Otázne body návrhu novely zákona 309/2009 o podpore OZE a KVET

Pozitívny prínos návrhu novely

Minister hospodárstva Tomáš Malatinský v piatok (14.12.) po skončení parlamentnej rozpravy pred poslancami uviedol, že vládny návrh novely zákona 309/2009 má zlepšiť regulačnú politiku. V prospech návrhu novely sa vyjadril pre denník SME i predseda ÚRSO Jozef Holjenčík, podľa ktorého návrh „sleduje zníženie koncovej ceny cez to, že zdroje, čo majú vyšší výkon, vyrábajú efektívnejšie“. Doplnil, že úpravy sa budú týkať budúcich nových zdrojov, a pokiaľ ide o modernizované existujúce zdroje, o nároku na podporu po vykonaní rekonštrukcie alebo modernizácie bude mať kompetenciu rozhodovať práve regulačný úrad.

Predložený vládny návrh naozaj prináša vo viacerých smeroch pozitívne spresnenia, resp. jednoznačnejšie ustanovenia, najmä pokiaľ ide o možnosť dodatočného vylúčenia niektorých zdrojov spod podporného mechanizmu.

Vládny návrh, ktorý sa prerokováva v skrátenom legislatívnom konaní, obsahuje spolu 29 bodov, z ktorých je väčšina jednoznačne krokom správnym smerom. Súčasne sú ale medzi nimi i také, ktoré si žiadajú diskusiu a tri z nich vyvolávajú zásadnejšie otázniky, z ktorých o dvoch sa intenzívne informuje i v médiách.

Otázky na hlbšiu diskusiu

K návrhom, ktoré sú na hlbšiu diskusiu a odpovede závisia od spoločenskej a/alebo politickej požiadavky, sa zaraďujú najmä:

• body 8 a 10: vôľa znížiť podporu rozvoja fotovoltaiky tak, aby sa podporovali iba zdroje s inštalovaným výkonom do 30 kW (namiesto súčasných 100 kW),
• body 17 a 18 (a čiastočne bod 7): cielená podpora spaľovania zemného plynu ako takého v zariadeniach na kombinovanú výrobu elektriny a tepla so zameraním na generovanie elektriny (pričom v prípade väčších zdrojov, ktoré sa po novom majú zaradiť do podpory podľa zákona 309/2009, sa neuplatňuje podmienka 20 %-ného podielu OZE na palivovom mixe),
• bod 9: priznanie „doživotnej“ podpory vo forme garantovanej ceny a prevzatia zodpovednosti za odchýlku pre zdroje do 1 MW, na ktoré sa vzťahuje podpora podľa zákona 309/2009 (takáto forma podpory môže v praxi naozaj veľmi zjednodušiť prevádzku malých zdrojov, na diskusiu je však hranica 1 MW a jej možné dôsledky na koncovú cenu elektriny v budúcnosti – kvôli tlaku na cenu tarify za prevádzku systému a cenu systémových služieb),
• bod 29: posilnenie postavenia ÚRSO, ktorý by mal mať možnosť subjektívne rozhodovať o tom, ktoré existujúce zdroje OZE alebo paroplynové cykly s inštalovanými výkonmi do 300 MW (novo navrhnutá kategória zdrojov), ktoré prešli rekonštrukciou alebo modernizáciou, spĺňajú podmienky pre priznanie podpory podľa zákona 309/2009, pričom ÚRSO bude o kritériách rozhodovať autonómne a individuálne.
• body 21, 24: na diskusiu možnosť štylistickej úpravy formulácií.

Otázne body vládneho návrhu

Bod 7: „V § 3 sa odsek 3  dopĺňa   písmenom c), ktoré znie:  „c) s celkovým inštalovaným výkonom do 300 MW, ak je elektrina vyrábaná z obnoviteľných zdrojov energie alebo vysoko účinnou kombinovanou výrobou, pre ktoré cena elektriny ustanovená podľa § 6 ods. 1 písm. a) bude nižšia ako pre zariadenia výrobcu elektriny podľa písmena a) a b).“

Za predpokladu, že spoločenským záujmom je naozaj podpora veľkých zdrojov, ktoré majú fungovať efektívnejšie, a teda i zvýšenie hranice až na 300 MW, otázkou ostáva, prečo majú byť zdroje podľa § 3 ods. 3 zvýhodnené voči zdrojom s inštalovaným výkonom do 200 MW podľa § 3 ods. 2 v tom zmysle, že nemusia vykázať podiel OZE v palive vyšší ako 20 %.

Súčasne je tiež otázkou, prečo sa zákonodarca rozhodol vložiť do návrhu vágne ustanovenie bez ďalšieho spresnenia, podľa ktorého sa bude zo zdrojov do 300 MW podľa odseku 3 povinne vykupovať elektrina v prípade, ak bude jej cena nižšia ako je cena elektriny vykupovanej zo zariadení do 125 MW súhrnného inštalovaného výkonu alebo zariadení do 200 MW súhrnného inštalovaného výkonu s podielom 20 % OZE na palivovej zložke. Ak sa toto ustanovenie začne uplatňovať, vlastník zdroja do 300 MW bude mať na výber dva spôsoby, ako umiestniť elektrinu:

• buď trhovým spôsobom – teda nájde si kupcu za trhovú cenu (spravidla elektrinu ponúkne ako špičkovú, ktorej cena môže byť vyššia než garantovaná výkupná cena),
• v prípade nepriaznivej trhovej ceny (tzn. predovšetkým mimo špičky) sa môže rozhodnúť pre garantovaný výkup prostredníctvom systému podpory za cenu, ktorá môže byť len o málo nižšia ako výkupná cena elektriny z menších zdrojov.

