Kedy sa na reguláciu malých podnikov pozrie Brusel, je otázka času

Na úvod, ako by ste charakterizoval trh s elektrickou energiou na Slovensku – v stručnosti veľkoobchodný trh a trh koncových zákazníkov?

Veľkoobchodný trh s elektrinou funguje. Likvidita je celkom vysoká, hĺbka trhu dostatočná. Dokonca pomerne likvidné je aj obchodovanie forwardov na 2 roky dopredu. Po zavedení market couplingu sa stal likvidným aj spotový trh, vidieť to na obchodovaných množstvách. Odbúrali sa počiatočné nedostatky, ku ktorým dochádzalo na česko-slovenskom profile po spustení market couplingu, teda rozpájanie trhov v dôsledku meteorologických vplyvov alebo technických odstávok interkonektorov. To bolo v čase, kedy ešte Maďarsko nebolo súčasťou prepojeného česko-slovenského trhu. Dnes však už k rozpájaniu trhu spravidla nedochádza a market coupling je pre zúčastnené strany prínosom. Z projektu získalo najmä Maďarsko, čo vidieť najmä na volatilite spotovej ceny. Zhrnuté, veľkoobchodný trh s elektrinou funguje a preto ani najväčší hráči nevyvíjali v tomto smere tlak riešiť otázky pri tvorbe novej energetickej legislatívy, či už ide o zákony alebo pravidlá trhu. Netvrdím, že všetko je ideálne, ale súčasný stav je vysoko uspokojivý.

V oblasti dodávky elektriny koncovým zákazníkom je dôležité, že na trhu existuje konkurencia a dostatočný počet relevantných hráčov. Zákazníci si majú z čoho vyberať, niektorí z nich s obľubou realizujú tendre na výber najlepšej ponuky. Všetci dodávatelia vychádzajú pri ponukách z rovnakých trhových benchmarkov a  je teda na šikovnosti každého z nich, ako si dokáže zbilancovať svoju obchodnú pozíciu a nakúpiť komoditu tak, aby vedel byť pre zákazníka cenovo zaujímavý a súčasne aby mu ostal priestor aj na maržu.

Ako vnímate zmeny za ostatné mesiace, predovšetkým nové pravidlá trhu alebo zmeny v oblasti regulácie?

S novými pravidlami trhu sa z môjho pohľadu posunulo vpred niekoľko vecí, napríklad skrátenie výpovedných lehôt, skrátenie procesu zmeny dodávateľa, či technická špecifikácia výmeny dát. Práve s tou sme mali ešte v nedávnej minulosti ako dodávateľ veľké problémy – každý prevádzkovateľ distribučnej sústavy komunikoval inak. Dnes legislatíva núti všetkých troch regionálnych distribútorov komunikáciu unifikovať. Pred 2 – 3 rokmi bolo problémom aj zúčtovanie odchýlok, kedy sa finálne úpravy realizovali s výrazným časovým odstupom, presahujúcim kalendárny rok. Spôsob, akým sa zúčtovávajú odchýlky dnes, je pomerne vyhovujúci – odstránili sa napríklad viacnáklady, ktoré nik nevedel predpokladať, koeficient protiodchýlky sa prepočítava po 8 mesiacoch, distribučné spoločnosti bilancujú nepriebehovo merané odberné miesta pomerne presne a celkovo sme sa dostali do stavu, kedy sa odladili najzásadnejšie problémy, ktoré nás ako dodávateľa trápili v minulosti.

