Peter Baláž: Pre slovenskú ekonomiku je odchod investorov z energetiky škodlivý

Slovensko patrí v rámci Európy medzi plynárenské veľmoci. Má druhú najhustejšiu distribučnú sieť plynu a zároveň je aj druhým najväčším tranzitným prepravcom. Práve táto pozícia sa môže stať čoskoro minulosťou, pretože tranzitnému plynovodu, ktorý cez Slovensko smeruje na západ, konkuruje Nord Stream a o pár rokov South Stream. Je to dôvod na obavy?

Našou veľkou komparatívnou výhodou je miera plynofikácie, ktorá je skutočne po Holandsku druhá najvyššia v Európe. To vytvára podmienky, aby bola slovenská ekonomika z tohto pohľadu aj do budúcnosti efektívna a viac konkurencieschopná, ale príťažlivá pre zahraničných investorov. Iné je to v prípade produktovodov, kde nemáme situáciu vo vlastných rukách. Plynovodná sústava, ktorá smeruje cez naše územie, sa vytvárala ešte v rámci socialistickej Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). V tom čase išlo o strategický zámer vytvoriť prepojenie smerom na západ. To zároveň však zvyšovalo závislosť jednotlivých socialistických krajín na Sovietskom zväze. Plynovody i ropovod prechádzajúce cez naše územie majú v súčasnosti vysokú hodnotu vyplývajúcu aj z ich veľkej prepravnej kapacity, no ekonomicky sú už reálne odpísané. Preto výdavky na prepravu plynu sú nižšie napríklad v porovnaní s Nord Streamom, alebo inými novými dopravnými cestami. Tam sa zriaďovacie náklady vyšplhali na úroveň desiatok miliárd eur a je zrejmý záujem investorov, aby sa čo najskôr vrátili. To znamená vyššiu cenu za prepravu plynu. Naopak slabinou, ovplyvňujúcou aj súčasnú strategickú pozíciu Slovenska, je Ukrajina, ktorá má pri preprave plynu spory s Ruskom a tie často rieši na úkor bezpečnosti týchto prepravných ciest.

Dokážeme túto situáciu zmeniť?

Je to hlavne politická otázka. Jedno z riešení by mohlo súvisieť aj s tým, že Ukrajina má záujem vstúpiť do Európskej únie (EÚ) a z tohto dôvodu musí deklarovať, že bude spoľahlivou súčasťou európskeho komunitárneho systému. Ak sa na to pozrieme zo širšieho hľadiska, nemožno stratiť zo zreteľa, že vo svetovej ekonomike rastie dopyt Číny po energetických zdrojoch. Ďalej sa vďaka lacným energiám, napríklad bridlicovému plynu, výrazne zvyšuje konkurencieschopnosť USA. Európa na udržanie svojej pozície potrebuje stabilitu a bezpečnosť dodávok energie a existujúci plynovodný systém to technicky viac-menej spĺňa. Preto je dôležité „umravniť“ Ukrajinu, a to sa dá tým, že dostane reálnu šancu, aby sa mohla stať členom EÚ. Podľa môjho názoru by k tomuto cieľu v súčasnosti mohla mať bližšie, ako niektoré krajiny západného Balkánu. Preto miera využívania plynovodov, ktoré idú aj cez Slovensko, je otázkou rokovania EÚ s Ukrajinou a Ruskom, kde štát z veľkej časti vlastní najväčšieho producenta a prepravcu plynu – spoločnosť Gazprom. Ukrajina navyše môže prepravovať aj kaspický plyn cez prepojenie Odesa-Brody. Teda to, čo sa malo v budúcnosti prepravovať cez plynovod Nabucco. V súčasnosti je mnoho dôvodov domnievať sa, že reálna šanca, že sa aj začne stavať, je už len hypotetická.

Prečo si to myslíte?

