Ako obmedziť trh s energiami navždy
Dočítal som sa v Pravde (ako za mlada) v rozhovore s predsedom Úradu, že všetku elektrinu vyrobenú na obnoviteľných zdrojoch elektriny vykupujú tri distribučné spoločnosti. A ono to tak vôbec nie je: vykupujú ju traja najväčší polo – štátni dodávatelia. Tí taktiež vykupujú aj elektrinu zo štátnych teplárni, ktorým bola priznaná podpora na kombinovanú výrobu elektriny a tepla. Všetky štátne teplárne boli súčasťou buď distribučno – dodávateľských troch energetických firiem, alebo súčasťou š.p. Slovenské elektrárne. Táto (podľa môjho názoru kartelová) dohoda organizovaná URSO-m, je ešte posilnená tým, že tí istí vyvolení dodávatelia dodávajú elektrinu na straty pri distribúcii a spolu sa tak u nich stretáva aj zodpovednosť za odchýlku za vlastné portfólio odberateľov, za výrobu na OZE i KVET a ešte aj za straty pri distribúcii.
Všetci vieme, že tento stav nie je dobrý a prípadný nárast výroby na OZE by už tento systém nezvládol. URSO a MH SR nekoná a tak riešením je tzv. STOP STAV na pripájanie nových zdrojov vyhlásený distribútormi. Jeho vyhlásenie a platnosť „nie je“ v rozpore s legislatívou len vďaka dlhým lehotám konania súdov a orgánov Európskej komisie. STOP STAV pritom platí aj pre výrobcov pripojených do miestnych distribučných sústav, teda tam kde sa elektrina môže aj spotrebovať.
Chyba sa stala nie tak dávno. URSO, so súčasnými osobami a obsadením, stanovilo ceny za výkup tak, že dotovaná elektrina prestala byť elektrinou. Stala sa finančným produktom. A nie hocakým. Má na 15 rokov garantovanú cenu výroby, cenu pre jej výkup a tým aj výšku doplatku. Vykupuje sa na straty, avšak objem strát pri distribúcii už zďaleka nedosahuje objem výroby na OZE. A keďže to nie je elektrina, nie je možné s ňou obchodovať ako s elektrinou vyrobenou na klasických zdrojoch. Nedobrý systém odčerpáva z energetiky toľko peňazí, že ostatná výroba klesá a blíži sa stav, keď budeme riešiť podporu výroby na Neobnoviteľných zdrojoch.
A teraz povinný výkupca elektriny. Najradšej jeden a štátny. Bude sa dobre kontrolovať. Ale aj riadiť a regulovať. Najlepšie OKTE. Kto však bude niesť zodpovednosť za odchýlku? OKTE? Veď je zúčtovateľom odchýlok. A kto bude vlastniť vykúpenú elektrinu? OKTE? A ak ju nepredá? Tento scenár je nezlučiteľný s európskym vnímaním etiky podnikania a transparentnosti podnikateľského prostredia. A tiež zdravým rozumom. Pravdou je, že OKTE môže byť administrátorom vyplácania doplatku. Má na to všetky prostriedky – dáta o výrobe i peniaze. Nesmie však byť výkupcom elektriny, alebo nesmie byť zúčtovateľom odchýlok, pričom túto činnosť, zdá sa, po rokoch trápenia dnes zvláda bez výhrad.
A čo s elektrinou vyrobenou na OZE? Je s ňou treba naložiť ako s elektrinou ostatnou. Veď kope, trasie i svieti rovnako ako elektrina vyrobená na akomkoľvek inom zdroji. Okrem trhu na burzách v Prahe, či Lipsku je možné obchodovať s elektrinou aj na spotovom trhu týždennom, dennom i hodinovom. Problémom OZE nie je len cena, ale najmä zodpovednosť za odchýlku. Je najvyšší čas priznať si, že aj výrobca na OZE sa musí starať o svoj odbyt a všetko čo s tým súvisí, teda aj o zodpovednosť za odchýlku. Odstránením štátnej doktríny výkupu a umožnením obchodovania s elektrinou medzi výrobcami a dodávateľmi je šanca, že sa na Slovensku dokončí proces liberalizácie nielen možnosťou zmeny dodávateľa, ale aj zmenou výrobcu. Cieľom by malo byť priblíženie výroby k spotrebe a transparentné prostredie pre všetkých účastníkov trhu. Nielen pre troch.
Martin Ondko je predsedom Združenia prevádzkovateľov miestnych distribučných sústav (ZMDS).
K téme
