Nová smernica o energetickej efektívnosti

Úvod

Štáty Európskej únie sa dávnejšie zaviazali v horizonte do roku 2020: zvýšiť podiel obnoviteľných zdrojov na celkovej energetickej skladbe na 20 percent, znížiť mieru produkcie emisií skleníkových plynov o 20 percent v porovnaní s rokom 1990, ale nezáväzne i zvýšiť energetickú efektívnosť o 20 percent. Práve pre nezáväznosť cieľa dnes už nie je žiadnym tabu, že Európe sa do konca dekády vízia naplniť nepodarí. Nová smernica o energetickej efektívnosti by mala preto priniesť všeobecne záväzný cieľ. A to skôr, ako Európska komisia oficiálne pripustí neefektívnosť nezáväzného cieľa.

Nová smernica ukladá členským krajinám EÚ, aby definovali svoje národné ciele, ktoré budú pre ne záväzné. Na základe nich Európska komisia do júna 2014 určí spoločný cieľ v oblasti energetickej efektívnosti pre EÚ27.

Smernica je na jednej strane obrovským pokrokom v téme energetickej efektívnosti, na druhej strane, viaceré opatrenia sa na úrovni EÚ realizovali už i v minulosti. Preto i Európska komisia už v prvotnom návrhu textu smernice uznala, že „viacero samospráv a iných verejných inštitúcií v členských krajinách si definovalo integrované prístupy k energii, jej šetreniu a dodávkam, napríklad prostredníctvom akčných plánov pre udržateľnú energetiku“. Súčasne sa v memorande k aktuálnemu návrhu smernice uvádza, že Spoločenstvu sa podarí dosiahnuť nezáväzný cieľ pre rok 2020 približne z polovice. Napriek tomu však tiež možno konštatovať, že aktivity v oblasti efektívnosti nie sú dostatočne koordinované, či už na európskej alebo národnej úrovni. Otázniky sa objavujú, aj pokiaľ ide o ich financovanie.

Pri úvahách o pozadí novej smernice treba mať na mysli i kontext, v akom sa prijímala. Európska komisia predstavila v marci 2011 Plán pre energetickú efektívnosť (EEP), ktorý tému úspor vracia do centra legislatívnych diskusií. Aj preto sa energetická efektívnosť a práca na schválenej verzii smernice dostali medzi priority Komisie ešte v minulom roku. Znižovanie spotreby energií je potrebné chápať, aspoň podľa bruselskej rétoriky, aj v kontexte ďalších politík Európskej únie a jej členských štátov: emisná politika a znižovanie miery produkcie skleníkových plynov, rola znižovanie spotreby pri zvyšovaní podielu obnoviteľných zdrojov, boj proti energetickej chudobe a celkový prínos zvyšovania efektívnosti pre hospodársku obnovu a rast ekonomiky.

Obnova verejných i súkromných budov

Od členských štátov EÚ sa podľa novej smernice bude vyžadovať, aby vytvorili národné stratégie pre získavanie investícií do obnovy a rekonštrukcie budov vo verejnom i súkromnom vlastníctve. Stratégia má zahŕňať prehľad vnútroštátneho fondu budov, ktorý je založený na štatistických vzorkách. Zahŕňa tiež identifikáciu nákladovo efektívnych prístupov k obnovám budov v závislosti od typu budovy a klimatickej oblasti, v ktorej sa nehnuteľnosť nachádza. Stratégia sa má zamerať i na tzv. hĺbkové obnovy budov.

Prvú verziu stratégie je potrebné predstaviť do 30. apríla 2014. Aktualizácia má prebiehať každé 3 roky, pričom Komisii sa predloží ako súčasť národných akčných plánov energetickej efektívnosti.

Smernica sa zvlášť venuje budovám vo verejnom vlastníctve. Každá krajina EÚ musí zabezpečiť, aby sa od 1. januára 2014 začalo s programom obnovy takýchto nehnuteľností s tým, že každý rok by sa mali obnoviť 3 % z celkovej podlahovej plochy vykurovaných alebo chladených budov vo vlastníctve ústredných orgánov štátnej správy. Percentuálny podiel sa bude počítať iba zo súhrnného súčtu plochy budov s podlahovou rozlohou viac ako 500 m2. Hranica sa neskôr od 9. júla 2015 zníži na 250 m2. Do tretice, členské štáty môžu na základe výnimky vyňať z tejto povinnosti niektoré nehnuteľnosti, spravidla ide o budovy s architektonickou alebo historickou hodnotou, tiež budovy využívané na bohoslužby alebo náboženské podujatia a budovy ozbrojených síl.

