Európska smernica o pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou 2009/72/ES (prehľad)

Hlavným cieľom Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 je definovať spoločné pravidlá pre vnútorný trh s elektrinou. Súčasne smernica patrí k tzv. 3. liberalizačnému energetickému balíčku, od ktorého si EÚ a jej členské krajiny sľubujú vniesť viac konkurencie, transparentnosti a silnejšieho postavenia spotrebiteľov na energetický trh.

Jednotný trh s elektrickou energiou sa v EÚ vytvára už od roku 1999. Smernica vychádza z tohto faktu, pričom koncept jednotného trhu definuje ako cieľ, ktorý je potrebné realizovať dvomi cestami súčasne: celoeurópskou koordináciou na základe princípu subsidiarity podľa článku 5 zakladateľskej zmluvy Spoločenstva a súčasne posilňovaním postavenia spotrebiteľa a jeho práv na energetickom trhu.

Každý odberateľ by mal mať právo „skutočného výberu“ spomedzi dodávateľov, resp. ponúkaných služieb.

„V súčasnosti však existujú prekážky, ktoré bránia tomu, aby sa v Spoločenstve mohla predávať elektrina za rovnakých podmienok, bez diskriminácie alebo znevýhodnenia.“

Od fungujúceho trhu sa očakáva, že vytvorí prirodzenú motiváciu a stimuly na investovanie do výroby elektrickej energie, najmä do výroby z obnoviteľných zdrojov. Preto by mali členské krajiny byť garantmi podmienok, ktoré stimulujú hospodársku súťaž a cezhraničný prístup dodávateľov bez ohľadu na to, v ktorej členskej krajine chcú vykonávať podnikateľské aktivity.

Účinné oddelenie – „unbundling“

Základným predpokladom pre fungujúci trh je „účinné oddelenie“ sústav od výrobných a dodávateľských aktivít. Má sa pritom na mysli predovšetkým oddelenie prenosu elektrickej energie, ktoré je akousi chrbticou elektroenergetiky. Na distribúciu sa kladú z hľadiska oddelenia nižšie nároky. Ako ideálny model sa v smernici uvádza úplné „vlastnícke oddelenie“ prenosovej sústavy, ktoré „jednoznačne predstavuje účinný a stabilný spôsob, ako vyriešiť vnútorný konflikt záujmov a zaistiť bezpečnosť dodávok“. Okrem toho sa však členským krajinám dovoľuje rozhodnúť sa aj pre niektorý z iných modelov „účinného oddelenia“ (ISO, ITO), pričom však „akýkoľvek systém oddelenia by mal účinne odstraňovať každý konflikt záujmov medzi výrobcami, dodávateľmi a prevádzkovateľmi prenosovej sústavy“. Pokiaľ ide o úplné vlastnícke oddelenie, každá z členských krajín má právo rozhodnúť sa preň.

Bezpečná dodávka elektriny

„Bezpečnosť dodávky energie je zásadným prvkom verejnej bezpečnosti, a je preto neodmysliteľne spojená s účinným fungovaním vnútorného trhu s elektrinou a integráciou izolovaných trhov s elektrinou v členských štátoch.“

Elektrizačné siete je potrebné modernizovať (vrátane inštalácie inteligentných prvkov v distribúcii), vytvárať ich dostatočné kapacity a na strane zdrojov je potrebné podporovať decentralizovanú výrobu a zvyšovanie energetickej účinnosti.

Nezávislý energetický regulátor

Ďalším prvkom fungujúceho energetického systému je nezávislý energetický regulátor. „Skúsenosti však ukazujú, že účinnosť regulácie je často obmedzená z dôvodu nedostatočnej nezávislosti regulátorov do vlády a nedostatočných právomocí a slobody rozhodovať“. Trh môže fungovať podľa smernice efektívne len vtedy, ak má regulátor kompetenciu rozhodovať vo všetkých relevantných regulačných záležitostiach, pričom jeho rozhodovanie je nezávislé od iných verejných alebo súkromných záujmov. Pod rozhodovacie právomoci spadajú aj právomoci udeľovať sankcie, resp. navrhovanie sankcií príslušnému súdnemu orgánu.

