Pravidlá podomového predaja by sprehľadnila prvá reálna sankcia

Nedávno (1.9.) vstúpili do platnosti nový zákon o energetike a nový zákon o regulácii. Ako vnímate ich znenia; ktoré pozitíva a ktoré negatívna v nich identifikujete?

Legislatívu možno vnímať pozitívne z dôvodu, že sa konečne pristúpilo k transpozícii smerníc, s ktorou sa meškalo od 3. marca 2011, teda takmer rok a pol. O pozitívum ide teda minimálne z pohľadu, že účastníci trhu s elektrinou a plynom nadobudli aj v praxi práva, ktoré im zo smerníc vyplývali. Ak by som mal identifikovať najdôležitejšiu zmenu, poviem, že je ňou možnosť zmeniť dodávateľa do troch týždňov.

Novú legislatívu však vo všeobecnosti vnímam najmä v súvislosti s posilnením regulácie. Nech sa na to pozrieme akokoľvek, z legislatívy to všade „srší“. Posilňuje sa postavenie ÚRSO, betónuje postavenie veľkých dodávateľov, aj preto o novej legislatíve s úsmevom hovorím ako o „treťom regulačnom balíčku“. Niet sa však čomu čudovať, ak si uvedomíme, že sa tak rozsiahle zákony pripravovali bez riadnej verejnej diskusie.

V praxi sa mi však ako najproblematickejšia javí povinnosť regulovaných subjektov predkladať Úradu na schválenie zmluvy a obstarávať zákazky nad 100.000 EUR prostredníctvom obchodnej verejnej súťaže. Tieto povinnosti v prvom rade nie sú legislatívne dotiahnuté, pretože tak zložitý proces akým je obstarávanie zákaziek v regulovaných odvetviach sa nedá vyriešiť jedným či dvoma odsekmi v zákone. Obchodná verejná súťaž je inštitút, ktorý je definovaný len veľmi všeobecne v Obchodnom zákonníku a nezohľadňuje to, že niektoré zákazky majú dôverný charakter neumožňujúci obstarávateľovi odkryť karty. Sú veci, ktoré sa úplne štandardne dejú na bilaterálnej úrovni, napríklad komunikácia medzi dodávateľom a odberateľom ohľadom jeho profilu odberu plynu alebo elektriny. Problémom môžu byť i situácie, kedy budú regulované subjekty obstarávať napríklad prenájom nehnuteľností, v ktorých sídlia, alebo niektoré zákazky, kde je z povahy veci len jeden dodávateľ. Nie všetko sa teda dá obstarávať obchodnou verejnou súťažou, i keď zákon takú povinnosť ukladá.

Za ďalší problém považujem prehnanú ochranu spotrebiteľa. Odberateľov elektriny a plynu v domácnosti vedieme za ruku, máme potrebu ochraňovať ich nad mieru, ktorá je primeraná. Myslím si, že i odberateľ sa musí „sám popáliť“, pretože i negatívne skúsenosti sú súčasťou vzdelávania spoločnosti. Je to spôsob, akým sa prirodzene odstraňuje zaostalosť. Netvrdím, že nezákonné správanie netreba sankcionovať, ale takýmto prístupom prispievame k tomu, aby ostávala verejnosť spotrebiteľsky zaostalá.

Tvrdíte, že ochrana spotrebiteľa je prehnaná. Nie je to ale len prevzatie toho, o čom hovoria smernicae EÚ č. 72 a 73 z roku 2009? Tie detailne vymenúvajú všetko to, na čo má mať spotrebiteľ právo. Nie je teda prehnaná ochrana spotrebiteľa trend, ktorý prichádza viac z Bruselu ako zo slovenského parlamentu?