Ak členský štát obnoví v danom roku viac než  3 % celkovej podlahovej plochy, môže do ročnej miery obnovy započítať podlahovú plochu nad plánovaný rámec v ktoromkoľvek z troch predchádzajúcich alebo nasledujúcich rokov. Súčasne, obnova budov musí byť nákladovo efektívna, technicky vhodná a projekty sa majú realizovať cez verejné obchodné súťaže.

Povinné schémy energetickej efektívnosti

Členský štát zabezpečí povinnú schému energetickej efektívnosti. Má zabezpečiť, aby distribútori energie a energetické spoločnosti ponúkajúce maloobchodné produkty dosiahli kumulatívny cieľ úspor konečnej spotreby energie do 31. decembra 2020. Tento cieľ je minimálne na úrovni dosiahnutia každoročných nových úspor od 1. januára 2014 do 31. decembra 2020, a to vo výške 1,5 % ročného množstva energie predanej koncovým odberateľom. Referenčná hodnota sa stanoví ako priemer za posledné tri roky pred 1. januárom 2013. Množstvo predanej energie využitej v doprave sa z výpočtu vynecháva.

V rámci povinných schém energetickej efektívnosti môžu členské štáty do povinných úspor zahrnúť požiadavky so sociálnym cieľom. Časť opatrení na zvýšenie energetickej efektívnosti sa môže prioritne realizovať v domácnostiach, ktoré spĺňajú kritériá energetickej chudoby, alebo v zariadeniach sociálneho bývania.

Smernica nariaďuje štátom povinnosť raz ročne zverejniť úspory energie dosiahnuté každým povinným subjektom alebo v každej podkategórii povinných subjektov. Subjekty sú povinné na základe žiadosti poskytnúť súhrnné štatistiky o svojich koncových odberateľoch a aktuálne informácie o spotrebe koncových odberateľov. Takáto žiadosť sa ale nevykoná viac ako raz za rok.

Členské štáty môžu kombinovať povinné schémy s alternatívnymi politickými opatreniami, vrátane národných programov energetickej efektívnosti. Medzi politickými opatreniami môžu byť: daň z energie alebo emisií CO2, schémy a nástroje financovania podporujúce využívanie efektívnejších technológií, alebo štandardy a normy týkajúce sa energetickej efektívnosti tovarov a služieb, medzi nimi vrátane budov a automobilov.

Energetický audit každé 4 roky

Smernica ukladá členským štátom povinnosť vytvoriť podmienky, aby mal každý koncový odberateľ možnosť nechať si vypracovať kvalitný a cenovo prijateľný energetický audit. Smernica členských štátom tiež nariaďuje prijatie minimálnych kvalitatívnych kritérií, ktoré sa vzťahujú na vykonanie auditu a sú prílohou smernice.

V tomto smere sa od krajín EÚ bude požadovať vytvorenie podporného mechanizmu, ktorý má sprístupniť energetické audity aj pre malé a stredné firmy. Mechanizmus má brať do úvahy i nástroje, pomocou ktorých sa výsledky energetických auditov v malých a stredných firmách uvedú do praxe.

V segmente domácností smernica ukladá členským štátom povinnosť zvyšovať povedomie o energetických auditoch a ich výhodách. Domácnostiam sa môžu audity ponúkať v rámci poradenských služieb.

Firemní odberatelia energií, ktorí spadajú do kategórie „veľkoodber“, si budú musieť nechať vypracovať energetický audit každé 4 roky. Energetický audit nemusia vykonať podniky, ktoré implementovali systém energetického manažérstva alebo systém environmentálneho manažérstva, ktorý je certifikovaný nezávislým orgánom podľa európskych alebo medzinárodných noriem. Členské štáty ale musia zabezpečiť, aby daný systém manažérstva zahŕňal energetický audit spĺňajúci definované minimálne kritériá.

Efektívnejšie meranie spotreby energií

Členské štáty zabezpečia, aby sa definovaným koncovým odberateľom elektriny, zemného plynu, centralizovaného zásobovania teplom, centralizovaného zásobovania chladom a teplej úžitkovej vody poskytli merače odberu energií, ktoré poskytujú informáciu o skutočnej spotrebe, dobe využívania energií a z pohľadu zákazníka je ich cena primeraná.