Voči rozhodnutiam regulačného úradu musí existovať možnosť odvolania sa. Smernica v tomto smere poukazuje predovšetkým na možnosť preskúmania rozhodnutí regulátora súdom. Okrem toho, energetický regulátor môže podliehať pod kontrolnú právomoc parlamentu.

Likvidita a transparentnosť trhu

Ďalším súčasným nedostatkom je nízka miera likvidity a transparentnosti trhu s elektrickou energiou. V tomto smere je žiaduca aj spolupráca medzi energetickým a finančným regulátorom, ktorej cieľom by malo byť získavanie prehľadu o vzájomných vplyvoch oboch trhov. Zámerom smernice je posilniť dôveru v trh a jeho likviditu.

Spotrebiteľ centrom pozornosti

Smernica tiež zdôrazňuje význam prerušiteľnej dodávky elektrickej energie. Odberateľom by sa malo preto umožniť uzatvárať zmluvy o takomto type dodávky. Okrem toho sa tiež definuje tzv. univerzálna služba, ku ktorej majú mať prístup odberatelia v segmente domácností, príp. na základe rozhodnutia členskej krajiny aj odberatelia v segmente malých a stredných firiem. Chápe sa tým najmä právo byť zásobovaný elektrinou v stanovenej kvalite, za jasne porovnateľné, transparentné a primerané ceny. Pre ochranu spotrebiteľa, bezpečnosť dodávky a ďalšie s tým spojené aspekty by sa mali vytvoriť minimálne spoločné štandardy.

Členské štáty by okrem toho mali zabezpečiť: monitoring a rovnováhu výroby a spotreby elektrickej energie, určenie dodávateľa poslednej inštancie, či zavádzanie inteligentných meračov na základe ekonomického hodnotenia.

„Záujmy spotrebiteľov by mali byť stredobodom tejto smernice a hlavnou zodpovednosťou elektroenergetických podnikov by mala byť kvalita služieb.“ Vo východiskách smernice sa tiež konštatuje, že „energetická chudoba je v Spoločenstve čoraz väčším problémom. Členské krajiny, ktorých sa to týka a ktoré tak ešte neurobili, by mali vypracovať národné akčné plány a iné primerané rámce na riešenie problému energetickej chudoby, zamerané na znižovanie počtu ľudí, ktorí sú takouto situáciou postihnutí“.

Všeobecný hospodársky záujem

Smernica umožňuje členským štátom, aby firmám pôsobiacim v elektroenergetike ukladali povinnosti vo verejnom záujme, na základe všeobecného hospodárskeho záujmu. Takéto povinnosti sa môžu týkať bezpečnosti, kvality a ceny dodávok, ochrany životného prostredia, vrátane podpory energetickej účinnosti a obnoviteľných zdrojov energie.

Univerzálna služba

„Členské štáty zabezpečia, aby všetci odberatelia elektriny v domácnosti, a ak to členské štáty uznajú za vhodné, aj malé podniky (..) využívali univerzálnu službu, teda právo na dodávku elektriny na ich území v stanovenej kvalite za primerané, jednoducho a jasne porovnateľné, transparentné a nediskriminačné ceny.“

Členské štáty môžu pre zabezpečenie univerzálnej služby určiť tzv. dodávateľa poslednej inštancie. Nevyhnutným prvkom z hľadiska univerzálnej služby je i povinnosť distribučných spoločností pripojiť do sústavy každého odberateľa, pri dodržaní tarifných podmienok.

Právo na voľbu dodávateľa

Podľa smernice musia členské štáty zabezpečiť, aby mal každý odberateľ elektrickej energie právo na dodávku elektriny od dodávateľa nezávisle na tom, v ktorom členskom štáte EÚ je registrovaný – za predpokladu, že s tým konkrétny dodávateľ súhlasí.

Ak sa odberateľ rozhodne, že si želá pri dodržaní zmluvných podmienok zmeniť dodávateľa, prevádzkovateľ príslušnej distribučnej siete musí s tým súvisiace úkony vykonať do troch týždňov. Súčasne, odberatelia majú právo na všetky relevantné informácie o vlastnej spotrebe.