Európska únia samozrejme dbá na ochranu spotrebiteľa, ale dôležitejšia je aplikačná prax. Povedal by som, že prikladám 10 % tomu, čo je napísané v legislatíve a 90 % tomu, ako sa tá bude aplikovať v praxi. Treba si uvedomiť, že spotrebiteľ nemá žiadne výsadné postavenie v súkromnoprávnych vzťahoch v porovnaní s ostatnými účastníkmi trhu a také postavenie by mu ani nemalo byť priznávané. Európske smernice, ako aj Občiansky zákonník hovoria, že v spotrebiteľských zmluvách sa nesmú objaviť neprimerané podmienky, t.j.  také podmienky, ktoré by nad primeranú mieru zvýhodňovali dodávateľa tovaru alebo služby. Na druhej strane, v aplikačnej praxi to vyzerá skôr tak, že hľadáme spôsob, ako cielene a neprimerane zvýhodňovať spotrebiteľa.

Jeden príklad. V súčasnosti sa do ochrany spotrebiteľa aj v energetike zapája Komisia pre posudzovanie podmienok v spotrebiteľskych zmluvách, ktorá je zriadená pri Ministerstve spravodlivosti SR a ktorej zriadenie vyžadovala európska smernica o ochrane spotrebiteľa. Je to akýsi poradný orgán, ktorý môže vydávať stanovisko s odporúčacím charakterom, v ktorom napríklad spotrebiteľskému združeniu odporučí podať žalobu na súd. Táto komisia je zložená z „odborníkov“ takpovediac na každú tému. Rozhodovali už i o zmluvách v energetike. Niektoré ich závery sú až absurdné – za neprijateľnú podmienku v zmluve sa podľa nich považuje odklad účinnosti zmluvy o dodávke elektriny ku dňu vykonania zmeny dodávateľa, či napríklad povinnosť zákazníka náhradiť škodu, ktorá vznikla dodávateľovi tým, že zákazník porušil určitú zmluvnú povinnosť. Z tohto, podľa môjho názoru priam „srší“ nekvalifikovanosť, a účelové zvýhodňovanie spotrebiteľa. Ak Komisia hovorí, že odberateľ elektriny alebo plynu ako spotrebiteľ nemá povinnosť uhradiť náhradu ním zavinenej škody, ktorí dodávatelia budú ochotní vstupovať do takýchto zmluvných vzťahov?

Možno to chápať tak, že ak napríklad domácnosť prestane svojmu dodávateľovi elektriny alebo plynu platiť faktúry, dodávateľ bude bezmocný a nebude ju môcť flexibilne odpojiť?

Legislatíva dodávateľom síce dáva oprávnenie prerušiť dodávku, ale na druhej strane sa obávam, že predpokladom prerušenia bude povinnosť niekoľkonásobného poučenia a upozornenia. V právnej praxi má platiť, že spôsobilosť na uzavieranie zmlúv a pochopenie ich obsahu má byť posudzované z hľadiska priemerného spotrebiteľa – priemerne vzdelaného, priemerne kvalifikovaného a zorientovaného v danej problematike. Súdy a iné orgány však začínajú čoraz viac individualizovať a posudzujú vec vo vzťahu ku konkrétnemu zákazníkovi, ktorý napríklad argumentuje tým, že pred niekoľkými mesiacmi alebo dokonca rokmi podpísal niečo, o čom nevedel. Ten istý spotrebiteľ má však občiansky preukaz, je spôsobilý na uzatváranie zmlúv, má právnu subjektivitu, môže napríklad i voliť, a preto neexistuje dôvod, aby neniesol zodpovednosť za zmluvné vzťahy, do ktorých svojim podpisom vstupuje.

Žiaľ, prax už dnes pozná prípady, kedy sa uzná argument, že spotrebiteľ síce niečo podpísal, avšak neporozumel tomu. Z hľadiska dodávateľa je potom miera právnej istoty tak nízka, že žiaden obozretný podnikateľ nebude mať záujem pôsobiť v tomto segmente. Podľa mňa celkom reálne hrozí stav, kedy sa bude čoraz viac nových podnikateľov obávať vstupu na trh, čím sa len posilní jeho súčasné oligopolné nastavenie. V takejto situácii je paradoxne podomový predaj pre trh oveľa prospešnejší než „liberalizačné“ aktivity regulačného úradu a ostatných štátnych orgánov.

