G-komponent očami európskej vedy
Veľký priestor venuje existujúcim modelom obchodovania s elektrinou na regulovaných i neregulovaných trhoch, problematike rezervácie prenosových a distribučných kapacít, market-couplingu, ale aj modelovým príkladom dvoj a viacstranných kontraktov uzavieraných na trhu s elektrinou, a to všetko v kontexte regulácie na úrovni EÚ a vybraných členských štátov.
Keďže v českom a slovenskom prostredí nemá publikácia žiadnu vhodnú alternatívu, pri rozširovaní rozhľadu ju nie je možné obísť. Ponúka zaujímavý pohľad európskeho odborníka na mnohé aktuálne témy, napríklad aj na otázku spolufinancovania nákladov prevádzky prenosovej a distribučnej infraštruktúry prostredníctvom príspevku výrobcov elektriny, ktorý prax označuje ako G-komponent. Ide pritom o tému, ktorá v slovenskej energetike rezonuje už viac ako tri roky. Lepšie informovaní očakávajú, že pripravovaná novelizácia našej národnej energetickej legislatívy prinesie pevné ukotvenie tejto platby v zákone v snahe predísť ďalším polemikám, ku ktorým prispelo aj minuloročné rozhodnutie ústavného súdu.
Čo konkrétne sa z tejto knižky dozvedáme? Že na európskej úrovni niet jednotného modelu financovania nákladov prenosovej a distribučnej infraštruktúry a že aj podrobnejšia regulácia na úrovni sekundárneho práva EÚ sa obmedzuje na cezhraničný prenos, alokáciu prenosovej kapacity a riadenie preťaženia medzi viacerými obchodnými zónami v EÚ. Je teda na členských štátoch, aký si zvolia model financovania národnej infraštruktúry, pokiaľ pritom dodržia základné princípy cenotvorby vyplývajúce zo smernice, a to princíp transparentnosti, nediskriminácie a odzrkadľovania nákladov na prevádzku príslušnej infraštruktúry v určených tarifách. Medzi takéto náklady možno pritom zaradiť fixné náklady, variabilné náklady súvisiace s prevádzkou infraštruktúry (straty), náklady spôsobené preťažením sústavy, resp. predchádzaním preťaženia (systémové služby) a náklady na novú infraštruktúru.
Profesor Mäntysaari sa na problematiku nájdenia vhodného modelu financovania pozerá z viacerých perspektív. V prvom rade z pohľadu výrobcov elektriny, pre ktorých sú prenosové a distribučné tarify nákladmi na služby sústavy, preto je logické, že preferujú ich minimalizáciu. Z perspektívy prevádzkovateľa sústavy, ktorému zabezpečujú pokrytie nákladov infraštruktúry a adekvátnu návratnosť investície. A nakoniec je tu pohľad welfare (spoločensko-prospešný), ktorého cieľom je poskytnúť dostatočné signály pre investície do výrobných a prepravných kapacít v stredno a dlhodobom horizonte. Cena prenosových a distribučných služieb nepochybne ovplyvňuje správanie producentov a spotrebiteľov elektriny. Ak je nastavená rozumne, signály prispievajú k efektívnemu využívaniu sústavy, ak nie, ich výsledkom je len socializácia nákladov.
Autor ďalej rozoberá niektoré modely tarifikácie prenosových a distribučných služieb. Rozlišuje ich podľa viacerých hľadísk, napríklad podľa závislosti na vzdialenosti prepravovanej elektriny, vzťahu k fyzikálnemu toku elektriny, alebo podľa toho, či sa na financovaní nákladov podieľajú len spotrebitelia elektriny alebo aj výrobcovia elektriny. Za najbežnejší model využívaný v krajinách EÚ pritom považuje tzv. Contract Path Model (zmluvný model), ktorý poznáme aj z našej národnej praxe a ktorý reflektuje obchodné toky elektriny, nie fyzikálne. Opakom tohto modelu je Flow-Based Model, ktorý je obligatórny pri cezhraničnom prenose a market-couplingu. Model Entry-Exit spočíva v osobitnej tarifikácii na úrovni vstupných a výstupných bodov sústavy (známy z plynárenstva) a model Poštovej známky zahŕňa jednorazovú tarifikáciu vo vzťahu k príslušnému objemu prepravovanej elektriny.