Povinnosťou členských štátov je prijať opatrenia na ochranu odberateľov. V rámci toho štáty definujú koncept zraniteľných zákazníkov, ktorý „sa môže vzťahovať na energetickú chudobu a okrem iného môže ustanoviť zákaz odpojenia takýchto odberateľov v kritických časoch“.

Okrem toho, dodávatelia musia na účtoch za energie alebo tlačovinách, ktoré s účtami posielajú, uvádzať zloženie palivového mixu, z ktorého pochádza dodávaná elektrická energia, informáciu alebo odkaz na informáciu o vplyvoch na životné prostredie (minimálne v rozsahu produkcie emisií CO2 a rádioaktívny odpadov). Súčasne musí byť súčasťou zaslaného účtu aj informácia o dostupných spôsoboch na urovnanie prípadného spotrebiteľského sporu.

Spotrebiteľ má mať podľa smernice právo jednoduchým spôsobom získavať informácie a v prípade problému obrátiť sa na nezávislého zástupcu spotrebiteľov: „Členské štáty zabezpečia ustanovenie jedného kontaktného miesta, ktoré bude spotrebiteľom poskytovať všetky potrebné informácie o ich právach (..) Členské štáty zabezpečia, aby existoval nezávislý mechanizmus, ako napríklad ombudsman pre odvetvie energetiky alebo orgán zastupujúci spotrebiteľov, na účinné vybavovanie sťažností a mimosúdne urovnávanie sporov“.

Nové kapacity pre výrobu elektriny

Pri vydávaní povolení na pripojenie nových výrobných zdrojov elektrickej energie, členské štáty podľa smernice zohľadňujú definovanú množinu kritérií. Okrem iných sa medzi nimi nachádzajú:

• bezpečnosť a zabezpečenie elektrizačnej sústavy,
• energetická účinnosť,
• povaha primárnych zdrojov,
• prínos novej výrobnej kapacity pre dosiahnutie cieľov v oblasti obnoviteľných zdrojov do roku 2020,
• prínos novej výrobnej kapacity z hľadiska produkcie emisií skleníkových plynov.

Pre malé a decentralizované výrobné zdroje musia členské krajiny EÚ zabezpečiť osobitný postup udeľovania licencií tak, aby sa zohľadňovala ich obmedzená veľkosť a potenciálne vplyvy. Smernica ďalej konštatuje, že postup pre posudzovanie licencovania nových výrobných kapacít musí byť verejný. Ďalej definuje niekoľko technických detailov takéhoto postupu.

Prevádzka prenosovej sústavy

Kapitola IV (články 9 – 16) definuje pravidlá pre prevádzku prenosovej sústavy. Pôvodným termínom pre oddelenie prenosových sústav a prevádzkovateľov prenosových sústav bol 3. marec 2012. Do daného dátumu mal každý členský štát zabezpečiť, aby „každý podnik, ktorý vlastní prenosovú sústavu, konal ako prevádzkovateľ prenosovej sústavy“. Súčasne tá istá osoba nesmie priamo alebo nepriamo vykonávať dozor, riadenie a iné činnosti a práva v subjektoch, ktoré podnikajú vo výrobných alebo dodávateľských činnostiach. Ako alternatíva je tiež možné vytvorenie nezávislého prevádzkovateľa sústav: „Ak k 3. septembru 2009 patrí prenosová sústava vertikálne integrovanému podniku, členské štáty môžu rozhodnúť o neuplatňovaní článku 9 ods. 1 a určiť nezávislého prevádzkovateľa sústavy na návrh vlastníka prenosovej sústavy.“ V takomto prípade musí byť vlastník prenosovej sústavy aspoň právne a organizačne nezávislý od činností, ktoré nesúvisia s prenosom.

Prevádzkovateľa prenosových sústav certifikuje regulátor v lehote do 4 mesiacov od doručenia žiadosti o certifikáciu. Následne podnik, ktorý získa takúto certifikáciu, je členským štátom EÚ určený za prevádzkovateľa prenosovej sústavy.

10-ročný plán rozvoja prenosovej sústavy

Prevádzkovateľ sústavy je povinný dodržiavať 10-ročný plán rozvoja prenosovej sústavy. Jeho dodržiavanie a napĺňanie monitoruje regulačný úrad. Regulačný úrad obdrží od prevádzkovateľa sústavy návrh plánu každoročne, pričom dokument vychádza z aktuálnej prognózy vývoja dopytu a ponuky elektrickej energie. Regulátor návrh konzultuje a výsledky konzultácií publikuje.