Spomínate podomový predaj. Portál energia.sk robil v lete čitateľský spotrebiteľský prieskum, z ktorého vyšlo, že podomový predaj je v každodennom živote najefektívnejším spôsobom, ktorým dodávatelia oslovujú domácnosti, no z pohľadu odberateľov je najmenej preferovaným. Stále trváte na tom, že podomový predaj je pre trh oveľa prospešnejší ako takpovediac všetko ostatné?

Ak hovorím za seba ako spotrebiteľa, podomový predaj mi tiež nie je sympatický. Na druhej strane však treba priznať skutočnosť, že podomový predaj je legálny, pričom každý môže konať to, čo nie je zákonom zakázané. Na Slovensku sa vytvoril rámec pre podomový predaj a máme rovnako i pravidlá na ochranu spotrebiteľa pri podomovom predaji. Úlohou je sledovať, či sa tieto pravidla dodržiavajú. Ak existujú nekalé praktiky, treba na ne jednoznačne poukázať, individuálne ich riešiť a sankcionovať. Neviem o tom, že by na slovenskom trhu padla vôbec nejaká sankcia pre toho, kto sa pri podomovom predaji správal voči zákazníkovi nekorektne. Zákon pritom hovorí o sankcii do výšky až 66 tis. eur. O podomových predajoch sa diskutuje zatiaľ len cez médiá, čoho dôsledkom je vystrašený spotrebiteľ. Ak sú na trhu prípady porušenia zákona, sankcia pre konkrétneho porušovateľa je na mieste. Štát tak vyšle jednoznačné gesto, že toto sa pri podomovom predaji smie a toto nie.

Namiesto toho sa pod vplyvom európskej legislatívy zavádza od 1. novembra inštitút kolektívneho spotrebiteľského záujmu. Spotrebiteľom, ktorí sú jednotlivcami, sa priznávajú kolektívne práva, i keď kolektívom v pravom zmysle slova nie sú. Inými slovami, pokiaľ odberateľ ako jednotlivec podpíše zmluvu, ktorej nerozumie, má to byť v prvom rade jeho problém a nie problém ostatných spotrebiteľov.

Je ale reálne možné udeliť sankciu za neférový podomový predaj? Kto a ako kvalifikovane rozhodne, ak budú jediným argumentom na súde dve protirečiace si tvrdenia; jedno od domácnosti a druhé od dodávateľa, resp. agentúry zastrešujúcej podomový predaj?

Môžeme sa na to pozrieť z pohľadu legislatívy. Obdobný problém sme mali v minulosti s predajom a sprostredkovaním finančných služieb. Na problém odpovedala EÚ určením mantinelov a parametrov, kto môže robiť finančné sprostredkovanie a akým spôsobom môže brať províziu. Zákon presne hovorí, kto môže byť finančným agentom alebo poradcom,  akým vzdelaním musí disponovať a ako je ohodnotený províziou. Aj v oblasti podomového predaja energií ide v prvom rade o motivácie tých, ktorí domácnosti navštevujú. Cieľom je uzavretie čo najväčšieho počtu zmlúv, čo je však len dôsledok toho, ako je dnes legislatíva nastavená. Preto je na diskusiu, či by nemala legislatíva skôr ako obmedzovať podomový predaj zmeniť nastavenie jeho parametrov, od ktorých sa odvíja motivácia predajcov a teda i ich správanie a spôsobilosť.

Ako som už naznačil, neverím, že pri toľkej medializácii o nespočetne častých porušeniach pravidiel pri podomovom predaji by sa nenašiel ani jeden prípad, ktorý by bolo možné kvalifikovane rozobrať, udeliť sankciu a takýmto spôsobom zvýšiť celkovú osvetu.

Tiež mám pocit, že spoločnosti sa stále podsúva delenie na tradičných dodávateľov, ktorí dokážu zaručiť istý štandard, a potom tých ostatných, ktorí sú len akýmisi alternatívcami, ktorí môžu zlyhať. Problémom v rovine motivácií je však tiež zverenie zabezpečovania procesu zmeny dodávateľa distribučnej spoločnosti, ktorá patrí do toho istého vertikálne integrovaného podniku ako dominantný dodávateľ.

