Konania vo veci pokračovania výstavby Mochoviec sú solídny právny oriešok
Môžete vysvetliť pozadie sporu medzi Úradom jadrového dozoru Slovenskej republiky a enviro-organizáciou Greenpeace, ktorý sa týka pokračovania výstavby 3. a 4. bloku Mochoviec?
Spor sa ťahá od roku 2008 avšak súvisí ešte s privatizáciou Slovenských elektrární v roku 2006, po ktorej sa nový majoritný vlastník, talianska spoločnosť Enel, rozhodovala o tom, či hodlá pokračovať vo výstavbe Mochoviec 3& 4. Na sklonku roka 2007 sa začalo uvažovať o tom, akým procesne relevantným spôsobom príde k naplneniu tejto ambície. 28. mája 2008 podali Slovenské elektrárne 3 ťažiskové žiadosti, ktoré pracovne nazývame „licencovanie dostavby“. Oficiálne podali žiadosť o povolenie zmeny stavby pred dokončením v zmysle stavebného zákona, pretože Úrad jadrového dozoru Slovenskej republiky (ÚJD SR) je zároveň aj stavebným úradom pre stavby jadrových zariadení a stavby súvisiace s jadrovými zariadeniami podľa stavebného zákona. Dve ďalšie žiadosti boli o súhlas s realizáciou zmien v úradom posúdenej a schválenej dokumentácii podľa atómového zákona.
Dňa 14.8.2008 úrad vydal 3 rozhodnutia, pričom tie podľa atómového zákona tvoria zároveň jeden z podkladov pre tretie rozhodnutie podľa stavebného zákona. Nasledovala séria aktivít známeho environmentálneho občianskeho združenia, ktoré v novembri 2008, posledný deň pred uplynutím trojmesačnej lehoty, podalo rozklad proti augustovému rozhodnutiu ÚJD, ktoré odôvodnili tým, že boli ukrátení na svojich právach ako účastníka konania. Treba povedať, že spomínané občianske združenie spravidla využíva posledné dni lehoty na čokoľvek.
Začalo tak rozkladové konanie sprevádzané sériou procedurálnych rozhodnutí, kde bolo potrebné vyjasniť a vyčistiť spôsobilosť na právne úkony tejto právnickej osoby. V apríli 2009 predsedníčka ÚJD vydala druhostupňové rozkladové rozhodnutie, v ktorom podaný rozklad zamietla a potvrdila rozhodnutie z augusta 2008.
Je treba povedať, že podania tohto subjektu smerovali len voči stavebnému rozhodnutiu, nie voči dvom atómovým rozhodnutiam. Navyše úplne pôvodne sa toto environmentálne združenie spojilo ešte s jedným, čiže sa konalo s dvomi účastníkmi, avšak toto druhé environmentálne združenie neskôr v rámci súdneho konania z procesu odstúpilo.
Po rozhodnutí predsedníčky ÚJD v apríli 2009 nasledovala lehota pre podanie žaloby na súd voči administratívnemu rozhodnutiu , ktorá je generálne 2 mesiace od právoplatnosti správneho rozhodnutia. Združenie opäť túto lehotu dodržalo v zásade v posledných dňoch a podalo žalobu na Krajský súd (KS) v Bratislave.
Tým sa v procese dostávame do leta 2009…
Písal sa zhruba júl 2009, žaloba ležala na súde a v podstate do 11.5.2012 vcelku nedošlo k žiadnej aktivite. Súd sa tým určite veľmi intenzívne zaoberal, pretože citlivosť problematiky je značná. V máji 2012 KS vydal rozhodnutie v prospech ÚJD. Samozrejme, že občianske združenie nebolo spokojné a v zákonnej lehote podalo odvolanie. Spis tak putoval na Najvyšší súd (NS), ktorý zhruba za necelý rok, 27. júna 2013, vydal úplne opačný rozsudok. Nielenže de facto zrušil rozsudok KS, ale rozhodol aj priamo vecne, t.z. nevrátil ho na nové konanie, ale rozhodol, že priamo zrušuje rozkladové rozhodnutie ÚJD z apríla 2009, vracia celú vec na konanie na ÚJD, ukladá povinnosť pojať občianske združenie do nového rozkladového konania a prikázal úradu dôsledne sa zaoberať všetkými jeho pripomienkami.
