„Lex SPP“ vracia energetiku o krok späť
Poslanci Maroš Kondrót a Andrej Kolesík (obaja SMER-SD) doručili 17. apríla 2012 do parlamentu poslanecký návrh, ktorým navrhli novelizáciu dvoch zákonov, medzi nimi i zákona o regulácii v sieťových odvetviach. Prvé, druhé i tretie čítanie trvali spolu tri dni, plénum NR SR návrh včera (19.6.) schválilo. Okrem hlasov poslancov SMER-SD aj hlasmi väčšiny poslancov za KDH. Za návrh hlasovali aj odídenci z klubu KDH Daniel Lipšic a Jana Žitňanská.
Od 1. augusta 2012 tak budú musieť regulované subjekty, teda firmy, ktoré dodávajú energie alebo služby spojené s dodávkou energií za regulované ceny, predkladať k cenovým návrhom aj súhlas valného zhromaždenia firmy s návrhom ceny. V praxi to teda bude znamenať, že pred každým podaním cenového návrhu bude musieť firma zvolať stretnutie akcionárov a dodržať časové lehoty s tým súvisiace. Poslanci však schválili pozmeňovací návrh, podľa ktorého môže najvyšší orgán spoločnosti (valné zhromaždenie) dvojtretinovou väčšinou všetkých hlasov poveriť iný orgán spoločnosti schvaľovaním návrhov cien.
Už prvá vláda Roberta Fica zaviedla tzv. „Lex SPP“ preto, aby posilnila postavenie štátu ako 51 %-ného akcionára primárne v spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel. Okrem toho sekundárne štát posilnil svoje slovo aj v skupinách ZSE, SSE a VSE, kde má tiež nadpolovičný podiel, ale väčšinu v predstavenstvách majú zahraniční akcionári. Do tretice sa však „Lex SPP“ dotýka každého regulovaného subjektu. Medzi nimi i tých firiem, ktoré majú časť drobných akcionárov. Práve pre poslednú skupinu to znamená najväčšiu mieru neflexibility a dodatočnej administratívy v prípade, ak sa valné zhromaždenie nedohodne na poverení iného orgánu schvaľovať návrhy ceny.
Zaujímavé bude sledovať dôsledky opätovného zavedenia povinnosti nechať si cenový návrh odsúhlasiť valným zhromaždením najmä v prípade Slovenského plynárenského priemyslu. Akcionár, ktorý sa bude správať schizofrenicky, bude paradoxne štát. Zástupcovia štátu v predstavenstve SPP sú viazaní klauzulou, ktorá im prikazuje hlasovať súhlasne za každý krok, ktorý je v prospech firmy. Zástupcovia štátu vo valnom zhromaždení budú naopak hlasovať proti záujmu firmy, ak štát uzná, že politická objednávka má prednosť pred ekonomickým kalkulom.
Pravdepodobne nik, okrem samotnej firmy, nie je obhajcom zvyšovania cenovej hladiny, ale na druhej strane, regulácia by mala byť nastavená tak, aby sa objektívne posudzovali skutočné ekonomické parametre. Tie ak sa zmenia, firma má nárok na úpravu regulovanej ceny, vrátane úpravy smerom nahor. Ale ak štát pre rôzne, napr. politické, dôvody na valnom zhromaždení návrh zablokuje, zablokuje sa tiež šanca na posúdenie ekonomických parametrov cenového návrhu regulačným úradom.
Pri hľadaní odpovede na otázku, aké záujmy môže sledovať štát ako akcionár vo veľkých energetických firmách, núkajú sa dve odpovede: dividendu, ktorá je príjmom do štátneho rozpočtu, a ceny, ktoré sú prijateľné pre firmu i pre odberateľov (voličov). V obmedzenom rozsahu to môžu byť i tarify, prostredníctvom ktorých by bolo možné vykonávať adresnú sociálnu politiku voči skupinám obyvateľstva, ktoré spĺňajú kritérium energetickej chudoby (odhliadnuc od vágnej definície energetickej chudoby v návrhoch nových energetických zákonov). Toto všetko sú záujmy štátu, ktorý je väčšinovým vlastníkom v niekoľkých energetických firmách, a preto by ich manažment firmy mal akosi prirodzene rešpektovať.
V prípade, že má štát pocit, že sa jeho akcionárske záujmy obchádzajú, existuje systémovejšie riešenie než „Lex SPP“. Je ním deregulácia cien pre dnes regulované segmenty odberateľov.
Dá sa predpokladať, že ak by SPP podnikal na trhu s domácnosťami, na ktorom si určuje cenu sám, s výrazne vyššími cenami ako iní dodávatelia nemôže podnikať dlhodobo, príde o odberateľov a v najhoršom prípade odíde z trhu. Konkurencia a deregulácia by nielenže regulačný úrad oslobodili od administratívnej náročnosti, ktorá sa spája s veľkým počtom cenových návrhov všetkých dodávateľov, ale súčasne by strážili primeranosť ceny. A ak by mal štát pocit, že celková cenová hladina je vysoká, má priestor pre založenie novej, 100 %-nej štátnej, firmy, ktorá by domácnostiam a iným odberateľom dodávala plyn a elektrinu s nízkou maržou. Tým by vytvoril akúsi referenčnú hodnotu, voči ktorej by si každý spotrebiteľ porovnával cenu u rôznych dodávateľov.
Ťažko však očakávať dereguláciu segmentu domácností od vlády, ktorá vo vládnych návrhoch nových energetických zákonov predpokladá okrem iného i opätovné zavedenie cenovej regulácie na dodávky elektrickej energie malým a stredným firmám…
Ale ak to už vládna strana a opoziční kresťanskí demokrati s „Lex SPP“ myslia vážne, ostáva dúfať, že im táto otázka neunikne pri schvaľovaní nového zákona o regulácii. Návrh doručený do parlamentu totiž s takouto podmienkou pri cenovom konaní (zatiaľ) nepočíta a rýchla skorá novelizácia by nielen nebola dobrou vizitkou, ale otvorila by priestor aj pre prípadné ďalšie zmeny v zákone, ktoré môžu byť, s prihliadnutím na skúsenosti z minulých rokov, veľmi rôznorodé.
K téme