Tvárime sa, že zmena dodávateľa je samozrejmosť, i keď nie je. Takýto prevádzkovateľ distribučnej sústavy môže v rámci prevádzkového poriadku a technických špecifikácií nastavovať rôzne administratívne a formálne obmedzenia, čo sa v praxi aj deje.

K zlyhaniu „alternatívnych“ dodávateľov – je pravdou, že môžu zlyhať. V lete bola v súvislosti s distribučným regiónom SSE – Distribúcie a Východoslovenskej distribučnej veľmi diskutovanou dodávka poslednej inštancie. Tá síce ako ochranný prvok v zákone bola, ale neboli jasne dané jej pravidlá. Objavili sa rôzne interpretácie a dokonca regulačný úrad hovoril o zavádzaní spotrebiteľov a neférovom získavaní odberateľov do bilančných skupín veľkých dodávateľov, ktorých ten istý regulačný úrad určil za dodávateľov poslednej inštancie. Nie sú teda niektoré procesné nedostatky najmä chybou zákonodarcu a regulátora než samotných účastníkov trhu, hoci i dominantných?

Toto úzko súvisí s tým, čo som povedal o odstraňovaní motivácií na strane vertikálne integrovaných podnikov. To, čo sa stalo v lete, bola relatívne sporná vec s ohľadom na vtedajšie znenie zákona o energetike, ktorý podrobne neupravoval právne následky prechodu odberareľa k dodávateľovi poslednej inštancie. Od 1. septembra 2012 však má nový zákon o energetike celkom konkrétne ustanovenia (v paragrafe 18), ktoré jednoznačne hovoria o tom, kedy dodávka poslednej inštancie nastáva a čo je jej dôsledkom. Od 1. septembra platí, že nezabezpečenie distribúcie, teda tiež v dôsledku odstúpenia od rámcovej distribučnej zmluvy, znamená stratu spôsobilosti dodávateľa dodávať elektrinu, nástup dodávateľa poslednej inštancie a, pozor, extrémne vážny právny následok – zánik zmlúv o dodávke elektriny uzavretých s odberateľmi, ktorí takto prechádzajú k dodávateľovi poslednej inštancie.

Neviem, ako sa to v takomto znení mohlo do zákona dostať, ale vidno, že jednoznačne chýbala verejná diskusia. Mali by sme sa baviť o podmienkach, za akých možno odstúpiť od rámcovej distribučnej zmluvy, pretože čo PDS, to iné podmienky rámcovej distribučnej zmluvy, iný prevádzkový poriadok. ÚRSO pritom schvaľuje prevádzkový poriadok bez akejkoľvek verejnej diskusie a diskusie s ostatnými účastníkmi trhu, ktorých sa prevádzkový poriadok bytostne týka. Je fér, keď si jeden z účastníkov trhu môže vydať vlastný záväzný predpis? Distribučným spoločnostiam podľa môjho názoru nemožno priznať oprávnenie odstúpiť od rámcovej distribučnej zmluvy, pokiaľ sa jej obsah nenastaví na základe transparentnej diskusie. Očakávam, že aj v budúcnosti bude od niektorých zmlúv o distribúcii odstúpené, dôsledky budú jednoznačné a ÚRSO nebude môcť v danej veci nič robiť.

Ale i v tejto téme sa na to dá pozrieť podobne, ako na problematiku podomového predaja. Takto legislatíva nastavuje pravidlá a vertikálne integrované podniky sa nimi riadia. Z hľadiska zákona je to teda zjavne v poriadku.

