Pavol Široký: Kde skončia peniaze z predaja emisií?

Boj o využitie „emisných“ prostriedkov je v prvom rade spor o nemalé peniaze. Tie z nového aukčného systému obchodovania s emisiami začnú štátu prichádzať od budúceho roka a aj napriek ťažkým časom ekonomickej a finančnej krízy ich nebude málo. Podľa odhadov odborníkov by malo ísť o sumu medzi 100 až 250 mil. eur ročne – v závislosti od aktuálnej ceny uhlíka na trhu.

Ministerstvo životného prostredia SR plánuje tieto financie rozdeliť v tomto pomere:

• 50 % na financovanie projektov reálne dosiahnuteľných a merateľných úspor emisií skleníkových plynov, zvyšovania energetickej účinnosti, znižovania spotreby primárnych zdrojov energie, náhrady fosílnych palív obnoviteľnými zdrojmi energie a zavádzania najlepšie dostupných technológií vedúcich k znižovaniu emisií skleníkových plynov a znečisťujúcich látok,
• 10 % firmám, ktorým hrozí „únik uhlíka“ – t.j. firmy, ktoré spaľujú uhlie alebo ich zákazníci,
• 20 % do nejasných „cieľov štátnej environmentálnej politiky“, ktorých je 162!,
• 20 % do Envirofondu.

Na druhej strane Ministerstvo financií trvá na tom, aby boli peniaze neadresným príjmom štátneho rozpočtu. Emisné peniaze by tak slúžili na riešenie konsolidácie štátneho rozpočtu alebo iné výdavky štátu, ktoré nemajú nič spoločné so životným prostredím, či znižovaním emisií CO2.

Pokiaľ by za stiahnutím zákona o obchodovaní s emisnými kvótami z rokovania vlády bola skutočne snaha nasmerovať financie do štátneho rozpočtu, išlo by o najhoršie možné rozhodnutie.

Peniaze, ktoré môže Slovensko získať od znečisťovateľov, by mali byť logicky použité na znižovanie emisií CO2. Inak by sa stratila celá filozofia obchodovania s emisiami, pointa smernice EÚ a environmentálnych cieľov, ktoré za ňou stoja. Základný princíp obchodovania s emisiami totiž stojí na tom, že takto získané financie, v podstate prostriedky od znečisťovateľov životného prostredia, treba použiť na znižovanie emisií skleníkových plynov a opatrenia adaptácie na klimatické zmeny (napr. protipovodňové opatrenia).

V čase, keď do ochrany a tvorby životného prostredia nemožno očakávať žiadne výraznejšie štátne investície, predstavuje balík „emisných“ prostriedkov jedinú šancu, ktorú vláda má, aby naplnila svoje deklarácie o rozvoji zelenej, trvalo udržateľnej ekonomiky, rozvoji moderných zelených technológií a vytváraní zelených pracovných miest.

V týchto dňoch sa rozhoduje, či peniaze z predaja emisií využijeme v prospech rastu; dokonca rastu, ktorý sa dá bez akýchkoľvek problémov označiť termínom zelený ekonomický rast. Alebo či ich utopíme v mori opatrení, ktoré by mali zmierniť rozpočtový deficit. V týchto dňoch sa rozhoduje, či budeme mať na stole ďalšiu emisnú kauzu, ktorou by „krádež“ peňazí určených na ochranu a tvorbu životného prostredia, evidentne bola, alebo reálne nasmerujeme tieto financie na pomoc ľuďom i prírode.

Tento rok v lete Greenpeace Slovensko navrhol Vláde SR program, ktorý by tieto emisné financie smeroval do domácností a verejných budov na projekty ako zatepľovanie či využitie obnoviteľných zdrojov. Takýto program by na Slovensku mohol vytvoriť a udržať okolo 10 tisíc pracovných miest v oblasti stavebníctva, výroby zatepľovacích materiálov, projektantských a inštalatérskych firiem. Program by priniesol nemalé prostriedky do štátneho rozpočtu, znížil emisie CO2 o 3 – 5 % a výrazne pomohol odťažiť rozpočty domácností, pretože práve poplatky za energie sú vysokou položkou.

Alternatíva existuje! A nie je to iba alternatíva na papieri – skúsenosti z Nemecka a Čiech ukazujú, že benefity masívneho investovania do úspor sú reálne, merateľné a prinášajú konkrétne výsledky.

Pavol Široký

(autor je klimatický kampanier Greenpeace Slovensko)

(c) energia.sk

K téme