Nepriechodný Hormuz by bol pre Irán ekonomickou samovraždou

Hrozby Teheránu

Začiatkom júla začalo platiť embargo krajín Európskej únie na dovoz ropy z Iránu. To má spolu so sankciami Spojených štátov blízkovýchodnú ropnú veľmoc primať k ústupčivejšiemu postoju pri vyjednávaniach o jej kontroverznom jadrovom programe. Spravodajskú uhorkovú sezónu následne prerušila správa, že parlament v Teheráne schválil rezolúciu o blokáde Hormuzského prielivu, kľúčovej prepravnej tepny s obrovským vojenským a ekonomickým významom.

Správanie trhu s ropou, ako aj reakcia vedenia iránskeho námorníctva naznačujú, že vplyv tamojšieho zákonodarného zboru je v otázkach zahraničnej politiky viac-menej symbolický. Následné mierne zvýšenie cien ropy sa medzičasom korigovalo smerom nadol, najmä vďaka nepovzbudivým ekonomickým ukazovateľom z USA a Číny, dvoch najväčších spotrebiteľov ropy a ropných produktov. Admirál Ali Rezá Tangsiri, zastupujúci veliteľ námorných síl Revolučnej gardy, hneď v pondelok deklaroval záujem Iránu ponechať prieliv naďalej otvorený. Otázkou zostáva, či sa dá reálne očakávať situácia, v ktorej by vedenie v Teheráne zmenilo na danú problematiku názor a aké by boli jej dôsledky.

Kosa na kameň

Napriek pochybnostiam o účinnosti sankcií proti iránskej rope sa ukazuje, že ich dosah na schopnosť Teheránu predávať, vyvážať a produkovať ropu v plnej kapacite je reálny a hmatateľný. Už v mesiacoch pred začiatkom platnosti embarga klesala produkcia takmer na historické minimá, pričom v júni sa pohybovala na úrovni 3,2 milióna barelov za deň, o štvrtinu menej ako pred piatimi rokmi. Ak Irán nedokáže predať vyťaženú ropu na európskych ani ázijských trhoch, očakáva sa, že po vyťažení skladovacích kapacít bude nútený produkciu naďalej znižovať. Vzhľadom na závislosť iránskej ekonomiky od vývozu ropy je len otázkou času, keď príslovečná kosa narazí na kameň.

V tejto chvíli má iránsky režim v podstate iba dve reálne možnosti. Buď začne opäť vyjednávať o svojom jadrovom programe so štátmi EÚ (a nepriamo aj s USA) alebo zvolí protiútok, napríklad zamínovaním strategickej prepravnej cesty, akou je Hormuzský prieliv. Predpokladaným dôsledkom druhého variantu je destabilizácia svetových energetických trhov a následný rozvrat v už beztak kolísajúcich západných ekonomikách. Napriek tvrdeniam iránskych politikov o opaku, scenár číslo dva môžeme vylúčiť s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote z dvoch dôvodov.

Zhoda záujmov

Prvým dôvodom je pomerne vysoká miera zhody záujmov Iránu a jeho „nepriateľov“ na udržaní status quo v prielive. Cez Hormuzskú úžinu denne prejde 17 miliónov barelov ropy, čo je pätina jej celkovej svetovej spotreby, ale až 40 percent všetkej obchodovanej ropy prepravovanej tankermi. Práve pre prípad nepriechodnosti prielivu sa Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty pripravili otvorením alternatívnych prepravných ciest potrubiami.

Napriek tomu sú tieto, ale aj ďalšie štáty Perzského zálivu vyvážajúce ropu, ako sú Bahrajn, Kuvajt a Katar, takmer úplne závislé od Iránom kontrolovanej obchodnej cesty. Trhy reagujú i na to najmenšie sčerenie vĺn v blízkosti ropu vyvážajúcich krajín. Inak by to nebolo ani v prípade čo i len dočasného uzavretia Hormuzského prielivu.

Už pri prvom pohľade na fakty je však jasné, kto z dvojice Irán na jednej strane a USA s EÚ na strane druhej by blokádou tejto strategickej prepravnej tepny utrpel viac. Okrem fundamentov trhu, ktorými sú celkový dopyt a ponuka, ceny ovplyvňuje celé spektrum faktorov, od správ o náraste zamestnanosti v Spojených štátoch až po predpoveď počasia v Karibiku.

Analytici sa zhodujú, že prípadná destabilizácia v okolí Iránu by ceny poslala aspoň na isté obdobie do ročných maxím. Je však málo pravdepodobné, že by mal tento cenový efekt dlhodobé trvanie, keďže nesúvisí so znižovaním celkovej produkcie alebo dopytu. Cenový vývoj za posledné roky reflektuje skôr predpovede budúceho dopytu alebo produkčné stropy, nie vojnové epizódy na Blízkom východe.

Pílenie vlastného konára

Na druhej strane Irán je stopercentne závislý od vlastnej schopnosti vyvážať ropu práve cez Hormuzskú úžinu. Zamínovaním alebo iným typom blokády týchto vôd by si podpílil pod sebou konár. Chameneího režim je od vývozu ropy existenciálne závislý, keďže ten tvorí polovicu príjmov vlády. Navyše je prieplav hlavnou prepravnou cestou pre dovážané potraviny, ako aj spracované ropné produkty. Napriek bolesti z uvalených sankcií je váhanie Teheránu s akoukoľvek agresiou v Hormuze pochopiteľné. Kým európskym štátom z blokády hrozí pomerne nepríjemný bolehlav, pre Irán by bola ekvivalentom pobytu na jednotke intenzívnej starostlivosti.

Druhým, nemenej dôležitým dôvodom na zmiernenie obáv z prerušenia prepravy ropy z Perzského zálivu je pomerne nízka pravdepodobnosť úspechu takejto operácie. Je viac ako isté, že takýto krok by nezostal bez ohlasu, na čo Irán dlhodobo upozorňujú vyjadrenia americkej diplomacie, ale aj prítomnosť viac ako deväťdesiatich lietadlových lodí a vojenských plavidiel, ktoré monitorujú situáciu v medzinárodných vodách.

Akokoľvek dobre pripravené iránske námorníctvo by ani pri najväčšom vypätí síl nedokázalo udržať úžinu pod svojou kontrolou. Podľa nedávneho vyjadrenia šéfa CIA Leona Panettu by akýkoľvek pokus Iránu o zablokovanie prielivu ihneď zneutralizovali. Tento fakt si podľa všetkého uvedomujú aj velitelia iránskych námorných síl.

Ak aj sa dá vylúčiť možnosť rozsiahleho znefunkčnenia Hormuzského prielivu, aj krátko trvajúca epizóda v jeho blízkosti môže ohroziť vývoj na trhu s ropou v podobe výrazného zvýšenia cien. Napriek vzdialenosti od tejto obchodnej tepny a závislosti od ruskej ropy Slovensko sa nevyhne prípadným dôsledkom v podobe vyšších cien pohonných látok.

Text vychádza 27. júla 2012 v tlačenej verzii denníka Pravda.

© energia.sk

K téme