Ďalšou zásadnou témou je regulácia. Opätovne bola zavedená cenová regulácia do segmentu malých podnikov, čo rozhodne nie je pozitívny krok. Okrem toho, že na žiadnom inom trhu v EÚ sa segment malých a stredných firiem cenovo nereguluje, nové povinnosti sú v niektorých prípadoch objektívne nevykonateľné. Napríklad pri posudzovaní odberu, ktorý rozhoduje, či malý podnik má alebo nemá byť zaradený do regulovaného segmentu, neviete zistiť, či pod daným IČO-m prizná všetky odberné miesta, či je jeho celkový odber nižší ako 30 MWh/rok a teda či má nárok na regulovanú cenu. Jednoducho to je nesystémový krok, ale politická požiadavka na zásah regulátora do fungovania trhu bola asi intenzívna. V neregulovaných segmentoch zákazníkov za ostatné roky s rozvojom konkurencie jasne vidieť, že trh prináša zákazníkovi férovú ponuku a nízku cenu.

Špecifickým segmentom sú domácnosti. Z pohľadu dodávateľov by bolo ideálne, ak by v ňom neexistovala cenová regulácia. Napriek všetkému, cenovú reguláciu v tomto segmente máme, ale čo je zásadné, je jej nastavenie. Pri určovaní cenového stropu nemáme nikdy istotu, čo sa medziročne zmení. Vyhláška sa mení každý rok, čo znamená i riziko zmeny vzorca. Ak by sa vzorec definoval stabilne na celé regulačné obdobie, umožnilo by nám to lepšie si hedžovať pozície. Odhliadnuc od všetkého, i v segmente domácností je konkurencia dostatočná a regulácia preto nie je potrebná.

Sú domácnosti špecifickým segmentom aj pre niektoré ďalšie dôvody?

V segmente domácností pociťujeme tlak a požiadavku na udržanie koncovej ceny elektriny azda najviac. Regulačný úrad má záujem, aby sa koncová cena nezvyšovala, a to sa dá realizovať iba kombináciou nastavení ceny komodity a výšky ostatných regulovaných poplatkov, ktoré do koncovej ceny vstupujú. Reč je o cene prenosu, distribúcie, systémových služieb, strát a tarife za prevádzkovanie systému. Sami sme svedkami toho, čo sa deje – napríklad TPS za ostatné roky výrazne zdražela. Aj medziročne najskôr zdražela a potom v polovici apríla zlacnela, pričom pre každého prevádzkovateľa distribučnej sústavy začala úprava platiť v rozdielny deň. Ak TPS zlacnela o 3,8 EUR/MWh, pýtam sa: čo sa stalo v  horizonte 4 – 5 mesiacov také, aby regulátor rozhodol, že prvotné zdraženie nebolo opodstatnené? Alebo to bola opäť nejaká iná požiadavka na rýchle zlacnenie TPS o 3,8 EUR/MWh? Aj nás obchodníkov táto téma zaujíma a to z pohľadu potreby kontroly, či nekomoditné časti ceny nejdú účelovo hore len preto, lebo veľkoobchodná cena komodity to aktuálne dovoľuje tým, že v ostatnom období výrazne klesala.

V tejto súvislosti, nie je paradoxné, že zatiaľ čo silová elektrina veľmi výrazne zlacňuje, koncová cena elektriny sa viac – menej nemení?

Určite je paradox v tom, že nekomoditné regulované poplatky majú výrazne iný cenový trend ako komodita. Cena komodity v posledných rokoch klesá a hoci regulátor medziročne oznámil zlacnenie, matematika nepustí: ak koncová cena nezlacňuje úmerne zlacňovaniu elektriny na burze, ostatné regulované poplatky v konečnom dôsledku rastú. Príkladom je najmä TPS, cez ktorú sa okrem činnosti organizátora trhu podporujú obnoviteľné zdroje, kombinovaná výroba a domáca ťažba hnedého uhlia. 

Asi by bolo potrebné vyvolať väčšiu odbornú diskusiu o tom, čo sa podporuje a či to je oprávnená podpora.  Ďalším problémom je, že bežní odberatelia absolútne nevedia, čo vplýva na vývoj koncovej ceny, ktorú platia – teda ktoré položky rastú a ktoré klesajú. Vnímajú to ako celok, čo regulačný úrad využíva nielen na zdražovanie nekomoditných položiek, ale i na komunikáciu dobrých správ o znižovaní koncovej ceny ako takej.