Zároveň však súd skonštatoval, že nie je možné pre účastníka konania takéhoto charakteru, akým občianske združenie je, dovolávať sa nároku na úspech v konaní a nároku na to, aby boli jeho pripomienky všetky akceptované a kladne vyhodnotené vzhľadom na to, že takéto právo mu neprináleží z medzinárodnej, európskej ani domácej právnej úpravy.
Ako prebiehalo nové rozkladové konanie?
ÚJD konal bezodkladne, pretože rozsudok nadobudol právoplatnosť 19. augusta 2013 už 21.8.2013 znovu otvoril rozkladové konanie s tým, že to oznámil všetkým dotknutým účastníkom konania, všetkým dotknutým orgánom, ktoré vystupovali aj v prvostupňovom konaní a aj ďalšej verejnosti, keďže ÚJD úmyselne nemienil obsahovo zužovať pojem verejnosť len na víťaza sporu. Začatie konania sa oznámilo aj dotknutým obciam Nový Tekov a Kalná nad Hronom. Bola tým vytvorená možnosť zapojiť do tohto rozkladového konania veľmi širokú verejnosť, samozrejme, s určitými obmedzeniami a limitáciami, ktoré vyplývajú z možnosti, ktorá sa štátnemu orgánu dáva.
Spočíva hlavne v tom, že nie je možné celú licenčnú dokumentáciu bezo zvyšku voľne sprístupniť. ÚJD, ktorý bdie nad tým, že jadrové zariadenia v SR sa stavajú, prevádzkujú a vyraďujú bezpečne, má povinnosť zabezpečiť, že na verejne dostupné kanály nebude svojvoľne distribuovať a umiestňovať na celú a neeliminovanú bezpečnostnú dokumentáciu. Tu je trošku potlačený princíp práva na prístup k informáciám v prospech určitého vyššieho záujmu, aby takýmto širokospektrálnym sprístupnením nedošlo k ešte väčším škodám ako potenciálne môže pociťovať toto občianske združenie. Otázkou je či sme v stave pozrieť sa širokospektrálnej verejnosti, čiže nie len danej organizácii, smelo do očí a súčasne uviesť: ´Vážení obyvatelia, bezpečnostná dokumentácia jadrového zariadenia, podstata jadrovej elektrárne, je voľne dostupná na internete v plnom rozsahu so všetkými údajmi.´
Pokiaľ sa cítite za takýchto podmienok oveľa bezpečnejšie, ÚJD to takto nevidí. Úrad by nemal prispievať k nejakému potenciálnemu zvyšovaniu ohrozenia tej ďalšej verejnosti, ktorá vcelku nikdy neprejavila explicitný a nejakým spôsobom podchytený záujem podporovať názory a myšlienky tohto občianskeho zduženia. To síce môže mať svoj vlastný legitímny záujem, to mu nikto neberie, ale v každom prípade treba byť trošičku opatrný s vyhlasovaním podpory širokej verejnosti smerom k jeho aktivitám.
Pri oznámení o začatí konania sme preto upozornili, že predmetnú dokumentáciu, konkrétne predbežnú bezpečnostnú správu a úvodný projekt, musíme upraviť takým spôsobom, že nebudú voľne dostupné informácie, ktoré sú definované v atómovom zákone. To si vyžiadalo určitý čas, keďže ÚJD vo väčšine prípadov nekoná na základe jednej A4. Licenčný postup v prípade jadrového zariadenia je oveľa zložitejší a vyžaduje si predloženie a preskúmanie dokumentácie rádovo v rozsahu 10-tisícok strán. V oznámení na webe teda bolo povedané: Prístup k tejto dokumentácii bude možný od 15.10. 2013 do 30.11. 2013 v priestoroch AE Mochovce a táto dokumentácia bude takto a takto upravená.
Aký bol záujem nahliadnuť do zverejnenej dokumentácie?
