Kde je vôľa, tam je cesta
Tu je krátky výpočet neštandardných, no účinných opatrení oboch Ficových vlád, ktoré museli byť urýchlene prijaté, aby sa tak „zabránilo“ vážnym škodám v národnom hospodárstve (aspoň teda podľa vtedajšieho žargónu):
1. Zákon o niektorých opatreniach týkajúcich sa strategických spoločností, ktorý bol prijatý v skrátenom legislatívnom konaní v novembri 2009 ako reakcia na vyhlásenie konkurzu na Novácke chemické závody pre ich neschopnosť uhradiť pokutu Európskej komisii. Štát získal predkupné právo na majetok strategickej spoločnosti a oprávnenie ho následne predať prostredníctvom obchodnej verejnej súťaže.
2. Lex SPP ako bič na neposlušných menšinových akcionárov s manažérskou kontrolou, prijatý prvýkrát v novembri 2008 a opätovne, po jeho zrušení za Radičovej vlády, v lete roku 2012. Za cenu administratívnej záťaže súkromných spoločností získal štát právo veta pri predkladaní cenových návrhov SPP a distribučných spoločností.
3. Kauza Tipos, kedy rozhodnutie Najvyššieho súdu z leta 2008 o povinnosti štátneho Tiposu uhradiť cyperskej schránke sumu 66 miliónov eur viedlo parlament k urýchlenej novelizácii Občianskeho súdneho poriadku a zavedenia odkladu vykonateľnosti právoplatných rozsudkov len na podklade mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora.
4. Rozsiahla exekučná imunita štátnych teplární zavedená v decembri minulého roka ako reakcia na konečné súdne rozhodnutie o povinnosti Bratislavskej teplárenskej zaplatiť bývalému akcionárovi bratislavského Paroplynu sumu takmer 30 miliónov eur ako odškodné za neodobratie zmluvne dohodnutého množstva tepla.
Ak teda vláda chce, vie nájsť riešenie zdanlivo bezvýchodiskovej situácie. Skutočne, ak mám v parlamente pohodlnú (takmer ústavnú) poslaneckú väčšinu, legislatíva prijatá v skrátenom konaní môže byť účinným nástrojom na presadenie vôle štátu pri ochrane národohospodárskych záujmov. Ako však hovorí klasik, cesta je možná len ak existuje vôľa.
Tá však zrejme chýba pri nedávno medializovanej kauze, neprávoplatne skončenej rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave o správnej žalobe štátneho prepravcu plynu (eustream, a.s.) voči Finančnému riaditeľstvu, výsledkom ktorej môže byť povinnosť daniarov vrátiť už zaplatený osobitný odvod vo výške takmer 75 miliónov eur. Kauza teda objemovo podobná vyššie uvedeným kauzám, pri ktorých štát legislatívne zasiahol. Aj tu sa hlasno ponúka recept à la Lex SPP, že každá žaloba, ktorou sa napáda právoplatné rozhodnutie finančnej správy, musí byť vopred schválená valným zhromaždením spoločnosti. To by však parlamentná väčšina nesmela túto kauzu ignorovať.
Skeptikov voči schopnosti väčšej súdnej aktivity slovenských súdov, medzi ktorých patrím aj ja, prekvapila však tiež istota, s akou krajský súd označil zákon o osobitnom odvode za diskriminačný. Bez potreby obrátiť sa s predbežnou otázkou na Ústavný súd alebo Súdny dvor Európskej únie, hoci tu krajský súd prekvapivo konštatuje aj rozpor s právom EÚ (tretím liberalizačným balíčkom v plynárenstve). Je zvláštne, ako jednoducho sa slovenské súdy vedia vysporiadať aj s takýmto extenzívnym pohľadom na vec, pokiaľ je žalobcom protežovaný hráč, zatiaľ čo v kauzách výrobcov elektriny nie sú schopné prihliadnuť ani len na svoje predchádzajúce rozhodnutia. Pretože by to mohlo mať dopad na koncovú cenu elektriny? A idú voľby?
Vo februári, po takmer dvoch rokoch od podania žaloby, sa na tom istom súde konečne rozbieha konanie týkajúce sa ďalšej neopodstatnenej platby v energetike, tzv. G-komponentu. Budem sa preto tešiť na porovnateľný prístup pri posúdení diskriminačnej povahy tejto platby, pretože o čo iné môže ísť, ak výrobca zo slnka či biomasy platiť musí a výrobca z vody nie?!
K téme