Do tohto všetkého prichádza otázka, čo sa s koncovou cenou udeje, keď cena silovej elektriny opäť porastie. Nik nedokáže s istotou povedať, čo sa bude na trhu diať v akomkoľvek časovom horizonte, ale niektoré indikátory sú jednoznačné. Napríklad cena emisnej povolenky už nemá veľmi kam klesať a nemožno očakávať, že by sa emisie začali obchodovať za záporné ceny. Rovnako sa zrejme už nezopakuje scenár medziročného poklesu ceny elektriny o 15 %, resp. v absolútnom vyjadrení o 9 – 10 EUR/MWh. Čo sa udeje s cenami regulovaných nekomoditných zložiek koncovej ceny, keď cena silovej elektriny opäť porastie a vo finále tu stále bude politická objednávka na nezvyšovanie koncovej ceny?

Ak sa pozrieme výhľadovo na veľkoobchodnú cenu elektriny, aká je rámcová prognóza, že by sa mohla vrátiť aspoň nad úroveň 40 EUR/MWh?

Je to veľmi zložitá otázka. Jednoznačným indikátorom, ako sa bude správať cena elektriny, je vývoj ceny emisných povoleniek. Potom tu sú fundamenty, ktoré nehovoria veľmi v prospech toho, že by sa klesajúci charakter ceny mal otočiť a cena by opäť mala začať rásť. Skôr si myslím, že v Európe stále panuje hospodárska neistota, ktorú si síce politici nechcú priznať, ale HDP len tak samo od seba rásť nezačne. Nevidím nič, prečo by sa cena elektriny mohla opäť odraziť a stúpať. Aj keď ceny zaznamenávajú výkyvy oboma smermi, nepredpokladám, že by elektrina mohla napríklad v ďalšom polroku stúpnuť o toľko, o koľko klesla za polrok predtým. Fundamenty sú jednoznačné: spotreba v Európe nemá dôvod rásť, ponuka zdrojov je prebytková a niektoré z nich ani nie je ekonomické prevádzkovať. Na Slovensku sa dostavujú Mochovce, v Českej republike je to veľký projekt na nový jadrový zdroj v Temelíne.

Témou sú i tzv. kruhové toky z Nemecka. V hrubom odhade sa dá konštatovať, že ak sa niečo zobchoduje v rámci nemecko-rakúskej obchodnej zóny, fyzicky sa elektrina prenáša spolovice cez nemecko-rakúsky profil a zvyšok cez prenosové sústavy okolitých krajín, teda Česka, Poľska, Slovenska a Maďarska. Dotýka sa tento problém i vás ako obchodníka?

V posledných mesiacoch sme s tým problém nemali. Hoci, keď sa rozpája trh na dennej báze, robí nám to problém pri bilancovaní obchodných pozícií, ktoré máme otvorené medzi dvomi krajinami. Ak sa trh medzi nimi rozpojí, prenos elektriny nedokážeme realizovať. Z tohto pohľadu to ovplyvňuje každého obchodníka, no situácia má zlepšujúcu sa tendenciu. Ak berieme do úvahy región Česka, Slovenska a Maďarska, k rozpojeniu trhov nedošlo už niekoľko mesiacov.

Hovorili sme zatiaľ o elektrine. Čo dnešná situácia na trhu so zemným plynom na Slovensku?

Veľkoobchodný trh v zemnom plyne v princípe neexistuje, resp. ak existuje, je veľmi málo likvidný. Pôsobí na ňom jeden dominantný hráč, ktorý má uzavretý ruský kontrakt na nákup komodity. Ďalej tu máme jedného veľkého nového dodávateľa, ktorý má tiež ruský kontrakt. V treťom rade sú tu ostatní dodávatelia, medzi ktorých sa radíme i my, ČEZ Slovensko. Táto skupina sa bilancuje na nemeckej burze EEX cez vzorec NCG alebo cez Baumgarten. Takmer všetky veľkoobchodné dohody sa realizujú mimo Slovenska, nakoľko tu chýba virtuálny obchodný bod. Na slovenskom trhu tiež chýba štandardizovaná OTC platforma alebo komoditná burza. I keď niektorí experti hovoria, že Slovensko je malým trhom na vznik burzy, ale absencia jednoduchej obchodnej platformy je podľa mňa problém.

