Martin Vlachynský: Pre tretiu atómku chýbajú argumenty

Sumár

Na začiatok zhrnutie nášho postoja pre tých, ktorým sa nechce preberať pomerne rozsiahlym textom. S atómovou energiou ako takou nemáme problém (a napríklad vynútené uzavretie JE V1 či rozhodnutie nemeckej vlády o ukončení výroby elektriny z jadra považujeme za ekonomický nezmysel). INESS je aj pravidelným kritikom dotačnej politiky voči OZE, či hnedému uhliu.

Avšak zaťahovanie spotrebiteľov do výstavby tretej jadrovej elektrárne na Slovensku nám príde ekonomicky neodôvodniteľné. Výstavba môže priniesť obrovské náklady pre celú spoločnosť a výslednú elektrinu nebude komu predávať. Oficiálne vládne materiály odhadujú po jej dostavbe obrovské prebytky inštalovanej kapacity, ktoré naša štúdia na základe zistených faktov považuje ešte za výrazne podstrelené. Po dostavbe Mochoviec bude mať Slovensko rozsiahlu a kvalitnú generačnú kapacitu a prípadne zmeny pôjde pokryť oveľa menšími investíciami.

Zarážajúce je, že z oficiálnych miest ku tak rozsiahlemu projektu neexistujú poriadne dáta, alternatívne scenáre a komunikácia s verejnosťou je minimálna. Obmedzuje sa na obhajovanie zmyslu projektu tautologickým „tratia jadrová elektráreň je dôležitá, lebo je dôležitá“. Ako autori reakcie sami v odstavci 15 píšu: „Je pravda, že sa pôvodné náklady [fínskej elektrárne Olkiluoto] navýšili skoro trojnásobne, ale všetky tieto náklady znáša spoločnosť AREVA a nie fínski občania.“ – táto ich poznámka vyznieva paradoxne. Je totiž akoby vystrihnutá zo záveru našej štúdie. Presne k tomuto smeruje celá naša argumentácia. Nech si investori stavajú čo chcú – ale nie na úkor občanov/spotrebiteľov.

Fact-checking

Autori na začiatku vymenovávajú dôvody, prečo sú OZE v Európe úspešné a že bez dotácií a jadrovo-uhoľnej chrbtovej kosti by nemali šancu. Tu nám neostáva než plne súhlasiť, INESS dotačnú politiku voči OZE kritizoval nespočetne krát. To, že OZE zažívajú obdobie slávy je však fakt. Nie je mi preto jasné, čo autori týmto odstavcom chceli povedať.

Podobne s argumentom (druhý odstavec) o doterajšími minimálnych zdravotných dôsledkoch nehody vo Fukušime neostáva iné, len súhlasiť. Naša analýza ich ani slovkom nespomína, celkovo sa vyhýbame otázkam bezpečnostného rizika, to nie je náš odbor.

Aj tretí odstavec pokračuje vo vyvracaní tvrdení, ktoré v našej analýze vôbec nezazneli (angličtina na to pozná krásne pomenovanie „straw man fallacy“). Nikde sme nediskutovali regulačnú úlohu štátu pri zabezpečovaní bezpečnosti jadrového zariadenia (a nie, že by tu priestor na diskusiu nebol, keďže najväčšiu nehodu jadra v dejinách spôsobilo lajdáctvo plne štátnej inštitúcie). Oponujeme len voči zatiahnutiu spotrebiteľov do finančného rizika.

Podnadpis „starnúce jadro“ (štvrtý odstavec) nie je ničím zavadzajúcim. Priemerný vek reaktorov stúpol. To je fakt.

Piaty odstavec – spotreba elektriny v domácnostiach – tu sa ospravedlňujem za neuvedenie zdroja, je ním Eurostat (kód tsdpc310). Autori reakcie uvádzajú, že k nemu došlo kvôli väčšiemu používaniu dreva na kúrenie namiesto elektriny, čo podporujú empirickým meraním „Možno by sa stačilo previezť v zime po slovenských dedinách a všimnúť si množstvo dymiacich komínov.“ Nemám podkladové dáta, takže si toto tvrdenie netrúfam vyvrátiť. Aj keby ho autori vedeli podložiť číslami, už teraz môžeme odhadovať, že nepôjde o významný dopad. Slovensko je krajina s vysoko nadmernou mierou plynofikácie, a teda domácností vykurujúcich elektrinou nebude veľa. Každopádne, faktom je, že spotreba elektriny v domácnostiach v poslednej dekáde prudko poklesla a z pohľadu producenta elektriny je úplne jedno, či to bolo kvôli úspornejším chladničkám a práčkam, alebo pálením dubových polienok. Európa naviac zažíva boom ostrovných systémov (tj. čiastočná alebo úplná generácia elektriny pre vlastnú potrebu), ktoré  sa skôr či neskôr dostanú vo väčšej miere aj ku nám a budú nároky domácností na verejné zdroje elektriny tlačiť dole.

