Hra o priazeň sultána a boj o plynárenské uzly

Strategická poloha Turecka pre energetickú bezpečnosť Európy nie je žiadnou novinkou. Práve perspektíva diverzifikácie dodávok energií touto cestou bola desaťročia jedným z hlavných impulzov rokovaní o možnom vstupe Turecka do EÚ. Polostrov Malá Ázia bol, je a bude ústredným dielcom takzvaného Južného plynárenského koridoru – hoci pohnútky pre rozšírenie Únie o Turecko v posledných rokoch opadli na oboch stranách rokovacieho stola a na význam tejto vstupnej brány sa pozabudlo.

Už v roku 2011 Ankare došla trpezlivosť s nekonečnými diskusiami o európskom projekte Nabucco. Na scéne sa tak trochu nečakane objavil Transanatólsky plynovod (TANAP), ktorým sa plyn z Azerbajdžanu dostane až k hraniciam EÚ. Koncom minulého roka boli podpísané prvé stavebné kontrakty a termín dostavby okolo roku 2018 vyzerá stále reálne. Kapacita plynovodu má byť 16 miliárd metrov kubických (bcm) ročne, z toho 10 bcm je určených pre Európu. Na hranici s Gréckom sa naň totiž napojí Transjadranský plynovod (TAP).

Snaha Moskvy posilniť svoju pozíciu na rozvíjajúcom sa tureckom trhu je pochopiteľná vzhľadom na očakávaný nárast spotreby plynu. Už teraz je Turecko druhým najväčším odberateľom ruského plynu po Nemecku. Zvyšok získava potrubiami z Iránu a Azerbajdžanu a tiež importom LNG z Alžírska, Nigérie či Kataru.

Plán Ankary stať sa energetickým uzlom už pár rokov naberá kontúry, s ukončením projektu South Stream a výstavbou takzvaného Tureckého prúdu, sa však Erdoǧan vracia na výslnie medzinárodnej energetiky.

Nie je náhoda, že pri prvej tohtoročnej zahraničnej ceste si to azerbajdžanský prezident Ilham Alijev namieril minulý týždeň práve do Ankary. V médiách tak opätovne zneli chválospevy o dlhodobom, hlbokom a kultúrne blízkom partnerstve týchto dvoch krajín a utvrdenia o tom, že infraštruktúrnou prioritou je TANAP. „Na svete nie sú iné dve krajiny, ktoré by boli tak vzájomne prepojené a oddané ako Turecko a Azerbajdžan,“ skonštatoval Alijev.

Manželský trojuholník

Popri prezentovanej nespoľahlivosti tranzitu cez Ukrajinu treba posledné vyhlásenia Moskvy vnímať v perspektíve dlhodobého boja o tradičných európskych odberateľov, ktorí by už o pár rokov mali mať prístup k novým neruským dodávkam plynu.

Turecký prezident si svoj imidž silného vodcu nezávislého tureckého národa buduje už dlhé roky, pri rozhodovaní sa riadi najmä kalkuláciou vlastného prospechu a rozhadzuje siete vo všetkých okolitých producentských štátoch. Putin to pri súperení o Erdoǧanovu priazeň nebude mať jednoduché. Výstavbou vnútrozemských potrubí, ktoré sú hlavne v réžii tureckých firiem a podporou lokálnych pracovných miest by prezident a vláda AKP určite získali viac politických bodov než napojením na potrubie, pre ktoré sú už pridelené zákazky v Rusku.

Pri tranzite cez Turecko nebude mať Kremeľ prístup priamo do Únie, ale v ceste bude mať ďalšieho prostredníka, obdobne ako teraz v prípade Ukrajiny. Voči Ankare bude musieť urobiť viacero ústupkov a vynaložiť značné úsilie v snahe znížiť lukratívnosť iných projektov tak, aby v ankarskom manželskom trojuholníku vábivý milenec z Moskvy neťahal za kratší koniec než perspektívny manžel z Baku. Ani pre Erdoǧana nebude jednoduché dlhodobo si udržať dvoch BFF (pozn. best friends forever), ktorí medzi sebou súperia v dodávkach fosílnych palív pre Turecko i EÚ, ktorej zástupcovia sa už čoskoro budú predbiehať na návštevách v jeho novom paláci za takmer 500 miliónov eur.

Konkurencia ďalších producentov

Susedný Irán, ktorý po Rusku disponuje 2. najväčšími zásobami  plynu na svete, zase Erdoǧan presne pred rokom označil za svoj druhý domov. Turecku a Európe sa tiež rysujú dodávky plynu z východného Stredomoria, Iraku, Egypta či Turkmenistanu. Pri plynovode TANAP sa napokon už teraz počíta s možným rozšírením jeho kapacity teoreticky až na 60 bcm/ročne, ak by sa naň neskôr napojil aj tzv. Transkaspický plynovod.