Po uzavretí obchodu nasleduje fyzická preprava a distribúcia plynu. Ako obchodník máme tradične výhrady k neexistencii obchodu so sekundárnou prepravnou kapacitou a tiež k nepomeru medzi cenou krátkodobej a dlhodobej prepravy.  Nedávno nás nepríjemne zaskočilo tiež i skokové navýšenie ceny prepravy na vstupnom bode Lanžhot a čiastočne na vstupnom bode Baumgarten. Keďže na Slovensku neexistuje likvidný veľkoobchodný trh, sme jednoducho nútení dovážať plyn najmä z Česka. Preto zdraženie vnímame ako nesystémový krok, ktorý prišiel bez akéhokoľvek vysvetlenia alebo predošlej diskusie. Netušíme, na základe čoho sa musela cena takto upravovať práve na týchto dvoch bodoch.

Ako vnímate a hodnotíte situáciu na trhu s koncovými zákazníkmi odoberajúcimi plyn?

V neregulovanom segmente veľkého a stredného odberu konkurencia funguje a ceny sú stlačené nadol. Z pohľadu zákazníka je to priaznivé prostredie, v ktorom si môže vyberať z pomerne širokej ponuky bonitných dodávateľov, pri ktorých sa nemusí obávať výpadkov dodávok alebo neplnenia záväzkov zo strany obchodníkov.

V porovnaní s dodávkou elektriny, čo je iné, je cenotvorba. Zatiaľ čo cena elektriny sa určuje na základe trhového benchmarku, cena plynu sa odvíja od súťaže s dominantným dodávateľom, ktorý má ruský kontrakt. A to i napriek tomu, že napríklad ČEZ Slovensko má zdroj plynu inde. Nehovorím, že je to pre nás problém, je to len odlišnosť v porovnaní s cenotvorbou elektriny.

Problémy začínajú v regulovanom segmente malých firiem a domácností. Ako som už spomenul, zavedenie cenovej regulácie vnímam ako absolútne nesystémové. Som presvedčený, že je iba otázkou času, kedy sa na to podrobnejšie pozrie i Brusel a regulácia v segmente malých podnikov sa bude musieť zrušiť.

Cenová regulácia v segmente domácností je v plyne oveľa neprehľadnejšia ako v elektrine. Stanovovanie oprávnených nákladov na nákup plynu pre domácnosti je málo čitateľné. Náklady pre nákup elektriny sa počítajú cez vzorec, pri ktorom síce podstupujeme riziko jeho medziročnej zmeny, ale v plyne platí zhruba to, že 70 % oprávnených nákladov tvorí cena podľa ruského kontraktu a zvyšných 30 % cena na NCG. ČEZ Slovensko nemá ruský kontrakt a navyše dokazovať oprávnené náklady pre nákup komodity pre konkrétne domácnosti je, povedzme si pravdu, dosť ťažké. A pritom tiež i tu platí, že domácnosti si majú z čoho vyberať a počet dodávateľov je dostatočný na to, aby bola konkurencia garanciou férovej ceny.

Vy hovoríte o férovej cene, naopak regulátor o škrtaní vysokých nákladov energetických „gigantov“. Premiér sa tiež necháva počuť, že ceny energií sú na Slovensku vysoké a treba s nimi niečo robiť. Kde je pravda?

Slovenské domácnosti odoberajú energie za jedny z najnižších koncových cien v regióne. Na druhej strane, či si bežný odberateľ môže tieto ceny dovoliť platiť, to už je otázka na sociálnu politiku štátu. Myslím si, že práve v tomto štát a vláda dlhodobo nezvládajú svoju úlohu – nie je predsa úlohou dodávateľa energií riešiť problémy spojené so životnou úrovňou obyvateľstva.

