný kontrakt s Gazpromom, regulovaný cenový stropby to mal zohľadňovať.
V druhom kroku, ak by sa SPP rozhodol v záujme konkurencieschopnosti cenový strop nevyužiť, bola by to zodpovednosť firmy, nie regulačného úradu. Zjednodušene, ruský kontrakt by bol problémom SPP, pričom uznaním týchto nákladov by regulátor nezaťahoval štát do rizík plynúcich z arbitráží, ktoré napokon pološtátny SPP ešte s francúzskonemeckým manažmentom aj inicioval. Premiér sa však paradoxne hrdí i tým, že zmenami v SPP sa tieto arbitráže zastavia. Reč je o pominutí rizika, že by štát musel v prípade prehier kompenzovať plynárne až do výšky 200 miliónov eur, čo majú byť škody spôsobené doterajším výkonom cenovej regulácie. Regulačný úrad opakovane ubezpečil, že reguláciu vykonáva nezávisle a objektívne. V poriadku, ak je to tak, prečo sa potom štát reálne obáva prehier?
Ak sa pozrieme na zmenu štruktúry v SPP cez rovnicu, že ak štát prevezme obchodníka za cenu prevzatia účtovnej straty vo výške 120 miliónov eur a tým sa vyhne riziku kompenzácií v objeme 200 miliónov eur, je to ekonomické a racionálne rozhodnutie. A možno len špekulovať, či by v rovnakej situácii takýto model nezvolil ktokoľvek iný zo súčasnej opozície, ak by bol pri moci. Napriek tomu otázkou ostáva príčina hrozby škôd z prehraných arbitráží (cenová regulácia), pričom premiérove vyhlásenia za ostatné dva týždne napovedajú, že ide naozaj o reálne hrozby.
Nepredstaviteľné podnikanie
V neposlednom rade sa možno na celú vec pozrieť čisto obchodne, pretože v každej firme platí, že platí to, na čom dohodnú akcionári. Štát, lepšie povedané jeho súčasná politická reprezentácia sa netají, že cieľom bolo získanie úplnej kontroly nad cenotvorbou plynu pre domácnosti. V prípade EPH možno tušiť, že vylúčenie tejto politicky citlivej témy zo spoločného podnikania so štátom môže byť strategicky výhodný krok. Eliminuje totiž príležitosti, v ktorých by sa akcionári mohli v budúcnosti dostať do verejných sporov. Len ťažko si totiž predstaviť konštruktívne podnikanie firmy, v ktorej sa jeden akcionár pozerá na ceny výlučne ekonomicky, zatiaľ čo ten druhý výlučne politicky.
Opozícia vláde vyčíta, že v obchodníkovi SPP „kupuje“ deravé vrece. Napriek zápornému hospodárskemu výsledku obchodník SPP je v prvom rade dominantným hráčom na trhu s plynom. Je to teda firma, ktorá má bezprostredný dosah na budúcu podobu trhu ako takého a v tomto má SPP svoju obrovskú a nevyčísliteľnú hodnotu.
Preto ak obchodníka SPP nadobúda štát, v prvom rade by nás malo zaujímať, akú víziu má vláda pre trh s plynom. Ak premiér pripúšťa, že plyn sa domácnostiam vždy predával so stratou, usvedčuje tým regulačný úrad. Ale ak dodáva, že sa na tomto stave nebude nič meniť, súčasne tým vysiela signál konkurentom SPP, že je možno čas odísť z trhu.
Upozornenie: Text vychádza 23.9.2013 v denníku SME.
K téme