Hneď v prvý deň dané občianske združenie spolu s podobnými zoskupeniami zavítalo do priestorov, v ktorom bola dokumentácia sprístupnená. Prítomným osobám sme dali úvodnú inštruktáž. Napriek môjmu výslovnému upozorneniu, že pokiaľ prichádzajúce osoby konajú za občianske združenia alebo akúkoľvek inú právnickú osobu, bude treba do zápisnice o tomto správnom úkone priložiť poverenie podpísané štatutárnym orgánom týchto osôb. Ani jedna z prítomných fyzických osôb takéto poverenie nepredložila, uviedla svoje vlastné údaje a tvrdili, že nekonajú v mene žiadneho občianskeho združenia. Prítomné osoby si hneď v ten prvý deň zobrali kópie zo zvolených strán. Už vtedy vyjadrili opätovné presvedčenie, že dokumentácia je eliminovaná nad rozsah toho, ako môže byť eliminovaná, a nie sú spokojní s takto sprístupnenou dokumentáciou.
Zdôraznili, že si kópie si odnášajú preto, aby mohli zvážiť, kedy sa ešte zastavia po ďalšiu dokumentáciu. Do 30. novembra 2013 už však pre žiadnu dokumentáciu vôbec nikto neprišiel. Dané priestory počas celého tohto obdobia ešte navštívila jedna osoba, ale nechcela žiadnu dokumentáciu. Do zápisnice len uviedla, že prišla, aby si urobila predstavu. Z každého jedného dňa mám zápisnicu, ktorú vypĺňali prítomný inšpektor jadrovej bezpečnosti a administratívna sila. Za celý priebeh 45 dní, sú hlásenia o tom, že neprišiel nikto, nikto sa o nič nezaujímal a nikto si nič neprišiel vyžiadať.
Verejnosť tak môže porozmýšľať nad tým, či takéto opatrenia a vynaložené sily, čas a prostriedky sú vynaložené adekvátne. Pokiaľ by tam prichádzali masy ľudí na autobusoch, viem si predstaviť, že existuje vzbudený záujem o celú túto akciu.
V stanovenej lehote do konca novembra stihli 3 občianske združenia podať svoje pripomienky, ktoré boli procesného aj vecného charakteru. Pri vecných pripomienkach sa, žiaľ, spoliehali na určitú odbornú podporu, ale použili pri tom staršie materiály, úplne neaktuálne, ktoré sme potom museli vyvrátiť.
Ako sa hodnotil priebeh rozkladového konania a podané pripomienky?
Dali sme urobiť separátne externé analýzy a v spolupráci s obcou Kalná nad Hronom sme vyhlásili verejné prerokovanie doručených pripomienok. Uskutočnilo sa 27. februára 2014, kde účasť bola pomerne solídna, okolo 100 účastníkov.
Následne bolo nutné zvolať rozkladovú komisiu, čo je poradný orgán, ktorý mal predsedníčke poskytnúť odporúčanie. Do komisie boli nominovaní odborníci z rôznych oblastí, šlo o technických i právnych expertov, pričom prevažovali externé osoby, nie zamestnanci ÚJD. Táto komisia zasadla 19.3. 2014 a predsedníčke opäť odporučila zamietnuť rozklad. Nenašli sa žiadne nové dôkazy, ktoré by odôvodnili zmenu či zrušenie pôvodného rozhodnutia z roku 2008.
V lehote 15 pracovných dní sa následne účastníci mohli vyjadriť k podkladom rozhodnutia a spôsobu jeho získania, ale nikto nereagoval. ÚJD preto pristúpil k finalizácii rozhodnutia, ktoré vydal v piatok 23. mája 2014, k distribúcii následne došlo v pondelok 26. 5. 2014. Momentálne čakám, kým sa mi vrátia doručenky, aby sme toto rozhodnutie mohli správoplatniť.
Znamená to koniec sporu alebo očakávate jeho ďalšiu kapitolu?
Predpokladám, že v zmysle systému práce a doterajšieho postupu bude opätovne napadnuté na súde takže očakávam, že tento relatívne nekončiaci sa proces bude pokračovať. Myslím si však, že ÚJD vykonal všetko čo mal a mohol tak, aby boli zabezpečené práva tohto účastníka konania a zároveň stále zabezpečená ochrana širšej verejnosti pred prípadnými možnými negatívami spomínaného konania.