Výrobcovia sa v členských štátoch EÚ prostredníctvom G-komponentu podieľajú na financovaní nákladov infraštruktúry tak pri aplikácii Contract Path modelu, ako aj pri Entry-Exit modeli, či Poštovej známke. Dôležitú úlohu pri zavádzaní G-komponentu hrá nastavenie trhu, najmä rozvinutá liberalizácia a oslabený vplyv vertikálnej integrácie. V opačnom prípade nemá veľký zmysel uplatňovať vzájomné platby medzi dvoma či viacerými podnikmi toho istého vertikálne integrovaného podniku. Ak sa však niektorý národný regulátor rozhodne pristúpiť k zavedeniu G-komponentu, činí tak spravidla za účelom tvorby trhových signálov pre výrobcov elektriny, jednak z dôvodu dosiahnutia žiaducej lokalizácie výroby (čo najbližšie k spotrebe) alebo s cieľom vhodne usmerňovať správanie sa výrobcov v súvislosti s využívaním infraštruktúry.
Ak chceme spoznať spôsob, akým sme sa k tejto téme postavili my, musíme si najprv zodpovedať základnú otázku. Či k tvorbe taríf za prenos a distribúciu elektriny pristupujeme transparentne, nediskriminačne a spôsobom, ktorý odráža náklady infraštruktúry. Od prevádzkovateľov sústav ani od regulátora odborná verejnosť dodnes nedostala uspokojivú odpoveď na otázku, či výnosy z G-komponentu slúžia v celom rozsahu na krytie nákladov infraštruktúry alebo sa nimi kompenzujú aj iné, s prevádzkou infraštruktúry nesúvisiace náklady (napríklad deficit systému podpory OZE a VÚ KVET). V súčasnom nastavení podmienok platby možno nájsť pramálo motivačných mechanizmov vedúcich výrobcov k zefektívňovaniu využívania sústavy či preferovaniu lokalizácie výroby čo najbližšie k miestu spotreby. Všetci platia mesačný fix podľa výšky inštalovaného výkonu, s výnimkou vodných elektrární do 5 MW a poskytovateľov podporných služieb, ktorí neplatia vôbec.
Na hlbšie zamyslenie ostáva aj spájanie platby výrobcov s fyzickou dodávkou elektriny do sústavy a s tým súvisiaca redefinícia pojmu prístup do sústavy. Prenosové a distribučné tarify sa u nás tradične uplatňujú podľa obchodných tokov elektriny v sústave (aplikuje sa Contract Path model), čo vedie k vytváraniu hybridného modelu, akému možno len ťažko nájsť vhodný ekvivalent kdekoľvek v Európe. Výrobca si bude povinne „kupovať“ distribučnú kapacitu, hoci z hľadiska obchodných tokov neprepraví sústavou ani kilowatthodinu (všetko predá na výstupe zo zdroja). Aj preto naďalej pretrvávajú pochybnosti, či hlavným účelom G-komponentu nie je kompenzácia iných nákladov prevádzkovateľov sústavy. Ak áno, potom je zrejme vhodnejšie, aby platba výrobcov (v modifikovanom rozsahu) smerovala skôr na účet budúceho zúčtovateľa podpory než na účty prevádzkovateľov sústavy.
V tejto súvislosti netreba zabúdať ani na fakt, že uhradený G-komponent je nespochybniteľným oprávneným nákladom výrobcu elektriny, ktorý (za predpokladu, že pôsobí v regulovanom prostredí) má ústavné právo na jeho kompenzáciu v rámci regulovanej ceny. Toto právo, aj vzhľadom na početné rozhodnutia súdnych autorít, je nadradené ustanovenému spôsobu cenovej regulácie (v podobe feed-in tarify). A preto pokiaľ nezvolíme obozretnejší postup, logicky hrozí nárast regulovanej ceny.
Na tieto a podobné riziká nesystémového prístupu k cenotvorbe upozorňuje aj kniha profesora Mäntysaariho EU Electricity Trade Law, ktorú sa naozaj oplatí prečítať. Veď ako hovorí klasik, človek, ktorý nečíta knihy, nemá žiadnu výhodu oproti tomu, kto čítať nevie.
K téme