Tieto merače sa budú inštalovať do nových budov a tiež budú nahrádzať pôvodné merače pri významnej obnove existujúcich nehnuteľností. Pokiaľ ide o pravidelnú výmenu, existujúci merač sa má za technicky vyspelejší vymeniť v prípade, ak je takýto krok technicky možný a z hľadiska nákladov efektívny. Efektívnosť nákladov sa pritom odhaduje so zreteľom na potenciálne dlhodobé úspory, ktoré možno dosiahnuť.

Ak členské štáty inštalujú inteligentné meracie zariadenia pre zemný plyn a elektrinu v súlade so smernicami o treťom energetickom balíku (smernice č. 2009/72/ES a č. 2009/73/ES),  zabezpečia, aby meracie systémy poskytovali cez nejaké rozhranie koncovým odberateľom informáciu o priebežnej spotrebe a jej štruktúre a historické dáta za minimálne 24 mesiacov dozadu. V prípade inštalovaného malého obnoviteľného zdroja v domácnosti má merač započítavať i takto dodanú energiu do distribučnej sústavy. Tieto dáta sa majú v reálnom čase poskytovať aj ďalším zainteresovaným tretím stranám (najmä dodávateľom energií).

V neposlednom rade musia členské štáty zaistiť bezpečnosť meracích zariadení. Dátová komunikácia a súkromie koncových odberateľov musí byť chránené právnymi predpismi EÚ, ktoré sa dotýkajú ochrany osobných údajov a súkromia.

V prípade tepla, chladu alebo teplej vody dodávanej do siete z centralizovaného systému, podľa smernice musí byť príslušné meradlo inštalované pri výmenníku alebo na odbernom mieste. Smernica ukladá do 31. decembra 2016 povinnosť inštalovať v bytových priestoroch, domoch a viacúčelových budovách individuálne meradlá v prípade, že je to technicky alebo nákladovo efektívne. Ak nie, použijú sa pomerové rozdeľovače nákladov na vykurovanie, ktoré merajú spotrebu tepla na každom vykurovacom telese, ak členský štát nepreukáže neefektívnosť inštalácie takýchto rozdeľovačov.

Vyúčtovanie odberu energií

Ak koncoví odberatelia nemajú nainštalované inteligentné meracie zariadenia, členské štáty musia zabezpečiť, aby údaje o vyúčtovaní boli presné a založené na skutočnej spotrebe. Povinnosť je možné dosiahnuť aj motivovaním odberateľov k priebežnému vykonávaniu tzv. „samoodpočtov“, teda odčítavania a nahlásenia stavu merača samotným spotrebiteľom. Ak spotrebiteľ nenahlási hodnoty z merača za dané obdobie, vyúčtovanie sa môže vykonať aj na základe realistického odhadu spotreby.

Koncový odberateľ dostane všetky svoje vyúčtovania  a informácie o vyúčtovaní spotreby energie bezplatne. Výnimku tvorí len vyúčtovanie za individuálnu spotrebu vykurovania a chladenia v bytových domoch a viacúčelových budovách. V takomto prípade sa náklady môžu preniesť na koncových spotrebiteľov, pokiaľ sú tieto náklady primerané.

Podpora kombinovanej výroby elektriny a tepla

Členské štáty do 31.12.2015 vykonajú a oznámia Komisii komplexné posúdenie potenciálu na využitie vysoko účinnej kombinovanej výroby a centralizovaného zásobovania teplom a chladom. Na požiadanie Komisie sa posúdenie aktualizuje každých 5 rokov.

Členské štáty zabezpečia, aby sa vykonala analýza nákladov a prínosov v prípade, ak sa plánuje inštalácia nového zdroja kombinovanej výroby tepla a elektriny s celkovým tepelným príkonom vyšším ako 20 MW. Táto povinnosť sa týka i významnej rekonštrukcie takéhoto typu zdroja s celkovým tepelným príkonom vyšším ako 20 MW a tiež niekoľkých ďalších oblastí. Prípadné výnimky musí členský štát oznámiť Európskej komisii najneskôr do 31.12. 2013.

Z vykonania analýzy nákladov a prínosov môžu štáty vyňať zariadenia s dobou ročnej prevádzky menej ako 1.500 hodín, pričom pre posúdenie sa vypočíta kĺzavý priemer za obdobie piatich rokov.

Zvyšovanie efektívnosti v prenose a distribúcii

Členské štáty do 30. júna 2015 vykonajú posúdenie potenciálu energetickej efektívnosti v plynárenskej a elektrizačnej sústave, vrátane možnosti prístupu malých zdrojov do sústavy. Štáty sú tiež povinné odstrániť tie stimuly v rámci taríf za prenos a distribúciu, ktoré poškodzujú celkovú efektívnosť výroby, prenosu, distribúcie a dodávky elektriny. Súčasne, krajiny EÚ musia zabezpečiť prednostný prístup elektriny vyrobenej v rámci kombinovanej výroby do sústavy, samozrejme s ohľadom na bezpečnosť a stabilitu prevádzky danej infraštruktúry.