Z vecného hľadiska sme nemali dôvod nejakým spôsobom meniť tie zmeny v predbežnej bezpečnostnej správe a v úvodnom projekte, ktoré boli odsúhlasené už v roku 2008. Samozrejme, k zmenám prichádza kontinuálne, pretože jadrové zariadenie, najmä to vo výstavbe, je de facto živý proces. K zmenám na jadrovom zariadení prichádza relatívne často, či už sú technického, organizačného či personálneho charakteru alebo zasahujú do systému manažérstva kvality. Jadrové zariadenie je vždy veľmi živý organizmus a treba k nemu tak aj pristupovať. Statickým prístupom sa ešte nepostavila žiadna jadrová elektráreň na svete.
Spolu so začiatkom rozkladového konania vydal ÚJD rozhodnutie o vylúčení odkladného účinku podaného rozkladu, čo umožnilo, aby proces výstavby pokračoval, voči čomu sa Greenpeace opäť ohradil…
Treba povedať, že rozhodnutie ÚJD číslo 761/2013 je rozhodnutím procesného charakteru a museli sme k nemu pristúpiť z niekoľkých dôvodov. Rozsudok Najvyššieho súdu zrušil rozhodnutie z roku 2009, čiže v tom čase 4 roky právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, počas ktorého prebehlo enormné množstvo prác.
Spomínané rozhodnutie sa občianskemu združeniu nepáčilo, avšak ÚJD sa ako správny orgán nemôže prichýliť jednostranne na stranu jedného účastníka konania a pritom nerešpektovať nadobudnuté práva iného účastníka konania, najmä pokiaľ by nejakým iným postupom prichádzalo k hroziacim materiálnym, finančným škodám a nenapraviteľným následkom pre druhého účastníka konania. Ak by sme to neurobili, mohla hroziť aj žaloba zo strany druhého účastníka – Slovenských elektrární, nehovoriac o možnom spore o ochrane investícií a podobne.
Občianske združenie preto podalo podnet na Generálnu prokuratúru SR, avšak tá sa s jeho argumentmi nestotožnila a podnet zamietla. V čase, keď ešte ani nemali aktivisti výsledok konania na prokuratúre, už podali žalobu proti rozhodnutiu 761/2013 na Krajský súd v Bratislave. Súd začal konať v novembri, požiadal nás o zaslanie spisu a vyjadrenie k žalobe.
Mochovce sa však riešia aj na Ústavnom súde…
Keďže rozsudok Najvyššieho súdu voči rozhodnutiu ÚJD má významné dosahy na práva a povinnosti Slovenských elektrární ako investora stavby, ten urobil dva významné právne kroky, ktoré môžu situáciu ešte viac zneprehľadniť. Prvým krokom firmy bolo podanie sťažnosti na Ústavný súd SR voči rozsudku Najvyššieho súdu, že neboli pojaté do súdneho konania, rozhodovalo sa o nich bez nich, hoci výsledný rozsudok môže mať významné hmotno-právne dosahy na ich práva. Ústavný súd koná v dlhších lehotách a k dnešnému dňu nie je známy jeho postup. V tomto prípade je to teda ešte veľká neznáma.
Ďalší krok Slovenských elektrární je smerom k bežiacemu súdnemu konaniu k rozhodnutiu č. 761/2013 na Krajskom súde v Bratislave. Požiadali o to byť účastníkom konania a Krajský súd im vyhovel. V marci vydal uznesenie o tom, že spoločnosť prijíma do konania ako účastníka. Celá vec teda bude ešte veľmi zaujímavá a pomerne solídny právny oriešok.
Mohli by ste teda zhrnúť, aké konania v súvislosti s pokračovaním výstavby 3. a 4. bloku Mochoviec v súčasnosti ešte prebiehajú?
Pokiaľ ide administratívne konanie na úrovni ÚJD vo veci Mochoviec 3&4 a vo veci rozkladu, je v podstate skončené. Akonáhle sa vráti posledná doručenka, stane sa právoplatným. V rovine súdnej prebieha na Krajskom súde v Bratislave konanie o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia ÚJD č. 761/2013 o vylúčení odkladného účinku. Posledný úkon v tomto konaní je pojatie SE do konania. Na Ústavnom súde beží konanie o ústavnej sťažnosti Slovenských elektrární voči rozsudku Najvyššieho súdu a potom je ešte jeden spor, ktorý leží na Najvyššom súde.