Spotreba elektriny cez krízu (stále piaty odstavec) – tu oponentom nerozumiem. Citujem: „Z grafu 2 (odkaz na graf v štúdii INESS– pozn. red), ktorý sám autor vo svojej analýze poskytol, je rozdiel vo výške spotreby medzi rokom 2009 a 2012 jednoznačný. V tomto prípade je pre porovnanie vhodné zahrnúť aj obdobie pred ekonomickým oživením. Ak ďalej uvážime autorove tvrdenie o nepretržitom poklese spotreby domácností, podiel priemyselného nárastu dopytu po elektrickej energii v rokoch 2010 až 2012 bude vyšší ako samotný rozdiel dát pochádzajúcich z grafu 2 pre inkriminované roky.“

Pozrime sa na graf ešte raz:

Myslím, že graf jasne ukazuje, že spotreba sa po prepade 2007-2009 už nevrátila na úroveň roku 2007 a to napriek tomu, že reálny HDP bol v roku 2012 o 10% vyšší, ako HDP roku 2007. Znamená to teda, že v roku 2012 dokázala ekonomika vyprodukovať 1€ HDP s použitím o 14 % menej elektriny oproti roku 2007! Toto zvýšenie efektívnosti môžeme prakticky celé pripočítať priemyslu, keďže vyššie spomínaný pokles spotreby domácností prebiehal najmä v prvej polovici desaťročia, v rokoch 2007-2011 je úroveň spotreby domácností takmer nezmenená (poklesla zhruba o 2%).

Na záver piateho odstavca autori poukazujú na jeden možný faktor budúcej zvýšenej spotreby elektrickej energie, ktorý sme  spomenuli aj my – elektromobily. Áno, rast podielu elektromobilov na doprave je v budúcnosti pravdepodobný. Ale aj totálna elektrifikácia automobilizmu (ktorá je v najbližších dekádach sotva predstaviteľná) by priniesla zvýšenie dopytu o 10-20 %. EUREL odhaduje, že elektrifikácia všetkých áut by spotrebovala asi 15% produkcie elektrickej energie, s dodatočným jadrovým zdrojom by výroba elektriny na Slovensku presahovala spotrebu o viac ako 40 %. Nehovoriac o tom, že vízia elektrických automobilov do značnej miery počíta s využívaním nočného prúdu. Analytici z B&J Nuclear by v záujme zvýšenia odbornosti diskusie mohli zverejniť odkaz na analýzu, ktorá podporí tvrdenia, že elektrické automobily zabezpečia rentabilnosť tretej jadrovej elektrárne v päťmiliónovej krajine. Zatiaľ som takú nevidel.

Šiesty a siedmy odstavec o relevantnosti prognóz si nechám na záver. V nich sa totiž nachádza jadro veci – nie atómové, ale argumentačné.

Ôsmy odstavec – s argumentami o funkcií paroplynových elektrární súhlasím. Ale my sa tu nebavíme o vybudovaní energetického priemyslu na zelenej lúke. Slovensko má už dve jadrové elektrárne, ktoré slúžia ako spoľahlivá chrbtová kosť slovenskej elektrosústavy. Bavíme sa o zmenách v spotrebe, či výrobe, ktoré sa pohybujú v rádoch percent. Takú úlohu môžu zastať aj paroplynové a iné elektrárne. Ak sa ukáže, že predikcie spotreby boli nesprávne, vždy je jednoduchšie odstaviť (dočasne zakonzervovať) paroplyn ako jadrovú elektráreň.

Deviaty odstavec, v ktorom autori odhad budúcej výroby a spotreby elektriny. Tých 40 % som nevyrátal ja, to je oficiálne vládne číslo zo Správy o výsledkoch monitorovania bezpečnosti dodávok elektriny 2013. Ak sa vám nepozdáva zaradenie prečerpávacej elektrárne Ipeľ do výpočtov (ktoré nepoznám, takže neviem ani akú rolu tam táto hypotetická elektráreň zohráva, ale silne pochybujem, že významnú), obráťte sa na Ministerstvo hospodárstva.

