Keď chýbajú argumenty
Na trhu sú bežne dostupné plynové turbíny s oveľa vyšším inštalovaným elektrickým výkonom, než aký má napríklad jeden blok jadrovej elektrárne v Mochovciach. Aktuálne znenie spomenutého návrhu novely predpokladá, že i takéto obrie elektrárne spaľujúce zemný plyn by sa mohli podporovať. Šlo by o nové zdroje, ktoré by získali osvedčenie pre výstavbu od rezortu hospodárstva, alebo rekonštruované, ktoré by splnili kritériá určené regulačným úradom.
Bez ohľadu na existujúce administratívne bariéry, diskusia o vládnom návrhu začala v čase, kedy Slovenská elektrizačná prenosová sústava zverejnila časti štúdie o vplyve obnoviteľných zdrojov na sústavu. Konštatuje sa v nej, že kapacity na cezhraničných profiloch, primárne smerom na Maďarsko, sú obmedzené a bez ich rozšírenia nebude možné v budúcnosti uvažovať o významnejšej výstavbe iných (obnoviteľných) zdrojov než tých, s ktorých výstavbou sa už dnes počíta. Štúdia dokonca obsahuje teoretický model, podľa ktorého by sa pre prebytok elektriny z OZE mohla obmedzovať výroba z jadrových elektrární a paroplynových cyklov.
Ak má prenosová sústava limity, ktoré kladú otáznik i za dosiahnutie záväzného cieľa pre OZE do roku 2020, prečo existuje politická vôľa po dotovanom, ministerstvom alebo regulátorom kontrolovanom rozmachu veľkých paroplynových cyklov?
Návrh tiež prichádza v čase, kedy chce vláda strážiť koncové ceny energií. Vyhlásenia regulátora o budúcoročných cenách sú v súlade s touto snahou.
Ak vláda nechce vytvárať tlak na ceny, jej minister by nemal obhajovať rozširovanie podpory na obrovské zdroje s veľkou produkciou. Novela zákona v prípade schválenia neprinesie zníženie podpory pre existujúce zdroje s právoplatnými 15-ročnými cenovými rozhodnutiami, ale rozšíri okruh tých, ktoré sa budú môcť uchádzať o podporu. A je jedno, či pôjde o nové zdroje alebo tie, ktoré splnia podmienku rekonštrukcie, pričom jej definícia by sa prijatím novely opäť vrátila k vágnej formulácii, ktorú bude interpretovať regulátor.
Nárast inštalovaného výkonu podporovaných zdrojov by nevyhnutne znamenal nárast ceny tarify za prevádzku systému, ktorá je jednou zo zložiek koncovej ceny elektriny. V roku 2012 sa TPS podieľa na priemernej cene pre domácnosti zhruba 10 % (jej cena je 15,7 EUR/MWh), po zapojení ďalších stovák megawattov do systému podpory by percentuálny podiel iba rástol.
Argumentom proti zvoľňovaniu kritérií je i existujúca podpora pre kombinovanú výrobu – ide o jej podporu do 125 MW všeobecne alebo o podporu do 200 MW v prípade, ak sa obnoviteľné zdroje podieľajú na palivovej zložke aspoň 20 %-mi. Takáto konfigurácia je v súlade s príslušnou európskou smernicou 2004/8/EC, takže ísť nad odporúčaný rámec je výsostne voľbou slovenskej vlády.
V neposlednom rade zákon 309/2009 hovorí o podpore „vysoko účinnej“ kombinovanej výroby. Ak je niečo „vysoko účinné“, prečo potrebuje podporu? OECD v roku 2010 pre Slovensko vypočítala, že pri úrokových sadzbách 5 a 10 % by sa cena elektriny z kombinovanej výroby na našom území, za predpokladu spoluspaľovania plynu a biomasy, mala pohybovať okolo 49,4 EUR/MWh, resp. 54,9 EUR/MWh. Je potrebné zdôrazniť, že ide o výpočet, ktorý zohľadňuje i tzv. tepelný kredit – teda ceny sú odhadnuté za predpokladu umiestnenia celej produkcie tepla na trh. A to je tiež téma, ktorá z politickej diskusie vypadáva.
Súčasné nízke ceny elektriny na trhu sú problémom nielen z pohľadu marží vlastníkov zdrojov, ale i z hľadiska vôle investorov investovať do nových, modernejších veľkých elektrární. Na druhej strane, ide len o prirodzený dôsledok problémov v hospodárstve. S budúcim oživením ekonomiky stúpne dopyt po energiách, narastie trhová cena elektriny a veľké elektrárne sa začnú stavať prirodzene.
Do toho času je však veľmi nešťastným riešením, ak má byť garantom bezpečnosti investičného prostredia pre veľkých investorov peňaženka koncového odberateľa.
Upozornenie: Text vychádza 27. decembra 2012 v denníku SME.
(c) energia.sk
K téme
