Prečo Francúzi odchádzajú

Hoci sa o celej transakcii v médiách veľa píše aj špekuluje, pravdou je, že sa ešte neudiala. Čaká sa na Protimonopolný úrad, ktorý musí preskúmať, či obchod nebude mať negatívny dopad na trh a konkurenciu. Stanovisko úradu by mohlo byť známe koncom leta.

V médiách sa však objavila informácia, že Francúzi sa vďaka výhodnej privatizácii 49-percentného podielu v SSE u nás rýchlo „nabalili“, investícia sa im už niekoľkonásobne vrátila a tak tu nemajú prečo viac ostávať. V podtóne znie, že sme SSE nemali v minulosti privatizovať a firma mala ostať v štátnych rukách – a zarobiť mohla štátna kasa. To je omyl.

Zabúda sa napríklad na detail, že v Stredoslovenskej energetike (SSE) doteraz zarábala nielen skupina Électricité de France (EDF) ako vlastník 49 percent akcií, ale zarábal tu aj štát, dokonca o čosi viac, keďže je vlastníkom 51-percentného podielu. Ale najpodstatnejšie je, že keby nedošlo k privatizácii, štát by aj ako 100-percentný akcionár zarobil pravdepodobne menej.

Ako takmer všetky štátne podniky, aj SSE trpela v minulosti dôsledkami nie dobrého riadenia, a preto príchod silnej energetickej firmy a zavedenie štandardných manažérskych postupov bol dobrým krokom. Pod ich vedením sa podarilo hodnotu spoločnosti za poslednú dekádu  zvýšiť. Stačí porovnať rozdiel medzi kúpnou cenou spred 11 rokov a aktuálnou predajnou cenou. Na porovnanie: v roku 2002 sa necelá polovica firmy predala za približne 158 miliónov eur, čo je dnes po zohľadnení inflácie takmer 200 miliónov eur. Podiel 49 percent sa v roku 2013 predáva za 400 miliónov eur, teda reálne za dvojnásobok hodnoty spred jedenástich rokov.

S ohľadom na to, že trhová hodnota firmy je spravidla cena, ktorá je pre predávajúceho dostatočná a pre kupujúceho akceptovateľná, vypovedá to o stopercentnom náraste trhovej ceny Stredoslovenskej energetiky ako takej.

A treba upozorniť na jednu vec: Je to síce známy fakt, ale v mediálnej diskusii o „francúzskych privatizéroch“ ako keby sa naň nechtiac alebo možno i zámerne zabúdalo. Ak sa teraz zhodnocuje podiel menšinového vlastníka, zhodnocuje sa zákonite i podiel štátu ako väčšinového akcionára. A práve toto potvrdzuje i pozadie obchodu medzi EDF a EPH a nárast kúpnej ceny za menšinový podiel v SSE za ostatnú viac ako dekádu.

Návratnosť

Obľúbenou témou, ktorá sa zvykne zjednodušenými porovnaniami skresľovať, je doba návratnosti investície. Platí akýsi nepísaný konsenzus, že v energetike je tolerovateľná doba návratnosti minimálne 10 rokov. Zjednodušene, je to čas, za aký sa investícia vráti vo forme vyplatených dividend. Dividendy však musia vykompenzovať aj znehodnotenie peňazí v čase ako dôsledok inflácie a prípadné úroky, ak si kupujúci na transakciu komerčne požičia.

Vo veľmi hrubom odhade, skupine EDF sa investícia do kúpy podielu v Stredoslovenskej energetike mohla vrátiť v horizonte do 8 rokov. To, že EDF získa peniaze v tomto období aj z predaja svojho podielu, nemá s návratnosťou investície veľa spoločného. Rovnako reálny by totiž mohol byť aj scenár, že by EDF vo firme zotrvala aj v ďalšom období, ak by sa tak rozhodla.

Odchod Francúzov

Tým sa dostávame k otázke, prečo EDF zo Stredoslovenskej energetiky odchádza. Na jednej strane je legitímnym právom každého akcionára nakladať s podielom vo firme podľa svojho uváženia a v medziach akcionárskej zmluvy – bez toho, aby bolo verejnosti potrebné detailne zdôvodňovať pozadie všetkých rozhodnutí. Potenciálne motivácie však možno viac alebo menej úspešne čítať medzi riadkami v poslednej výročnej správe celej skupiny EDF. Okrem iného sa v nej vymenúvajú rizikové faktory, ktoré môžu mať negatívny vplyv na hospodársky výsledok skupiny a jej podnikanie vo svete.

Výročná správa napríklad konštatuje, že niektoré firmy patriace do skupiny podnikajú tak, že EDF v nich má menšinový podiel. Toto je práve prípad SSE, kde koncern má menšinový podiel, ale väčšinu v predstavenstve. V prípade, že s väčšinovým partnerom nenájdu konsenzus alebo rozhodnutia väčšinového partnera sú v rozpore s ekonomickým záujmom firmy, má to vplyv na plnenie podnikateľských a hospodárskych cieľov EDF. V súvislosti s týmto rizikom sa síce žiadna konkrétna krajina nespomína, ale rečnícka otázka by mohla znieť: nie je reč aj o Slovensku? Po zmene vlády sa tu opätovne zaviedla povinnosť schvaľovania cenových návrhov valným zhromaždením, kde má štát väčšinu, a to v čase, keď sa cenová regulácia po prijatí nových energetických zákonov posilnila a rozšírila sa aj na segment malých podnikov.

Druhým rizikovým faktorom, spomínaným EDF, je možná politická alebo ekonomická nestabilita. Okrem iného aj v kontexte neočakávaného posilňovania regulácie, do ktorej neprimerane vstupujú politické a sociálne preferencie. Skupina konštatuje, že vo svete má podiely aj vo firmách, ktoré môžu naraziť práve na tento problém, čo opäť negatívne vplýva na hospodárenie EDF ako celku. Aj tu sa núka rečnícka otázka: nemôže ísť opäť aj  o Slovensko, kde sa v poslednom čase ceny energií stávajú čoraz viac nástrojom sociálnej politiky vlády?

Oplatila sa privatizácia?

Vyplatila sa teda privatizácia Stredoslovenskej energetiky? Zabudnime teraz na to, čo sa o privatizácii niekdajších štátnych energetických podnikov píše v spise Gorila. A tiež skúsme chvíľu zabudnúť na nekonečnú polemiku, či bola cena za SSE spred 11 rokov nízka alebo primeraná. Štát privatizáciou získal minimálne z toho pohľadu, že ak EDF zabezpečila zisk sebe, zabezpečila i príjmy do štátnej kasy. Z podnikateľského hľadiska, štát dnes kontroluje 51 percent akcií SSE, ktorých trhová hodnota sa od doby privatizácie zdvojnásobila.

Treba vyzdvihnúť i to, že SSE je na, medzi časom už liberalizovanom, trhu s elektrinou stále druhým najväčším hráčom (po ZSE Energia), čo je pre francúzsko-slovenský manažment dobrou vizitkou. Firma postupne vstupuje aj na český trh a z niekdajšieho štátneho podniku sa stala spoločnosť schopná podnikať v konkurenčnom prostredí. To však neznamená, že by dnes SSE a firmy patriace do tohto vertikálne integrovaného podniku boli učebnicovými príkladmi, ako má energetická spoločnosť navonok i dovnútra fungovať. No badať tu výrazný pokrok. A ten by sa zrejme nedostavil, keby firma ostala v rukách štátu a jeho politicky nominovaných manažérov.

Upozornenie: text vychádza v týždenníku .týždeň 25/2013.

K téme