Áno, súhlasím – z pohľadu zákona áno, ale ja sa súčasne pýtam, ako sa mohli dostať takéto ustanovenia do zákona bez verejnej diskusie? Nie je to téma, ktorá by sa v rámci legislatívneho procesu riešila, pritom je však zásadná. Nik sa nespýtal dodávateľov, či súhlasia, aby mala distribučná spoločnosť takú moc. Netreba tiež opomínať, že PDS a dodávateľ poslednej inštancie sú tiež v rámci jedného a toho istého vertikálne integrovaného podniku, čo môže priniesť ďalšie problémy. Môže napríklad nastať spor, či je odstúpenie od rámcovej distribučnej zmluvy vôbec platné. Druhým môže byť spor o to, či je správne, že s dodávkou poslednej inštancie automaticky zanikajú existujúce zmluvy s pôvodnými dodávateľmi. Je to zásadné ustanovenie, pretože v takomto prípade nemá pôvodný dodávateľ napríklad možnosť odstrániť existujúce prekážky, doplatiť svoje záväzky voči PDS a uzavrieť zmluvu o distribúcii pre konkrétneho odberateľa nanovo.

Na druhej strane, ak sa odberateľ dostane do dodávky poslednej inštancie, je tam práve preto, lebo jeho pôvodný dodávateľ zlyhal a diskvalifikoval sa v zásadnej veci. Ak si teda dodávateľ neplní svoje zmluvné záväzky voči odberateľovi, prečo by mal odberateľ byť naďalej zaviazaný podmienkami pôvodnej zmluvy?

Áno, to je dobrá otázka. Avšak, v kontexte toho čo som povedal, nie je zánik pôvodnej zmluvy až príliš? Odberateľ si dodávateľa zvolil slobodne.

Rovnako slobodne si však môže vybrať nového dodávateľa, nemusí ostať u dodávateľa, ktorý je pre neho dočasne dodávateľom poslednej inštancie. Na trhu má ďalších x možností…

Má, to uznávam. Ale poukazujem na to, že je to niečo, o čom sa v legislatívnom procese vôbec nediskutovalo. V lete sme na tému dodávky poslednej inštancie zažili horkokrvnú debatu medzi ÚRSO a dodávateľmi poslednej inštancie a výsledok je ten, že od 1. septembra 2012 máme v zákone presne to, s čím sa regulátor v lete nestotožnil. Preto mám pocit, že to „vliezlo“ do zákona bez reálneho vedomia ľudí, ktorí zákon oficiálne pripravovali. Potom vzniká dojem, ako keby sa legislatívny text pripravoval v prostredí vertikálne integrovaných spoločností.

Aby som bol ale úprimný, mne nevadí, že na trhu máme vertikálne integrované podniky. Čo mi však prekáža, je, že všetky dôležité úkony, či už ide o dodávku poslednej inštancie alebo o tiež už spomenutú zmenu dodávateľa, sa realizujú v uzavretom okruhu osôb  patriacich do jedného a toho istého vertikálne integrovaného podniku. Zbytočne máme v legislatíve desiatky ustanovení o tom, ako by procesy mali fungovať, pokiaľ neodstránime základný priestor na pochybností.

Pokiaľ ide o proces zmeny dodávateľa, na odborných fórach sa objavila myšlienka, že by sa mohol uskutočňovať na pôde tretej strany, napríklad by tieto procesy mohol zastrešovať organizátor trhu OKTE. Je to podľa vás reálne? Čo rozhodovanie o začatí dodávky poslednej inštancie obdobným spôsobom?

Zmena dodávateľa je z hľadiska procesu iba technickou otázkou, kto urobí preregistráciu odberného miesta a upovedomí o tom PDS. Podľa môjho názoru je realistické, aby to robil OKTE alebo ktokoľvek iný.

Pri téme dodávky poslednej inštancie otázka znie, či je systém ako taký nastavený správne a či by nebolo vhodné doň začleniť subjekt, ktorý by vedel administratívne a autoritatívne rozhodovať, kedy takáto dodávka nastáva. Domnievam sa, že dnes je odstúpenie od rámcovej distribučnej zmluvy sporné, keďže podmienky zmluvy boli dodávateľovi viac menej naoktrojované. Ak sa s ňou niekto obráti na súd, znamená to, že budeme mať konanie, ktorého výsledok bude známy o 5 – 7 rokov? Za ten čas môžu vzniknúť obom dotknutým stranám veľmi vážne škody. Súvisí to  však i s tým, že na Slovensku nemáme mechanizmy, aby sa spory rozhodovali rýchlo, kvalifikovane a jednoznačne.