Energetické služby

Členské štáty podporujú trh s energetickými službami a prístup na tento trh pre malé a stredné podniky, predovšetkým prostredníctvom osvety. V rámci nej sa tiež šíria informácie o finančných nástrojoch, stimuloch, grantoch a pôžičkách na podporu projektov energetických služieb v oblasti energetickej efektívnosti.

Štáty musia zabezpečiť zverejnenie a pravidelnú aktualizáciu zoznamu poskytovateľov energetických služieb, ktorí sú kvalifikovaní a certifikovaní. Štáty majú tiež podľa smernice povinnosť propagovať využívanie kontaktných miest, kde môžu koncoví odberatelia energií získať všetky potrebné informácie.

Spory, ktoré sa týkajú energetických služieb, sa riešia prioritne prostredníctvom nezávislého mechanizmu. Takýmto mechanizmom môže byť napríklad ombudsman, resp. inštitút, ktorý koná podobne ako verejných ochranca práv.

Distribučné spoločnosti, prevádzkovatelia sústav a predajcovia energií (vrátane segmentu maloobchodu) nesmú vykonávať činnosti, ktoré by zabraňovali rastu dopytu po energetických službách, ich poskytovaniu a tiež vykonávaniu opatrení na zvyšovanie energetickej efektívnosti. Pravidlá a systém kontroly určí členská krajina.

Ďalšie opatrenia na podporu energetickej efektívnosti

Členské štáty prijmú primerané opatrenia na odstránenie regulačných a neregulačných prekážok, ktoré bránia zvyšovaniu energetickej efektívnosti, a vytvorenie stimulačných nástrojov. Pri tom sa však nesmú porušiť zásady a princípy, ktoré vyplývajú z práva na vlastníctvo a prenájom nehnuteľností. Rovnováhu je potrebné hľadať najmä v prípade, ak sa stimuly majú rozdeľovať medzi vlastníka a nájomcu nehnuteľnosti. V takom prípade je potrebné zabezpečiť, aby boli obe skupiny motivované investovať do zvyšovania energetickej efektívnosti budovy.

Členský štát tiež môže prijať právne a regulačné opatrenia týkajúce sa verejného obstarávania, ročného rozpočtovania a vedenia účtovníctva tak, aby i verejné orgány mali motiváciu investovať do zvyšovania energetickej efektívnosti. Opäť, nástrojmi môžu byť stimulačné nástroje a odstraňovanie regulačných a neregulačných prekážok, vrátane zjednodušenia administratívnych postupov. V neposlednom rade sa odporúča i poskytovanie vzdelávania, odbornej prípravy, konkrétnych informácií a technickej pomoci.

Národný fond energetickej efektívnosti

Členské štáty môžu zriadiť národný fond energetickej efektívnosti, ktorého cieľom je podpora iniciatív zameraných na zvyšovanie energetickej efektívnosti. Fond môže zo svojich príspevkov financovať aj každoročnú obnovu 3 % z celkovej podlahovej plochy vykurovaných alebo chladených budov vo verejnom vlastníctve. V takomto prípade sa príslušná povinnosť členskej krajiny považuje za splnenú.

Povinné subjekty môžu plniť povinnosti vyplývajúce zo smernice formou príspevku do tohto fondu. Členské štáty môžu zároveň použiť zdroje fondu na rozvoj inovačných a podporných mechanizmov pre zvyšovanie energetickej efektívnosti. Príjmami fondu môžu byť i príjmy z pridelených emisných kvót.

Systém monitoringu a hodnotenia

Členské štáty budú musieť najneskôr do 30. apríla 2013 a potom každý rok v tomto termíne zverejňovať správu, ktorá zhodnotí pokrok pri dosahovaní národných cieľov v oblasti energetickej efektívnosti.

Členské štáty zároveň do 30. apríla 2014 a následne každé tri roky zverejňujú národné akčné plány energetickej efektívnosti. Doplnia sa o aktualizované odhady očakávanej celkovej primárnej energetickej spotreby v roku 2020.

Prehľad pripravili: Michal Hudec a Michal Jesenič.

Upozornenie: Text je príspevkom, ktorý 25. septembra 2012 na konferencii Priemyselné emisie 2012 predniesol Michal Jesenič.

(c) energia.sk

K téme