Podnikanie dodávateľa je bytostne spojené s termínom „cenová regulácia“. Ako ste spomenuli, posilnila a opätovne sa zaviedla do segmentu malých podnikov. Núka sa otázka, koľko cenovej regulácie budú ešte dodávatelia ochotní tolerovať, aby nezačali uvažovať o odchode z trhu

Regulačný úrad by mal plniť funkciu orgánu, ktorý zasahuje len v prípade porušovania pravidiel konkurencie a trhovej súťaže. Na druhej strane, nová legislatíva robí z ÚRSO entitu, ktorá kreuje sekundárnu a terciárnu legislatívu. Preto takýto regulátor už len z princípu nemôže byť nezávislý. Uvediem príklad: v pravidlách trhu definoval regulačný úrad niekoľko špecifík, napríklad unifikované všeobecné obchodné podmienky (VOP) pre dodávku chráneným odberateľom. VOP sú vo svojej podstate súčasťou produktov, ktoré medzi sebou konkurujú. Preto si ich doteraz každý dodávateľ definoval po svojom. Tým, že ÚRSO v roku 2013 zavádza jednotné VOP, vraciame sa späť v čase. Unifikované VOP sú asi poslednou kvapkou, po ktorej sa už dodávatelia nemajú ako plnohodnotne medzi sebou odlíšiť.  Na jednej strane je to deformácia trhu a súčasne pekný príklad toho, že nové kompetencie ÚRSO, ktoré sú mu priznané primárnou legislatívou, sú prehnané.

K otázke, dokedy budeme ako dodávateľ ochotní znášať cenovú reguláciu, to ťažko povedať. Každý komerčný subjekt sa pozerá i na to, v akom prostredí podniká, aká je stabilita tohto prostredia, do akej miery funguje trh, či a ako často sa menia pravidlá hry. V minulosti sme pôsobenie na slovenskom trhu vyhodnocovali na báze 2 – 3 rokov, zatiaľ čo v tomto období sa to deje pomaly už i kvartálne. Je to dôsledok toho, čo sa udialo predovšetkým za posledný rok.

ČEZ Slovensko bol prvý z nových dodávateľov, ktorý začal v roku 2011 plošne všetkým domácnostiam ponúkať zemný plyn. Vtedy ste sa vyjadrovali pomerne optimisticky o novej obchodnej príležitosti. Sú domácnosti zaujímavé i dnes alebo je i možnosť odchodu z tohto segmentu?

Našim českým akcionárom určite nekomunikujeme, že by sme mali z tohto trhu odísť. Na druhej strane je pravda, že podmienky na podnikanie sa zhoršujú. Tiež ale platí, že v masovom segmente nie je podnikanie o časovom horizonte 1 – 2 roky. Keď sme sa rozhodli začať ponúkať plyn domácnostiam, bolo nám jasné, že v prvých rokoch bude podnikanie predovšetkým o nákladoch. Potrebujete sa na jednej strane cenovo odlíšiť od dominantného hráča a súčasne investovať do akvizícií a vybudovania celého obslužného systému. Keďže priestor na maržu veľký nie je, návratnosť sa výrazne predlžuje.

Na druhej strane, aj pokiaľ ide o väčších hráčov všeobecne, ich pôsobenie na trhu nemožno považovať za status quo. Debaty o tom, či má zotrvanie na trhu s domácnosťami zmysel alebo nie, už prebiehajú. Toto by mal brať do úvahy aj regulátor v prípade, že chce na Slovensku fungujúci trh. Z dlhodobého hľadiska dokáže férovú cenu zabezpečiť len reálna konkurencia medzi niekoľkými silne etablovanými spoločnosťami.