Celkovo je problémom, že sa príliš veľa právomocí koncentruje v rámci vertikálne integrovaných podnikov. Môžeme sa tváriť, že medzi firmami v takomto podniku prebehol nejaký „unbundling“, ale motivácie ostali.

K „unbundlingu“ vo vertikálne integrovaných podnikoch – nie je to, podobne ako v iných otázkach, skôr zodpovednosť Bruselu? V smerniciach o treťom balíku sa veľmi dôsledne rieši „unbundling“ na úrovni prenosu elektriny a prepravy plynu. Pokiaľ však ide o distribúciu, požiadavky nie sú v samotnej smernici striktné; zjednodušene ide najmä o odlíšenie identity distribúcie a obchodu cez logo a názov firmy, plus sa požaduje oddelené účtovníctvo a garancia nezávislého riadenia.

V princípe áno. Ale jedna vec sú formálne pravidlá na papieri a druhá vec je prax. Transpozícia európskych smerníc neznamená iba prepísanie normatívneho textu. Veľkým problémom slovenskej legislatívy je, že sa vezme smernica a doslova sa opíše do návrhu zákona, pričom niekedy aj s chybami spôsobenými predkladom do slovenčiny. Každú jednu smernicu treba však interpretovať v kontexte celej európskej legislatívy a rozhodovania Súdneho dvora EÚ. A je jedno, či je to „unbundling“, ochrana spotrebiteľa alebo iná téma.

Človek, ktorý interpretuje smernicu s rozumom a citom, musí vedieť podchytiť jej ducha. Jednoznačným duchom tretieho energetického balíka je transparentnosť a nediskriminácia, a to aj vo vzťahu k prevádzkovateľom distribučných sústav. Tieto princípy však treba vedieť správne uchopiť a vyložiť. Ak sme si už zvykli, že všetky problémy riešime formálnym zápisom požadovanej skutočnosti do zákona, asi svoju právnu tradíciu tak jednoducho nezmeníme, čo však neznamená, že môžme prepisovať ustanovenia smernice do zákona nesprávne.

Prejdime k iným témam. Čo ako právnik hovoríte na ustanovenie v zákone o regulácii, podľa ktorého predseda Úradu, ktorý rozhoduje ako prvostupňový orgán, automaticky vykonáva i úlohu predsedu Rady, ktorá je druhostupňovým odvolacím orgánom?

Treba si povedať úplne otvorene, že to nie je v našom právnom poriadku nič výnimočné. Aj pokiaľ rozhodujú v prvostupňových konaniach ústredné orgány štátnej správy, tak ani voči ich rozhodnutiam nemožno podať odvolanie, ale len rozklad. O rozklade potom rozhoduje minister na základe záveru ním vymenovanej komisie. Toto je také naše dedičstvo socializmu, ktoré tu máme. Nepovažujem za správne, že sa k nemu hlásime aj v regulačnom zákone a umožňujeme jednej a tej istej osobe zúčastňovať sa osobne na oboch stupňoch správneho konania – na pôde ÚRSO i Rady.

Pokiaľ chceme budovať kredibilitu ÚRSO, bolo by dobré, aby sme odstraňovali podozrenia a pochybnosti už od samotného začiatku. Správne konanie o cenovej regulácii by malo byť  férové, čo okrem iného znamená i posudzovanie vecí v prvom a druhom stupni úplne inými ľuďmi, ktorí nie sú žiadnym spôsobom prepojení. Je to však výzva pre posilnenie významu súdnictva v energetickej praxi. Aj dnes sa už mnohé rozhodnutia ÚRSO podrobujú súdnemu prieskumu.