Trochu mimo, ale súvisiaci, je aj spor, v ktorom NS rozhoduje o odvolaní ÚJD proti rozsudku KS vo veci nesprístupnenia predbežnej bezpečnostnej správy podľa zákona 211/2000 o slobodnom prístupe k informáciám. Spočíva v tom, že to isté občianske združenie napadlo ÚJD kvôli tomu, že sme im neposkytli predbežnú bezpečnostnú správu podľa spomínaného zákona, a to v čase, keď nebežalo žiadne konanie.
Prvostupňový Krajský súd vydal rozsudok, v ktorom túto žalobu 25.10.2011 zamietol, voči čomu sa združenie odvolalo a celý spis putoval na Najvyšší súd. Ten podľa môjho názoru rozhodol v relatívne expresnej asi dvojmesačnej lehote, zrušil rozhodnutie KS a vrátil ho na nové konanie, ktoré začalo približne za rok. Trikrát bolo odročené alebo prerušené s tým, že súd musí vec ešte preštudovať. Až 16.5.2013 vydal KS úplne opačný rozsudok ako predtým a uviedol, že predbežnú bezpečnostnú správu máme sprístupniť po vylúčení citlivých informácií. Dňa 2.7.2013 ÚJD podal odvolanie voči tomuto rozsudku a spis opätovne putoval na Najvyšší súd, kde už je v tejto dobe pridelený, ale zatiaľ nemáme k tejto kauze žiadne vyjadrenie.
Hovorili sme o konaniach pred slovenskými orgánmi a súdmi. Aký je vývoj v medzinárodne-právnej rovine?
Už od roku 2009 trvalo beží konanie pred Výborom pre súlad s Aarhuským dohovorom. Zastrešuje ho OSN v Ženeve v rámci Európskej hospodárskej komisie OSN, avšak tento výbor nie je súdnym orgánom. Vo svojom štatúte je zriadený ako nekonfrontačný, konzultačný, poradný orgán zložený zo zástupcov zmluvných štátov.
Ďalšia oblasť, v ktorej Mochovce 3&4 vystupujú, je rovina tzv. EU Pilotu. Ide o neformálny vyšetrovací mechanizmus na pôde Európskej komisie (EK) s nie úplne jasnými pravidlami ako má byť zavŕšený. Beží od roku 2011 a v rámci neho má EK záujem urobiť si lepší obraz o tom, či bol porušený nejaký záväzný právny predpis EÚ. Ak cez proces EU Pilot dospeje k tomu, že áno, môže to vyústiť do žaloby EK proti SR. Vzhľadom na to, že tento proces beží už od roku 2011 a medzitým bol na dvakrát prerušený, je vidieť, že EK zrejme nie je úplne presvedčená o jednoznačnosti tejto veci.
Dodám ešte dve dôležité inštitucionálne veci. V prípade Výboru pre súlad s Aarhuským dohovorom je styčným bodom na Slovensku Ministerstvo životného prostredia, gestorom pre všetky prípady EU Pilot je Úrad vlády. Tieto inštitúcie spravidla neriešia tieto spory vecne, ale oslovujú a spoliehajú sa na podporu, stanoviská, dokumenty od dotknutých subjektov. Všetky tieto procesy dopĺňajú komplexný obraz o tom, kde všade sa Mochovce 3&4 riešia. Aj keď sa stoprvýkrát budeme k niečomu vyjadrovať, tak to spravíme a všetky tieto orgány sa snažíme presvedčiť, že ÚJD konal s plnou vážnosťou a v zmysle všetkých svojich kompetencií.
My nie sme orgán, ktorý rozhoduje o tom, či jadrovú energetiku mať alebo nemať, či má byť súčasťou energetického mixu alebo nemá byť. Sme technicko-bezpečnostný orgán. My máme posúdiť, či projektované, budované, prevádzkované a vyraďované jadrové zariadenia v SR spĺňajú požiadavky stanovené legislatívou SR, eventuálne legislatívou EÚ, ktorá mimochodom v technických detailoch a bezpečnostno – technických detailných požiadavkách na jadrové zariadenia neexistuje.