Desiaty odstavec ku tej istej téme – opäť sa jedná len o prevzatý graf z oficiálnej prognózy. A nie je pravda, že „nepredpokladá akékoľvek vyradenie kapacít.“ V spomínanej správe sa jasne píše, že vývoj v zásobovaní elektrinou bude ovplyvňovať  „vyraďovanie dožitých výrobných kapacít.“ (str. 8). Ono vlastne zase až tak veľa nie je čo vyraďovať. Paroplyny sú zakonzervované, čiernouhoľná sekcia Vojan viac nejde ako ide a tak ostávajú len Nováky. Pri poznámke o zvýšení výkonu EMO nikde netvrdím, že sa jedná o čistý výkon, inštalovaný výkon porovnávam s inštalovaným výkonom.

V nasledujúcom jedenástom odstavci zaznie, že „Paradoxne, ak by sme vylúčili všetky zdroje, ktoré autor identifikoval ako príčinu vysokej koncovej ceny elektrickej energie na Slovensku, tak jedinou alternatívou nám zostáva nový jadrový zdroj.“ Nuž, možno áno. Problém však je, že nežijeme vo svete „Ak“, ale v reálnom svete, kde sú karty rozdané a stroj času nie je.

K polemike o sebestačnosti v odstavcoch 12 a 13 mi ostáva zopakovať len raz napísané. Slovensko je malinká krajina a žiť v predstave autarkie (tj. produkcie čo najviac statkov na vlastnom území) je nemožné. Ekonomické uzavretie hraníc by spôsobilo rýchly kolaps ekonomiky totálne závislej na zahraničnom obchode bez ohľadu na to, či máme dostatočné množstvo inštalovanej kapacity na výrobu elektriny, alebo nie (čo mimochodom po dostavbe EMO aj tak budeme mať a to aj bez paroplynu, takže toľko vytúžená „sebestačnosť“ bude dosiahnutá aj bez tretieho jadrového zdroja).

Odstavec 14 – „Je zaujímavé, že jedine v prípade jadrovej energetiky sa zodpovedne už počas prevádzky kumulujú zdroje potrebné na vyraďovanie a likvidáciu zariadenia.“ Kiežby. Na vyradenie V1 sa neakumulovalo nič a dnes to platia spotrebitelia ako príplatok k cene elektriny s pomocou občanov EÚ, ktorí nám na vyradenie prispievajú. Nové jadrové zdroje sa síce na vyradenie skladajú, ale obávam sa, že tieto bokom odkladané zdroje sú vyrátané výstrelom odboku. Ako si inak vysvetliť minuloročné náhle zastropovanie odvodov do NJF (kvôli požiadavkám jedinej firmy), ktoré znamená výpadok 5 miliónov eur ročne. Tie zrazu nebudú chýbať?

15. odstavec som spomenul v úvode. V 16. odstavci spomínajú význam jadrového zariadenia pre región a pozitívny výsledok ankety medzi obyvateľmi Jaslovských Bohuníc. Nuž, keď vám do obecnej pokladnice začne pritekať poklad v podobe dane za jadrové zariadenie a zároveň sa vám v ňom črtá lukratívne zamestnanie, tak v príslušnej ankete asi sotva budete protestovať. Ale cez garantované výkupné ceny sa na NJZ nemajú skladať len občania Jaslovských Bohuníc, ale aj občania Rožňavy, či Svidníka. V momente, keď sa ich zamestnávateľ vďaka zvýšenej cene za elektrinu stane nekonkurencieschopným a začne prepúšťať, budú mať na NJZ asi podstatne iný názor.

Ku 17. odstavcu – naša chyba s nesprávne uvedeným zdrojom, údaj sa nachádza v The World Nuclear Industry Status Report 2010–2011 na strane 8. Cieľom bolo len demonštrovať politické riziko, čo sa dá aj pohľadom na osud V1 či nemecký atómový priemysel.