Predošlému Zákonu o energetike, ale tiež i Zákonu o regulácii sa vyčítala príliš častá novelizácia. Hovorili sme, že súčasná nová legislatíva sa pripravovala bez dostatočnej verejnej diskusie, čo vytvára priestor pre to, aby sa skôr alebo neskôr niektoré veci ukázali v praxi ako komplikované. Ktoré z týchto vecí by bolo podľa vás potrebné upraviť v prvej budúcej novele?

Nové zákony potrebujú predovšetkým citlivý prístup k ich výkladu a aplikácii. O aplikácii hovorím najmä v prípade ÚRSO, pretože regulátor rozhoduje v správnych a cenových konaniach. Rozumný a citlivý výklad by mal byť taký, ktorý zohľadní práva a oprávnené záujmy všetkých strán.

Sú tu však i body, ktoré som už načrtol a sú objektívne problematické. Ide o prehnanú ochranu spotrebiteľa, prílišnú reguláciu a motiváciu dominantných hráčov zachovávať v čo najväčšej miere súčasné rozloženie trhu rôznymi aj netrhovými metódami. Ak by sa ich zmenou zákona podarilo odstrániť, vnieslo by to upokojenie do celého systému.

Potom sú to tiež niektoré ďalšie praktické problémy, pri ktorých sa často odkazuje na úpravu v nových pravidlách trhu. Nemôžem sa však ubrániť pocitu, že pravidlá trhu vznikajú tiež bez verejnej diskusie.

Určite je však v niektorých prípadoch potrebná novelizácia a jednoznačne sa prikláňam k tomu, aby sa zo zákona o regulácii čo najskôr vypustili ustanovenia, ktoré vyžadujú od regulovaných subjektov predkladanie zmlúv na schválenie a organizáciu obchodných verejných súťaží. Vypustiť preto, lebo ide o suplovanie práce ÚRSO, ktorý má v rámci cenového konania a jeho pravidiel iné nástroje, aby kontroloval a rozhodoval o oprávnenosti nákladov. Mám obavu tiež z ustanovenia o povinnosti dodržiavať primeranosť nákladov. Ide o veľmi abstraktné a nejednoznačné ustanovenie, ktoré bude v praxi vyvolávať iba interpretačné problémy a spory. Pritom by stačilo jednoznačne určiť, čo sa bude regulovať a kde bude cenu striehnuť trh. V takom prípade by mohli mať regulované subjekty akékoľvek náklady, s cenou by nemohli ísť vyššie, než ako by to dovolil trh a ceny konkurencie. A v cenovo regulovaných činnostiach má ÚRSO predsa oprávnenie v podzákonných predpisoch určiť, ktoré náklady a v akej výške možno považovať za oprávnené.

Na záver skúste zhrnúť dnešnú situáciu; kde sa nachádza právna prax v energetike na Slovensku, či už vo všeobecnosti alebo v porovnaní so zahraničím…

Je veľmi ťažké porovnávať prax zo zahraničia so slovenskými pomermi. Napríklad uvedomelosť nemeckého spotrebiteľa s uvedomelosťou slovenského je neporovnateľná. Nemecký spotrebiteľ sa tiež neostýcha ísť s vecou na súd a je faktom, že nemecký súd nemá problém rozhodnúť v priebehu niekoľkých mesiacov, a to i v zložitejších prípadoch.

Slovenský regulátor je po novom vybavený extrémnou mocou a veľkou zodpovednosťou. Som sám zvedavý, ako to unesie – verím, že kvalifikovane.

Na Slovensku je regulácia ako keby spojená s demagógiou a regulátorovi sa prisudzujú úlohy ako ochrana spotrebiteľa a stráženie nízkych cien. Úlohou regulátora by však malo byť sledovanie úrovne hospodárskej súťaže na trhu, teda dopytu a ponuky, pričom k regulácii by sa malo pristupovať len v nevyhnutnej miere. Prisudzovanie politických úloh regulačnému úradu nie je správnym prístupom k veci.

S Rastislavom Hanulákom sa rozprával Michal Hudec. Rastislav Hanulák je partnerom a advokátom právnickej kancelárie Capitol Legal Group. Prepis rozhovoru autorizoval.

(c) energia.sk

K téme