Kde Kaddáfí (ne)končí, ropná kríza začína
Ak sa radoví Európania pýtali prečo, by sa mali zaujímať o dianie na juh od Stredomoria, udalosti uplynulého týždňa im na to dali ďalší dôvod. Politická situácia v Líbyi sa rýchlo vymyká spod kontroly kohokoľvek – ropu dovážajúcich krajín EÚ a USA, OPEC-u, medzinárodných ropných spoločností aj samotných Líbyjčanov. S Tuniskom a Egyptom súvisiace dialógy o slobode, demokracii, severoafrických imigrantoch a islamských fundamentalistoch zrejme rýchlo vystriedajú o čosi prízemnejšie obavy o prežitie v kontexte beztak pokrivkávajúcej resuscitácie svetovej ekonomiky.
Na rozdiel od Tuniska či Egypta, ktorých význam z hľadiska energetickej bezpečnosti je relatívne malý, súčasné násilnosti a vývoj smerom k občianskej vojne v Líbyi predstavujú pre Európu omnoho väčšiu hrozbu. Líbya je s 1,6 miliónmi barelov za deň sedemnástym najväčším producentom ropy na svete. Európske krajiny na čele s Talianskom sú hlavnými odberateľmi líbyjskej ropy aj zemného plynu. Prerušenie dodavok oboch komodít zatvorením plynovodu Greenstream či prístavov znamená pre Európu krízový režim a čerpanie rezervy. V prípade, že sa svojskému Kaddáfímu podarí zrealizovať sabotáž ťažobnej infraštruktúry a rafinérií, svetové trhy tak môžu prísť o dve percenta celkovej svetovej produkcie ropy.
Už dnes je výrobná kapacita Líbye oslabená približne o štvrtinu, na čo krajiny IEF reagujú výrokmi o čerpaní rezerv Medzinárodnej agentúry pre energiu (IEA) vo výške 1,6 miliárd barelov a nevyužitej produkčnej kapacite v OPEC-u vo výške 4 až 5 miliónov barelov za deň. Je však otázne do akej miery a ako rýchlo bude možné nahradiť kvalitnú sladkú líbyjskú ropu z iných zdrojov alebo ako vážne možno brať prísľuby predstaviteľov OPEC-u o operatívnom navýšení produkcie.
S padajúcim dominom či bez neho, trhové fundamenty indikujú vzostupný vývoj cien ropy v nasledujúcich rokoch. Ekonomický rozvoj v Ázii, Latinskej Amerike či Afrike zvyšuje dopyt po rope a prebytočná produkčná kapacita OPEC-u bude naďalej klesať.
Nech sú krajiny IEF akokoľvek jednotné, pri súčasnom geopolitickom a ekonomickom vývoji sa ich schopnosť zmierňovať volatilitu na ropných trhoch čoraz viac zmenšuje. Ak už evidentný domino efekt destabilizuje Alžírsko, Irán či Saudskú Arábiu, čaká nás ekonomický šok bez historického precedensu. Niet sa čo čudovať, že európski lídri náhly pád arabských diktátorov veľmi neoslavujú.
K téme