Nabucco mohlo byť komparatívnou výhodou pre EÚ. Keby sa prepravoval plyn aj touto cestou, mala by ďalšiu alternatívu voči ruským dodávkam. Výhodné by bolo, že by mohla platiť Azerbajdžanu alebo napríklad Turkmenistanu protidodávkami tovarov, čo je v prípade Ruska značný problém. Slabým miestom je prepravná kapacita, ktorá mala byť ročne cca 20 miliárd kubických metrov plynu. Spotreba v Európe je však takmer desaťnásobne vyššia. Pritom je zaujímavé, že priemerné náklady na výstavbu plynovodu, pokiaľ ide o ich závislosť na kapacite prepravy sa líšia len minimálne. V prípade Nabucca sa brala do úvahy aj určitá neistota, pokiaľ ide o schopnosť producentov z prikaspického regiónu dlhodobo zabezpečiť dostatok zemného plynu na predaj. Preto tento projekt má relatívne nízku prepravnú kapacitu a odhadované náklady na jeho výstavbu boli značné.

Čiže návratnosť investície by bola veľmi dlhá

To sedí. Navyše Nabucco je podľa môjho názoru skôr politický nástroj na vytvorenie tlaku na Gazprom, že EÚ môže mať alternatívy prepravy plynu. Jeho význam však stále klesá. Plynovod má viesť cez Turecko a dnes máme na stole aj problém nestability v tejto krajine, čo zvyšuje riziko bezpečnosti dodávok. Navyše viaceré spoločnosti, ktoré pôvodne vytvorili konzorcium na jeho výstavbu, svoj podiel medzitým predali, napríklad RWE, údajne aj ÖMV, a iné. Očakávam preto, že sa Nabucco napokon nestane alternatívou dopravy plynu do Európy. Pre stredoázijské krajiny je jedinou možnosťou, ako vyvážať plyn, Gazprom. Ak by im EÚ vytvorila alternatívu prepravy plynu, ruský gigant by si to mohol vysvetliť aj napríklad „nepriateľsky“ a plyn zo strednej Ázie bude radšej presúvať na čínsky trh.

Jedným z proklamovaných cieľov privatizácie SPP, a. s., v roku 2002 bolo posilnenie tranzitu ruského plynu cez Slovensko, čo mali v tom čase garantovať akcionári, Ruhrgas a Gaz de France. Obe spoločnosti už medzi vlastníkmi SPP nie sú. Je to tiež dôvod na obavy, že plynu cez Slovensko pôjde menej, a tým aj menej financií získa štátny rozpočet?

Pre slovenskú ekonomiku je škodlivé, keď odchádzajú zahraniční investori z energetiky. Firmy, ktoré prichádzali na Slovensko, lákala nielen lacná a kvalifikovaná pracovná sila, ale aj zabezpečené zdroje energií. Garantom stability boli práve renomované firmy ako E.ON, RWE, Ruhrgas alebo Gaz de France. To už neplatí. Navyše aj podnikateľské prostredie sa zmenilo v porovnaní s obdobím, keď prichádzali títo investori na Slovensko. V súčasnosti môže byť pre nich výhodnejšie podporiť Nord Stream, ktorý obchádza Pobaltsko, Bielorusko a Ukrajinu. Potom je logické, že ani investícia, ako mali na Slovensku, nebola už pre nich dostatočne perspektívna. To je jedna strana mince. Druhou sú zdroje plynu, ktoré majú tranzitné rúry prepravovať. Gazprom nemá ďalšie dispozičné zásoby plynu a v prípade rastu jeho vývozu bude musieť hľadať nové sibírske náleziská, kde sú náklady na ťažbu vysoké. Už dnes ho ťaží zväčša za severným polárnym kruhom pri vysokých produkčných nákladoch, čím stráca konkurencieschopnosť v porovnaní napríklad s uvažovaným dovozom skvapalneného plynu (LNG) z Kataru alebo USA.

Hrozí Slovensku pokles prepravovaného plynu?