V praxi sa tak môže stať, že obnoviteľný zdroj do 300 MW, ale najmä nový alebo rekonštruovaný paroplynový cyklus, ktorý dokáže fungovať 24h denne, sa rozhodne cez deň dodávať elektrinu na trh a nočnú produkciu predá cez systém podpory. V oboch prípadoch to bude pre daný zdroj ekonomicky výhodné a štát bude garantom minimálnej cenovej hladiny v prípade, že ceny na trhu budú nižšie. V horšom prípade bude vlastník takéhoto zdroja „lenivý obchodník“, ktorý sa rozhodne produkciu z celého dňa predávať iba cez systém podpory, čo sa mu tiež vyplatí. Treba zdôrazniť, že v roku 2012 a tiež v roku 2013 sa elektrina zo spaľovacej turbíny s kombinovaným cyklom podľa vyhlášky ÚRSO 184/2012 vykupuje za cenu 83,06 EUR/MWh (je to cena výrazne vyššia ako cena základného pásma na trhu, ktorá sa pohybuje okolo hranice 50 EUR/MWh a menej). Pre takto definovaný nový zdroj do 300 MW, ale predovšetkým pre rekonštruovaný starší zdroj do 300 MW, ktorému ÚRSO prizná rekonštrukciu podľa zákona 309/2009, sa teoreticky otvára cesta k štedrej podpore už v prípade, že bude lacnejší o pár centov za megawatthodinu ako zdroj používajúci hoci rovnakú technológiu, ale s nižším inštalovaným výkonom.

Poznámka: Po odhliadnutí od vyššie spomenutých otáznych momentov, teoreticky môže naozaj existovať spoločenská a politická objednávka na podporu kombinovanej výroby ako takej, napríklad v kontexte cieľa zvyšovať energetickú efektívnosť v hospodárstve alebo tiež v záujme zlepšenia pozície Slovenska v medzinárodných štatistických porovnaniach (naposledy to bola napríklad Medzinárodná energetická agentúra IEA, ktorá vo svojom hodnotení vydanom na prelome 2011/2012 vytkla Slovensku zastaranosť zariadení na kombinovanú výrobu a všeobecne nižší podiel tepla vyrobeného v kombinovanej výrobe, než je priemer krajín OECD). Ak by toto bol dôvod pre zámer zákonodarcu, okrem zvýšenej podpory kombinovanej výroby by mala existovať komplexná stratégia podpory umiestňovania takto vyrobeného tepla na trhu a zvyšovanie energetickej efektívnosti v oblasti distribúcie a spotreby tepla – teda nie iba prehnaný dôraz na podporu „elektrickej časti“ kombinovanej výroby.

Bod 9: „V § 3 odsek 6 znie: „(6)  Podpora podľa odseku 1 písm. b), c) a d) sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia zariadenia do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie9) technologickej časti zariadenia výrobcu elektriny. Podpora podľa odseku 1 písm. b) a d) sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom do 1 MW po celú dobu životnosti zariadenia výrobcu elektriny.“.

Pri tomto bode je potrebné zdôrazniť, že vypadáva súčasná definícia „rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti“ a tieto pojmy ostávajú vágne. Pre porovnanie, podľa aktuálneho znenia zákona 309/2009 sa za obnovený alebo rekonštruovaný zdroj pokladá taký, v ktorom jeho technologická časť prešla obnovou vyžadujúcou si investíciu vo výške viac ako 50 % z ceny porovnateľného nového technologického zariadenia. Predseda ÚRSO v krátkom rozhovore pre SME uviedol, že „keby podmienka ostala, je to skoro ako postaviť novú elektráreň“. Otázkou je, či nie je spomedzi obnovených zdrojov vhodné podporovať práve tie, ktoré sa po obnove parametrami vyrovnajú alebo výrazne približujú novým zariadeniam.

Ako tiež bolo vyššie spomenuté, v prípade zdrojov do 300 MW (podľa § 3 ods. 3) je ďalej v návrhu novely spresnené, že rekonštrukciu alebo modernizáciu posudzuje ÚRSO. V prípade zdrojov podľa § 3 ods. 1 a 2 však po vypadnutí definície rekonštrukcie nie je jasné, podľa akých kritérií a/alebo ktorá entita posúdi, či je „rekonštrukcia alebo modernizácia technologickej časti“ dostatočná na priznanie podpory už existujúcemu zdroju (ide všeobecne o zdroje s celkovým inštalovaným výkonom do 125 MW alebo o zdroje do 200 MW s podielom 20 % OZE na palivovom mixe).

Bod 20: „V § 5  ods. 7 druhej vete sa slová „trhovú cenu“ nahrádzajú slovami „cenu najmenej vo výške ceny elektriny na straty podľa § 6 ods. 1 písm. b).“.

Posledným otáznym bodom je povinnosť predaja elektriny, ktorú distribučná spoločnosť podľa zákona 309/2009 povinne vykupuje na krytie strát v sústave, za minimálne rovnakú cenu ako je cena elektriny na straty v prípade, že distribučná spoločnosť povinne vykúpi viac elektriny ako reálne potrebuje na krytie strát. Elektrická energia sa totiž nedá efektívne skladovať a tak otázka ostáva, ako distribučná spoločnosť naloží s prebytkom elektrickej energie povinne vykúpenej na straty, ak bude cena na spotovom trhu aktuálne nižšia ako je stanovená cena elektriny na straty. Pre ilustráciu, pre rok 2013 stanovil ÚRSO cenu elektriny na straty na 49,0547 EUR/MWh. Treba zdôrazniť, že prekup elektriny na straty sa za ostatné roky stal bežnou realitou vďaka zvyšovaniu inštalovaného výkonu zdrojov, ktoré sa podporujú v rámci zákona 309/2009.

Prehľad pripravil Michal Hudec.

(c) energia.sk

K téme