18. odstavec – súhlas, vývoj cien nie je ľahko predvídateľný. Suma 8,6 € bola vyrátaná za vymenovaných podmienok. Teším sa na zverejnenie prípadných alternatívnych scenárov vývoja. Odstavec číslo 19 s poznámkou ku inštalovanej kapacite a skutočnej produkcii OZE – opäť plne súhlasím. Keď je tma, solárne panely elektrinu nevyrábajú. To nič nemení na tom, že elektriny z OZE bude pribúdať. Brusel rozhodol.

Nakoniec ony odstavce 6 a 7 o prognózach. Áno, presne o to tu ide. Dejiny, nielen ekonomické, sú plné nečakaných zvratov. Preto prognózy nevychádzajú. Prognóza v roku 1996 sa ukázala ako totálne mylná. Všetky ďalšie verejne dostupné prognózy (nie „vybrané“) sa ukázali ako nepresné. Svet sa vyvíjal inak, ako sa nalinkovalo do grafov. Preto je zarážajúce, že neustále robíme tú istú chybu. Posledná prognóza z roku 2013 má tri „scenáre“ vývoja (0,6%, 1,2%, 1,4% rast). V úvodzovkách preto, pretože to nie sú žiadne tri scenáre, je to jeden jediný scenár – lineárny rast. Kde sú alternatívne scenáre na stagnáciu či pokles spotreby? Bruselské regulácie zaväzujú Európu do roku 2020 zvýšiť energetickú efektívnosť o 20 % a stropujú spotrebu primárnej energie – kde je scenár rátajúci s týmto? A to presne ešte nevieme, čo prinesú nové smernice s cielmi pre rok 2030. Vyzerá to, že našim plánovačom sa v 90. rokoch prilepilo pravítko na papier v určitej polohe a naďalej podľa neho ťahajú čiaru spotreby. Referenčný scenár pre roky 2013-2030 predpokladá 1,2 % ročný rast spotreby elektriny. Taký rast spotreby nemalo Slovensko nikdy v histórii samostatnosti a to sme nemali krízu! Áno, hrubé podcenenie budúcej spotreby môže znamenať problémy. Ale aj hrubé nadcenenie bude znamenať problémy. Ak podceníme, budeme doplácať na nákup drahej špičkovej elektriny zo zahraničia. Ak preceníme, budeme mať v betóne zaliate miliardy, ktoré mohli byť využité oveľa lepšie. Bohužiaľ, oficiálne miesta sa na Slovensku tvária, že minca má len jednu stranu.

„Hrozba“ nie je expresívne pomenovanie. Je to realita. Európa má v trojuholníku USA-EÚ-Ázia najvyššie ceny energií. Slovensko má v rámci EÚ jednu z najvyšších koncových cien elektriny pre podnikateľov. Ďalšie navyšovanie ceny o „atómovú dotáciu“ je pre krajinu s 13 % nezamestnanosťou skutočne hrozbou.

INESS je ekonomický inštitút a nikdy by nás nenapadlo miešať sa jadrovým expertom do toho, ako štiepiť jadro a vyrábať z neho elektrinu. Nezaujíma nás lokácia, typ reaktoru ani priemery potrubia. Elektrinu však nestačí len vyrobiť, treba ju aj predať. Zatiaľ sme sa z oficiálnych miest nedozvedeli, načo je päť miliónovej krajine tretia jadrová elektráreň a komu má tú elektrinu predávať, keď (podľa oficiálnych výpočtov) budeme mať 40 % prebytok, domáca spotreba prinajlepšom stagnuje a región je plný prebytočných kapacít, ktoré sa budú ešte zvyšovať, ako sa budú pod tlakom Bruselu zapájať nové a nové OZE. A to nehovorím o dostavbe Temelína či 2400 MW zdroji, čo nám má vyrásť za humnami v Maďarsku.

Zmyslom existencie JESS je pripraviť projekt novej jadrovej elektrárne, čím je vyjadrený aj ich názor, ale budeme veľmi radi, keď ho odprezentujú (alebo ktokoľvek iný) dátami a vysvetlia občanom a podnikateľom, prečo od nich chcú, aby svojimi peňaženkami garantovali tento mnohomiliardový projekt. Na budovanie národného sebavedomia si nechajme hokej, ten je lacnejší.

Komentár je odpoveďou na článok „Reakcia na analýzu inštitútu INESS: Atómová hrozba“

Martin Vlachynský je analytikom inštitútu INESS. Zaoberá sa hospodárskou politikou, energetikou a prírodnými zdrojmi. Je autorom analýzy Atómová hrozba. 

(c) energia.sk

K téme