Od prvej jadrovej reakcie v Československu uplynulo 60 rokov
Počiatky jadrového výskumu v Československu značne ovplyvnila aj politika. V roku 1953 predniesol americký prezident Dwight Eisenhower prejav o mierovom využívaní jadrovej energie v sídle OSN v New Yorku. Na výzvu zareagoval aj Sovietsky zväz, ktorý ponúkol svojim satelitom technológie. Zmluva so ZSSR, na základe ktorej mal byť do Československa dodaný pokusný reaktor, bola podpísaná v apríli 1955. Nariadením vlády vznikol Ústav jadrovej fyziky.
Výber lokality pre výskumný reaktor padol na dedinku Řež neďaleko Prahy. Cesta od myšlienky k realizácii trvala vzhľadom na komplexnosť technológie neuveriteľne krátko. Hoci kabinet rozhodol o vybudovaní reaktora len v júni 1955, už v auguste začali po pozemku jazdiť buldozéry a pripravovať stavenisko. O dva roky neskôr bol reaktor typu VVR-S pripravený na spustenie. Slúžiť mal na výrobu izotopov, ožarovanie materiálov a výskum v reaktorovej fyzike.
Vyvrcholenie niekoľkoročného úsilia československých jadrových odborníkov trvalo zhruba 15 minút. V noci z 24. na 25. septembra 1957 bola do reaktora s tepelným výkonom 2000 kW vložená posledná 26. palivová kazeta, ktorou sa spustila štiepnu reakcia uránu. Moderátorom aj chladiacim médiom bola destilovaná voda. Sedem minút po polnoci vedúci technik reaktor odstavil.
Reaktor zo špeciálneho ťažkého betónu stál takmer 7 metrov nad povrchom. Aktívna zóna mala v priemere 64 centimetrov a výšku zhruba 50 centimetrov. K ožarovaniu terčových materiálov a k radiačným experimentom slúžili vertikálne kanály v aktívnej zóne reaktora, zatiaľ čo experimentálne práce v neutrónovej fyzike a ich aplikáciách umožňovali horizontálne kanály.
Pôvodný výskumný reaktor v Řeži bol takisto vybavený tepelnou grafitovou kolónou. K bezpečnému nakladaniu s ožiarenými materiálmi slúžili takzvané horúce komory, ktoré boli z vonkajšej strany vybavené manipulátormi.
So spúšťaním sú spojené aj dve kuriózne situácie. Ako sme už spomínali, chladiacim médiom bola destilovaná voda, ktorej bolo síce dostatok, ale nebolo ju ako doviezť do lokality reaktora. Ústav preto na tento účel prenajal autocisterny, ktoré pôvodne vozili mlieko a nechal ich dôkladne vyčistiť. Ako však vo svojej knihe spomína prvý šéf ústavu Čestmír Šimáně, nič dôkladné nie je pre jadro dostatočne dôkladné. Preto sa okamžite po zaliatí reaktora VVR-S objavilo mliečne zakalenie, ktoré bránilo v pozorovaní aktívnej zóny.
Ešte väčšou záhadou bolo, keď sa v tlakovej nádobe vyrobenej zo špeciálnej hliníkovej zliatiny objavil zákal, ktorý spôsobil hydroxid železa. Mohol za to malý kúsok železa, ktorý montéri privarili k stene reaktorovej nádoby, aby si uľahčili montáž niektorých zariadení. Na tento detail sa neskôr pozabudlo. Destilovaná voda, ktorá je veľmi „žravá „, ho v krátkom čase úplne rozleptala.
Modernizácie až po súčasnosť
Počas existencie prešiel reaktor mnohými vylepšeniami a modernizáciami. Najzásadnejšia z nich sa udiala v roku 1989, kedy došlo k výmene všetkých technologických zariadení vrátane nádoby reaktora. Už od štartu prevádzky sa totiž uvažovalo o tom, že sa prebuduje na ľahkovodný výskumný reaktor. Po troch dekádach od spustenia sa 28. októbra 1987 reaktor VVER-S odstavil.
Prestavba trvala vyše dva roky. Skúšobná prevádzka nového reaktora, ktorý nesie označenie LVR-15 sa začala v auguste 1989 a trvala do konca mája 1995. Od júna toho roku pracuje reaktor s tepelným výkonom 10 MW v trvalej prevádzke. Využíva sa najmä na materiálový výskum, základný výskum o hmote, aktivačnú analýzu či ožarovanie vzoriek vo vertikálnych kanáloch.
Hoci výskumný reaktor v Řeži nikdy nevyrobil elektrinu, zohral dôležitú úlohu na ceste k energetickému využitiu jadra v Československu a výchove stoviek expertov. Dnes je reaktor majetkom ÚJV Řež. Spoluvlastníkmi firmy sú skupina ČEZ, Slovenské elektrárne, Škoda JS a obec Husinec, na ktorej katastri ústav stojí. Súčasťou ÚJV Řež je tiež ľahkovodný reaktor nulového výkonu LR-0, ktorý slúži na výskum procesov v aktívnych zónach energetických reaktorov.
© energia.sk, fotky: archív ÚJV Řež
K téme