Aby som to zhrnul, ČEZ Slovensko neuvažuje o odchode z trhu s domácnosťami, i keď situáciu monitorujeme a vyhodnocujeme veľmi podrobne. Na druhej strane by pre mňa ale nebolo žiadnym veľkým prekvapením, ak by v blízkej budúcnosti odišli z trhu niektorí z najmenších dodávateľov, príp. by ukončenie akvizícií domácností oznámil niekto z etablovaných hráčov.

Dá sa aspoň v hrubých číslach odhadnúť, aký je priemerný náklad dodávateľa na Slovensku na jednu úspešnú akvizíciu domácnosti?

Akvizičné náklady závisia predovšetkým od konkrétneho spôsobu akvizície a tiež od toho, či už má daný dodávateľ istú základňu v druhej komodite alebo začína od nuly. Pravdepodobne najväčšou investíciou je vybudovanie zákazníckeho servisu, pričom najdrahšie sú zákaznícke centrá. Je na každom dodávateľovi, aby si spočítal, či sa mu zákaznícke centrá oplatia, s ohľadom na počet akvizícií, ktoré cez ne uskutoční. Efektívne sú telefonické zákaznícke linky, pričom dodávateľ si dokáže presnejšie spočítať variabilné náklady. V prípade týchto kanálov sa akvizičné náklady počítajú od jednotiek do povedzme 10 eur na jednu získanú domácnosť. Ostatné formy predaja, vrátane podomového predaja, sú drahšie a akvizičné náklady na jednu domácnosť sa môžu vyšplhať aj na desiatky eur.

Naopak, čo marža v segmente domácností?

Ak sa pozrieme na maximálne možné marže, tie určuje cenová regulácia. V prípade dodávky elektriny pre domácnosť to je max. 8 % a súčasne max. 3 EUR/MWh, v prípade plynu max. 3 % a súčasne max. 0,8 EUR/MWh. Ďalej sa tam pripočítava fixný poplatok za odberné miesto; ak to prepočítame na strednú hodnotu odberného miesta, spraví to pre dodávateľa elektriny v hrubom odhade ďalšie 3 EUR/MWh.

Toto sú ale akési ideálne hodnoty marží, ktoré dodávateľ teoreticky dokáže dosiahnuť. Ako to však vyzerá v dennej realite – existuje benchmark, koľko môže bežný dodávateľ v priemere zarobiť na jednej domácnosti?

Budem hovoriť o elektrine. Benchmark slovenského trhu je niekde pod hodnotou 3 EUR/MWh ako marža z komodity. Predpokladajme, že sa nový dodávateľ na trhu bude zameriavať na akvizíciu domácností s väčším odberom, pre ľahší výpočet nech sú to 3 MWh/rok. Marža z dodávky tak môže tvoriť necelých 9 EUR/MWh. Pri takomto ročnom odbere sa marža z fixného poplatku môže pohybovať niekde okolo 7 – 8 eur za rok. Ak teda nový dodávateľ neponúkne zľavu, pri takomto ročnom odbere zarobí na jednej domácnosti s väčším odberom 16 – 17 eur za rok.

V realite ale nemôže byť akvizícia úspešná, pokiaľ nový dodávateľ neponúkne zľavu. V závislosti od jej výšky výrazne klesá i ročná marža. Od toho treba odpočítať akvizičné náklady, ktorých výška závisí od obchodného kanála, plus cena ročnej obsluhy daného zákazníka predstavuje približne sumu do 8 EUR/OM. Z krátkodobého hľadiska preto domácnosti nie sú ziskovým biznisom. Aby sa krivka návratnosti pri súčasnom, tvrdo nastavenom regulačnom prostredí dostala nad nulovú hodnotu, je potrebné ju natiahnuť na dostatočne dlhé obdobie.

S Igorom Nagyom (konateľ ČEZ Slovensko, s.r.o.) sa rozprával Michal Hudec (energy analytics, s.r.o.). Igor Nagy prepis rozhovoru autorizoval. Nadpis a perex: energia.sk.

© energia.sk

K téme