Ťažko na to v súčasnosti odpovedať. Pokiaľ však budú solventní koncoví zákazníci a zásobníky plynu v blízkosti plynovodu, nevidím do roku 2020 z tohto hľadiska výrazný problém. Napokon, bývalí akcionári SPP sú stále spoluvlastníkmi zásobníkov na našom území. Aj vzhľadom na úroveň spotreby zemného plynu na našom území si stále myslím, že nie je efektívnejšia prepravná cesta pre plyn ako tranzitný plynovod. Spomenul by som však ešte jeden zaujímavý faktor. Pred dvomi rokmi austrálsky investičný fond McGuire odkúpil celú plynovodnú sieť v Nemecku, sieť Net4Gas v Česku získala spoločnosť Allianz, pre ktorú to však nie je súčasť tradičného biznisu. Z určitého hľadiska zmena vlastníkov možno poukazuje na snahu vlastnícky prepojiť plynovodnú sieť v Európe, pričom na konci tohto snaženia teoreticky môže byť ako konečný kupec Gazprom alebo niektorá iná nadnárodná spoločnosť.

Myslíte si, že by to Brusel dopustil?

Zatiaľ sa zdá, že mu je to jedno. Stále sa hovorí o tom, že sa európska energetická politika zjednocuje a zrazu niekoľko hodín po takomto vyhlásení sa objaví správa o novej bilaterálnej dohode nemeckých a ruských firiem. O ďalších pár dní je na svete dohoda medzi Talianskom a Ruskom, čo dokazuje, že v konečnom dôsledku každý uprednostňuje národné a nie spoločné európske ekonomické záujmy.

V posledných rokoch dochádza k prepájaniu plynovodov v rámci Európy. Je to aj reakcia na plynovú krízu v roku 2009. Budujú sa reverzné toky plynovodov zo západu na východ. Zostane aj po týchto opatreniach Slovensko trvalo závislé na ruskom plyne?

V posledných týždňoch sa skúša reverzný tok smerom na Ukrajinu. Úspešne už bol odskúšaný tok plynu z Maďarska. Čiže táto alternatíva bude asi postupne funkčná i keď je otázka, aký plyn by mal reverzom prúdiť. Paradoxne to závislosť na ruskom plyne vôbec nemusí zmeniť. Plyn z Ruska, ktorý prúdi cez plynovod Jamal, sa k nám môže dostať reverzným tokom napríklad z Nemecka. Plyn je dominantný problém energetiky EÚ a nie je veľmi čitateľné, v koho záujme sa deje prepájanie sietí zo severu na juh. Existuje množstvo zámerov plynovodných prepojení, či nových terminálov, no chýba im efektívna logistika. Niekedy to vytvára dojem, akoby to bolo vytváranie projektov len preto, aby sa niečo dialo, bez nejakej premyslenej stratégie. Budí to však virtuálne zdanie, že EÚ prosperuje a produkuje nové pracovné miesta, ale pravdepodobne nie je celkom tak.

Fenoménom posledných rokov je bridlicový plyn, ktorý sa začal ťažiť v Severnej Amerike, no veľké ložiská sú aj v Európe. Do akej miery ovplyvňuje globálny energetický trh?

Vysoká cena ropy Brent, ktorá je barometrom európskeho trhu dlhodobo okolo 100 USD za barel (159 litrov), ovplyvňuje hodnotu aj iných energií. Je aj jedným z dôvodov, prečo sa objavujú na svetovom energetickom trhu rôzne inovácie. Navyše, objem zásob ropy je konečný. Odhady hovoria, že pri klasickom spôsobe ťažby zásoby ropy vydržia vo svete maximálne do roku 2050. Výnimkou je bridlicová ropa a plyn, ktoré sa ťažia z pieskov a bridlíc. Ide však o nákladnú a menej efektívnu ťažbu. Ak je v súčasnosti energeticky potrebný jeden barel ropy, aby sa desať barelov vyťažilo, pri bridlicovej rope je výťažnosť výrazne nižšia. Na tri vyťažené barely sa spotrebuje jeden. Zaujímavejší sa tento spôsob ťažby stane vtedy, keď sa minú klasické zásoby a zákazník bude ochotný za barel ropy zaplatiť aj 300 USD. Pri bridlicovom plyne ostáva viacero nedoriešených otázok. Zatiaľ sa nevyváža. Výnimkou je zatiaľ len americký štát Maryland, ktorý má vybudované kapacity na jeho vývoz, no čaká na licencie. Bridlicový plyn má pre americkú ekonomiku veľký význam, pretože jeho ťažba naštartovala nový lacný zdroj energie zvyšujúci konkurencieschopnosť celej krajiny. Okrem toho znižuje závislosť na mazutových elektrárňach, a teda na dovoze ropy z arabských krajín. Negatívom ťažby bridlicového plynu je negatívny vplyv na životné prostredie, lebo znečisťuje najmä podzemné vody. Ak ho začne USA masovo vyvážať a bude lacnejší ako ruský plyn, tak to ovplyvní celú európsku ekonomiku. Najmä stredomorské krajiny môžu investovať do terminálov na prijímanie skvapalneného amerického plynu a zníženie nákladov na energie premietnuť do lacnejšieho exportu, a tým aj väčšej konkurencieschopnosti.