Čo teda upravujú európske smernice a kto upravuje medzinárodné technické požiadavky na jadrové zariadenia?
Dve ťažiskové smernice, ktoré upravujú jednak jadrovú bezpečnosť (2009) a jednak bezpečnosť nakladania s rádioaktívnymi odpadmi (2011), ustanovujú skôr administratívno-infraštruktúrny rámec dozorovania a zaistenia jadrovej bezpečnosti a nakladania s odpadom, nie technické požiadavky unifikovaným spôsobom.
Tie sú čiastočne upravené v požiadavkách skupiny WENRA a najmä Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (IAEA). Keď sa teda niekde vyskytujú vyjadrenia typu „niečo ne/zodpovedá západným bezpečnostným štandardom“, vždy si kladieme otázku – čo to je? Ide o štandardy IAEA a tie nie sú západné, východné alebo južné, ale sú v rovine požiadaviek alebo príručiek. Technicko bezpečnostné požiadavky EÚ vo forme právne záväzného nariadenia alebo smernice neexistujú.
Navyše v rámci spomínanej skupiny WENRA boli stanovené referenčné úrovne a požiadavky, s ktorými malo Slovensko zosúladiť vlastné požiadavky a je potrebné povedať, že sme tieto záväzky bezo zvyšku splnili prijatím a novelizovaním vyhlášok.
EK minulý rok navrhla novelizáciu smernice 2009/71/Euratom o jadrovej bezpečnosti s odkazom na vývoj vo Fukušime a výsledky stress testov. ÚJD a Slovensko sa vyjadrilo, že ide o predčasný krok…
Smernica mala na svoju transpozíciu stanovenú štandardnú dvojročnú dobu a zaviedlo sa ňou okrem iného aj pravidelné podávanie správ o implementácii v členských štátoch. Práve nedávno ÚJD sfinalizoval túto správu, ktorá prvýkrát poputuje do Európskej komisie. Komisia teda ani nepočkala na prvé kolo podávania týchto správ a pomerne horúčkovito v pofukušimskom období začala pracovať.
Stále sa mi zdá, že je to predčasné najmä vzhľadom na to, že sa jednoznačne nevyhodnotilo aký bol prínos smernice v tej podobe ako sa prijala. Nedá mi nespomenúť, že nejaké extra nóvum táto smernica nepriniesla. V oblasti infraštrukturálnej, filozofickej či inštitucionálnej vo veľkej miere kopíruje dlhoročne aplikovaný dohovor o jadrovej bezpečnosti ako multilaterálnej medzinárodnej zmluvy uzavretej na pôde IAEA. Z formálneho právneho hľadiska je nové to, že smernica EÚ je záväzný právny akt s vlastnými vynucovacími mechanizmami.
Nová smernica bola 28. mája schválená v Skupine pre atómové otázky Rady EÚ a teraz poputuje do Výboru stálych zástupcov (COREPER) a možno uzrie svetlo sveta v Úradnom vestníku koncom júna alebo začiatkom júla. Podľa nášho názoru prináša určité sprísnenia, duplicitu a Európskej komisii dáva relatívne zvýšené právomoci, ktoré doteraz nemala. Po novom môže de facto pomerne účinne zasahovať do rozhodovania národných dozorných orgánov.
To nie je celkom ruka v ruke s ideou, ktorá pramení zo Zmluvy o Euratome, že rozhodnutie využívať jadrovú energiu a tiež jadrový dozor je v rukách členských štátov. Sama osebe neetabluje nejakú ingerenciu Európskej komisie v dozorných aktivitách, preto máme pocit, že úpravou smernice by mohli byť určité aktivity dozorného orgánu revidované Komisiou a možno nie úplne najšťastnejším procedurálnym ani vecným spôsobom, nehovoriac o nákladoch a ľudskom zabezpečení. Uvidíme čo bude zverejnené v Úradnom vestníku a potom budeme postavení pred úlohu túto novelu smernice o jadrovej bezpečnosti transponovať do atómového zákona.
S Martinom Pospíšilom sa zhovárala šéfredaktorka portálu energia.sk Lenka Ferenčáková. Martin Pospíšil je riaditeľom odboru legislatívno-právneho na Úrade jadrového dozoru SR.
© energia.sk
K téme