Moskva sa s Ankarou už skôr dohodla na navýšení kapacity Blue Streamu zo 16 na 19 bcm ročne. Prostredníctvom nového podmorského plynovodu chce Turecku dodávať 13 bcm, čím nahradí súčasný tranzit cez Ukrajinu a východný Balkán. Zvyšných 50 bcm vraj pristaví pred hranice EÚ do nového plynárenského hubu. Kým však nebude mať istý odber z Európy, budovať Turecký prúd s kapacitou 63 bcm sa mu neoplatí. Preto Kremeľ nevylučuje, že tieto dodávky presmeruje inam, čím sa opäť dostáva pred dilemu udržania či získania odberateľov v globálnej súťaži.

Otázne zostáva nielen to, kto koľko plynu do/cez Turecko prepraví, ale aj kto všetok ten plyn spotrebuje? Ak sa má plyn prepravovať ďalej, je nutné rozšíriť kapacitu LNG terminálov a/alebo  vybudovať adekvátne potrubné prepojenia.

Pri plynovode TANAP sa počíta s Transjadranskom pokračovaním cez Grécko a Albánsko do Talianska. Minulý rok azerbajdžanská štátna spoločnosť SOCAR oznámila akvizíciu väčšiny akcií v gréckom prepravcovi plynu, ktorý je kľúčový pre plynovod TAP, čím si Baku vytvorilo odrazový mostík pre ďalšie aktivity v Európe. Predpokladá sa aj druhá vetva TANAPu smerujúca do Bulharska. Nový interkonektor napokon leží v zásuvke Botaşu a Bulgartransgazu už hodnú chvíľu.

Zastavenie tranzitu cez Ukrajinu, ktorým sa Moskva vyhráža, by najviac postihlo krajiny strednej a juhovýchodnej Európy. Dokáže EÚ v priebehu pár rokov vybudovať ďalšiu prepravnú infraštruktúru na juhovýchodnom cípe Európy a zužitkovať priam nadbytok plynu, ktorý tu má byť k dispozícii?

Kade ďalej?

Jednou z možností je oprášenie projektu Nabucco, proti ktorému Kremeľ brojil v prvom rade a zrušením South Streamu by ho paradoxne vzkriesil. Na podobné mega-projekty ale v blízkej dobe veľmi nemožno spoliehať vzhľadom na náročnosť vypracovania štúdií, komplexné schvaľovacie procesy a zjavnú nevyhnutnosť presmerovať na prípadné nové potrubia už viac-menej prerozdelené financie z európskych fondov i v investičných plánoch jednotlivých energetických firiem.

Na druhú stranu sa možno stačí zamyslieť nad lacnejšími, inteligentnejšími a efektívnejšími úpravami, ktoré ponúka existujúca infraštruktúra a tiež plánované projekty, ktoré sú už na stole. Z Turecka by sa cez Bulharsko a Rumunsko mohla napríklad reverzným tokom smerom na sever zásobovať aj Ukrajina.

Slovenský prepravca plynu presadzuje tzv. Eastring, v rámci ktorého sa má vybudovať nové obojsmerné potrubie skrz Rumunsko. To sa má pri Mediesu Aurit napojiť na ukrajinskú prepravnú sieť a prepojiť so Slovenskom. Eustream by takto mohol získať nové príjmy z prepravy a zmierniť stratu financií, ktoré hrozia pri výpadku tradičného tranzitu ruského plynu cez Ukrajinu na západ. Ideou je vybudovať plynárenský uzol na východe Slovenska, keďže v Kapušanoch sa pripojí aj nový plynovod s Poľskom a plánuje sa postaviť i podzemný zásobník plynu.

Zrušenie South Streamu bolo studenou sprchou najmä pre Bulharsko a ďalšie balkánske krajiny. Už pár dní od Putinovho vyhlásenia oznámili Grécko, Bulharsko a Rumunsko zámer vybudovať tzv. vertikálny koridor, ktorým sa má prepravovať plyn z LNG terminálu na ostrovčeku Revithoussa. Sofia tiež presviedča Úniu o pláne vlastného hubu. Bulharsko by tak zrušením South Streamu nemuselo toľko stratiť. Naopak – získalo by tak chýbajúcu diverzifikáciu zdrojov i trás.

To, že sa Turecko stáva novou európsko-ázijskou plynárenskou križovatkou je evidentné. Byť koridorom rôznych ciest však automatický neznamená byť efektívne fungujúcim obchodným uzlom. Problémom tureckého trhu je veľmi nízka kapacita skladovacích zásobníkov. Do tejto oblasti je obdobne ako do samotných prepravných potrubí a prepojení nutné investovať nemalé prostriedky. Pred Ankarou ale stoja i ďalšie úlohy v oblasti legislatívy a liberalizácie trhu, čím by sa na pozadí energetickej spolupráce mohlo opäť naštartovať vzájomné zbližovanie Turecka a EÚ.

Tentoraz však Erdoğan v hre s hospodársky oslabenou Európou, ktorá potrebuje lacné dodávky energie, drží v ruke oveľa lepšie karty. Brusel bude možno za blízky vzťah medzi autoritárskymi lídrami z Ankary a Baku vďačný hneď niekoľkokrát.

K téme