Európska energetika sa mení aj v inom smere. Ukazuje sa, že krajiny upúšťajú od obnoviteľných zdrojov energie, pretože sú drahé. Dá sa preto očakávať renesancia plynu, uhlia, či jadra pri výrobe elektrickej energie?

EÚ nepristúpila správne k podpore obnoviteľných zdrojov. Bolo to veľmi živelné, a tým sa vytvoril výnosný biznis pre mnohé privátne firmy, čo možno tiež bolo úmyslom. Fakt, že napríklad česká ekonomika musí doplácať vyše 40 miliárd Kč na svoju fotovoltiku, znižuje jej konkurencieschopnosť. Mnohé obnoviteľné zdroje, ako napríklad veterné elektrárne na severe Nemecka s výkonom vyše 5000 MW, prinášajú výrazný prebytok elektrickej energie v Európe a do budúcnosti sú z dôvodu časovej nevyrovnanosti dodávok značným rizikom pre prevádzku prenosových sietí. Navyše povinnosť dobudovať k týmto kapacitám záložné zdroje zostáva v réžii národných vlád. V súčasnosti pozorujeme fenomén, že energetika sa spolitizovala. Bežne premiéri a ministri zahraničných vecí rokujú s energetickými firmami, čo v minulosti nebývalo. V Nemecku možno pozorovať príklon k využívaniu uhlia v energetike, čo je tiež len výsledok rozhodnutia vlády kancelárky Merkelovej. Jej vláda rozhodla napríklad o odstavení ôsmich zmodernizovaných jadrových elektrární a namiesto nich o podpore produkcie energie zabezpečuje dotovanými dodávkami uhlia. Posledný rok sa však do Európy tlačí lacné uhlie z USA a odberatelia ho uprednostňujú, čím sa efekty takéhoto administratívneho rozhodnutia vytratili. Viaceré rozhodnutia potvrdzujú, že Európa oslabuje svoje smerovanie k presadzovaniu obnoviteľných zdrojov a opäť sa dostáva do popredia práve uhlie. Tým sa zhoršujú aj podmienky plnenia kritérií tzv. Kjótskeho protokolu o emisiách, splnenie programu Európa 20-20-20 a rastú náklady na obstarávanie energie, čím sa znižuje konkurencieschopnosť EÚ. Netreba však stratiť zo zreteľa, že existuje však niečo ako energetický mix, čo je optimálny pomer energie vyrábanej rôznymi spôsobmi zohľadňujúci dlhodobé komparatívne predpoklady každej krajiny. V ňom majú svoje miesto aj obnoviteľné zdroje a nemalo by sa na ne zanevrieť, skôr sa učiť z toho, čo sa doteraz nepodarilo. Cesta uhlia, ktorá je dnes typická napríklad pre Čínu, nie je správnym smerom pre Európu. Skôr by sa mala vrátiť k tomu, čo bolo jej historicky prednosťou, a to boli vyspelé technológie, kde možno radiť hlavne jadrovú energetiku. Len tu má v súčasnosti Európa jedinú šancu uspieť. Jadro bude dlho oblasťou, kde Čína nemôže konkurovať. Takéto zdroje silovej energie by sa mali kombinovať so zdrojmi využívajúcimi zemný plyn. Ten je totiž nespochybniteľne vysoko ekologickým palivom s vybudovanou distribučnou sieťou, optimálne využiteľným ako záložný zdroj k obnoviteľným zdrojom energie.

