Novela vyhlášky ÚRSO – ďalší atak na výrobcov elektriny?
A práve otázka zachovania aktuálnej výšky platby za prístup do sústavy (na úrovni 30 % hodnoty inštalovaného výkonu) je predmetom oprávnených obáv výrobcov. Prevádzkovatelia regionálnych distribučných sústav pri ostatnej novelizácii zhodne navrhovali zvýšenie platby až na 100 %-nú úroveň. Jeden z nich dokonca verejne vyjadril svoje presvedčenie, že ak takáto úprava nebude obsahom júnovej novely, celkom iste sa objaví v nasledujúcej. Nikto však nečakal, že to môže byť až tak skoro.
ÚRSO sa v návrhu novely, ktorý predložilo do pripomienkového konania, vôbec nevenuje otázke možného zvýšenia sadzby platby za prístup. Na prvý pohľad banálny obsah novely však vzbudzuje odôvodnenú obavu, že skutočným dôvodom chystanej novelizácie je práve zvýšenie sadzby G-komponentu. Nebolo by to koniec-koncov prvý krát, čo regulátor „vyslyší“ volanie distribučiek po zavedení poplatku alebo jeho zvýšení. Stačí si len spomenúť na samotné zavedenie povinnosti úhrady tejto platby, ochotne inšpirované pripomienkou Západoslovenskej distribučnej (prvé znenie vyhlášky č. 221/2013 Z. z.), či na podobne nečakané zvýšenie tarify za prevádzkovanie systému a tarify za systémové služby pre tzv. samovýrobcov z 30 % na 100 %, ku ktorému došlo v roku 2011 (vyhláška č. 225/2011 Z. z.). Oba tieto prípady mali pritom spoločné to, že sa udiali v období, počas ktorého viedol úrad jeho súčasný predseda.
Aj vzhľadom na tieto skúsenosti sa preto nemožno čudovať hlasom, ktoré za opakovanou novelizáciou nevidia nič iné, len snahu úradu vyhovieť prevádzkovateľom regionálnych distribučných sústav a počínajúc novým rokom zvýšiť výrobcom platbu za prístup viac ako trojnásobne. Rešpekt k férovému uplatňovaniu legislatívnej právomoci patrí medzi základné atribúty správy v materiálom právnom štáte. Ak mám konkrétny legislatívny zámer, nechystám ho v tichosti ako mafián, kooperujúc len s vybranými adresátmi právnej normy, ale zverejním ho hneď od počiatku, s cieľom otvoriť verejnú diskusiu. Aj to patrí k zásade transparentnosti, ktorá má sprevádzať normatívnu činnosť všetkých štátnych orgánov. Znamená to, že ak úrad skutočne chce zvýšiť sadzbu G-komponentu, takýto zámer by mal predstaviť priamo v návrhu predloženom na pripomienkové konanie a nie čakať na príspevok niekoho iného. V takom prípade totiž odoprie verejnosti právo vyjadriť sa k navrhovanej zmene v rámci riadneho pripomienkového konania.
Pochybnosti o rešpekte k princípom právneho štátu však znásobuje aj úroveň komunikácie úradu, keď na vážny ústavnoprávny problém súvisiaci so zákonnosťou kontrol v sieťových odvetviach zareaguje hovorca úradu, spochybniac úsudok českého ústavného súdu vo veci, ktorá má zjavne nadnárodný kontext. Slovenské štátne orgány nie sú viazané len zákonmi a vyhláškami ÚRSO, ale aj ratifikovanými medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenskú republiku zaväzujú rovnako ako nášho západného suseda. Niet preto dôvodu domnievať sa, že keď sa určité správanie štátnych orgánov považuje v Českej republike za nedovolený zásah do základných práv, tak k obdobnému záveru nedospeje slovenská súdna prax (spravidla je to len otázka času).
V tejto súvislosti je však potrebné upozorniť ešte na jeden závažný aspekt. Dodatočné zaťaženie výrobcov elektriny obligatórnou platbou za prístup do sústavy má nepochybne za následok aj nárast ekonomicky oprávnených nákladov výrobcov. Samotná novelizovaná vyhláška úradu zaraďuje takéto náklady buď medzi výrobné a prevádzkové náklady (ak prijmeme tvrdenie, že G-komponent je púhou platbou za služby distribučky poskytované výrobcovi) alebo medzi náklady na plnenie povinností podľa osobitných predpisov. Základným účelom cenovej regulácie (vyplývajúcim zo zákona) je pritom zohľadnenie ekonomicky oprávnených nákladov v regulovanej cene, a to bez ohľadu na zvolený spôsob uplatnenia cenovej regulácie. V opačnom prípade je regulovaný subjekt nútený uspokojovať tieto obligatórne plnenia zo svojho primeraného zisku zohľadneného v regulovanej cene, v horšom prípade nestačí ani ten.
Ústavný súd Českej republiky k téme cenovej regulácie uvádza: „Státní (veřejná) regulace…musí při stanovení ceny zohlednit i možnost tvorby zisku. Důsledkem absence této maximy při regulaci cen se může stát znemožnění určité oblasti podnikatelské aktivity…, t.j. dotčení podstaty a smyslu základního práva, plynoucího z čl. 26 Listiny“ (spis. zn. PL. ÚS 24/99).
Tieto, inak logické závery súdu, považujem za správnu reflexiu základných ekonomických pravidiel v súdnej praxi. Producent výrobku v akomkoľvek (regulovanom aj neregulovanom) odvetví si premieta náklady produkcie v cene produktu.
Výrobcovia elektriny by sa preto po prípadnom zvýšení sadzby G-komponentu mali zamyslieť nad uplatnením požiadavky primeraného zvýšenia regulovaných cien elektriny. Plnohodnotnej aplikácii zákonných zásad nemôže brániť ani zvolený spôsob cenovej regulácie v podobe pevnej ceny. Obzvlášť dôležité to bude u tých výrobcov, ktorým nárast tejto nákladovej položky spôsobí predĺženie návratnosti investície nad 12 rokov, práve z tej totiž úrad vychádzal (alebo tak aspoň deklaroval) pri určovaní pevných cien elektriny (§ 7 ods. 15 vyhlášky č. 221/2013 Z. z.).
Aj preto sa ako najvhodnejšie riešenie javí neakceptovať v rámci nasledujúcich rozporových konaní žiadne pripomienky, ktoré by presahovali rámec zverejnenej novely, najmä nie pripomienky žiadajúce nárast platby výrobcov elektriny za prístup do regionálnej distribučnej sústavy.
K téme