Očakávate opäť väčší príklon k jadrovej energetike?

Je to prirodzené a technologicky Európe vlastné. Je však paradoxné, že firma Siemens stavia v Číne niekoľko blokov nových jadrových elektrární a v Nemecku to má de facto zakázané. To nemá logiku. Kvôli mnohým podobným politickým rozhodnutiam stráca EÚ konkurenčnú pozíciu vo svete, ktorú okamžite zapĺňajú iné krajiny.

Keby ste boli v súčasnosti investor, do čoho by ste sa pustili v Európe, do elektrárne na plyn, na uhlie alebo do obnoviteľných zdrojov?

V Európe do ničoho. Regulácie spôsobujú, že energetika ako oblasť biznisu ide prudko dolu. V prípade SR to má viacero dôvodov. Napríklad Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO) pri tvorbe cien alternatívnych zdrojov energie ich síce konštruoval, donútil distribučné spoločnosti ich vykupovať, ale následne zvýšené náklady z toho vyplývajúce neuznal ako oprávnené. Je to zásah do podnikateľského prostredia a aj preto si nie som istý, či z dôvodu takto regulovaného biznisu po Stredoslovenskej energetike nebudú predávať svoje podiely u nás aj ďalší distribútori ako Západoslovenská a Východoslovenská energetika. Akcionári sú dnes neúprosní a pokiaľ nevidia výnosnosť projektov, presúvajú svoj kapitál do vhodnejšieho prostredia. Je nelogické, aby ÚRSO vytváralo vysoko pozitívny hospodársky výsledok a z toho generované vysoké ceny znižovali celkovú šancu ekonomiky uspieť v medzinárodnom prostredí. Aj preto si myslím, že procesy reprivatizácie v energetike budú na Slovensku aj v Európe pokračovať. Nie je to dobrý jav, pretože pridaná hodnota zahraničných investorov bola pre slovenskú energetiku globálna. Vo firmách zaviedli systém a európske hodnoty. Myslím si však, že zahraničným akcionárom u nás už chýbajú sily a trpezlivosť na hádanie sa s regulátorom o cenách a trhových podmienkach. Uvažujú zväčša tak, že investícia sa im vrátila, niečo zarobili navrch a kým je konjunktúra, tak budú chcieť svoje podiely predať. Ak aj prídu noví investori, budú čeliť klesajúcej výnosnosti, pretože nepôjde o to, či budú mať napríklad v rúrach dosť plynu z Ruska, ale či ho budú mať komu predať, prípadne či podmienky na trhu sú liberálne.

Prečo je potom pre Energetický a průmyslový holding (EPH) zaujímavé kúpiť podiel v SPP, a.s., a v Stredoslovenskej energetike, a.s.?

Vysvetlení môže byť viac. Napríklad to nemuseli kupovať pre seba, hoci to tak zatiaľ prezentujú. Aj oni môžu byť predĺženou rukou globálneho zámeru, aby sa európska energetika zjednotila. Treba si uvedomiť, že EPH má nadštandardné kontakty v Rusku, z čoho môžu mať snahu vyťažiť. V neposlednom rade výnosný biznis sa dá v súčasnosti robiť aj cestou rozsiahlych prevádzkových úspor. Má pripravené razantné opatrenia z hľadiska znižovania počtu zamestnancov a celkových prevádzkových nákladov v SPP. Firma sa postupne čistí, no už nebudú v nej žiadne nákladové rezervy. Ak by trh stagnoval, bude obťažné udržať jeho efektívnosť. EPH má v súčasnosti pravdepodobne pocit, že ju bude vedieť lepšie riadiť a lepšie komunikovať s vládou a ÚRSO. Je len otázne, či v celkovom smerovaní energetického sektora v SR, a v jeho rámci aj v SPP prevládne ekonomický pragmatizmus alebo politický egoizmus. Prípadné politické emócie musí nahradiť cieľavedomý proces podpory našej konkurencieschopnosti, nakoľko slovenská ekonomika je absolútne závislá na výsledkoch, ktoré bude dosahovať na zahraničných trhoch.

Copyright © TASR 2013

K téme