V prípade, že prevádzkovateľ nezrealizuje pre iné ako nadradené dôvody niektorú z investícií, ktoré vyplývajú z 10-ročného plánu rozvoja, členský štát dodatočne zabezpečí jej realizáciu. V tomto smere môže i regulačný úrad požadovať aspoň jedno z troch opatrení: (1) vyžadovanie uskutočnenia investície prevádzkovateľom, (2) zorganizovanie výberového konania na nového investora a (3) uložiť prevádzkovateľovi sústavy povinnosť zvýšiť základné imanie (prípadne umožniť iným investorom mať podiel na imaní) tak, aby sa vytvorili dostatočné finančné zdroje pre zrealizovanie investície.

Dispečing a vyrovnávanie sústavy

Za dispečerské riadenie prenosovej sústavy zodpovedá jej prevádzkovateľ, a to tak, aby nebola dotknutá dodávka elektriny na základe zmluvných záväzkov. Dispečing sa týka i výrobných zariadení v oblasti prenosovej sústavy a využívania spojovacích vedení s inými sústavami.“Kritériá musia vziať do úvahy hospodársku prioritu elektriny z dostupných výrobných zariadení alebo prenosov spojovacími vedeniami a technické obmedzenia sústavy.“

V rámci dispečerského riadenia a vyrovnávania sústavy „prevádzkovatelia prenosových sústav obstarávajú energiu, ktorú používajú na krytie energetických strát, a rezervnú kapacitu vo svojich sústavách transparentnými, nediskriminačnými a trhovými postupmi“.,

Členský štát tiež môže nariadiť, a to z dôvodov bezpečnosti dodávky, „aby bola daná prednosť výrobným zariadeniam používajúcim domáce primárne palivové energetické zdroje v rozsahu, ktorý v akomkoľvek kalendárnom roku neprekračuje 15 % celkovej primárnej energie potrebnej na výrobu elektriny spotrebovanej v dotknutom štáte“.

Prevádzka distribučnej sústavy

Úlohou prevádzkovateľa distribučnej sústavy je predovšetkým zabezpečovať, aby sústava dlhodobo vyhovovala odôvodneným požiadavkám. „V žiadnom prípade nesmie diskriminovať užívateľov sústavy alebo skupiny užívateľov sústavy, najmä nie v prospech svojich príbuzných podnikov.“

Členský štát môže od distribučnej spoločnosti žiadať, aby v rámci dispečerského riadenia bola uprednostnená elektrická energia z OZE, odpadu alebo z kombinovanej výroby.

Ak je prevádzkovateľ distribučnej sústavy súčasťou vertikálne integrovaného podniku, je minimálne z hľadiska právnej formy, organizácie a rozhodovania nezávislý od ostatných činností takéhoto podniku. V rámci toho sa musí uplatňovať niekoľko kritérií, medzi nimi najmä personálne oddelenie ľudských zdrojov, nastavenie procesov tak, aby nevznikali konflikty profesných záujmov, vytvorenie účinného a nezávislého mechanizmu rozhodovania, či vypracovanie a realizácia programu súladu, ktorý je zárukou nediskriminačného konania prevádzkovateľa distribučnej sústavy a súčasne definuje spôsob monitorovania dodržiavania programu.

„Vertikálne integrovaní prevádzkovatelia distribučných sústav musia pri svojej komunikácii a označovaní dbať najmä na to, aby nedošlo k zámene v súvislosti so samotnou identitou dodávateľskej pobočky vertikálne integrovaného podniku.“

Spoločnosť môže pôsobiť i ako kombinovaný poskytovateľ prenosových a distribučných služieb za predpokladu, že dodrží ustanovenia definované v smernici.

Elektroenergetické podniky musia viesť oddelené účtovníctvo pre každú svoju distribučnú alebo prenosovú aktivitu tak, ako keby každú z nich vykonával iný subjekt. Účtovníctvo overuje nezávislý audítor.

Prístup do sústavy

„Prevádzkovateľ prenosovej sústavy nie je oprávnený odmietnuť pripojenie novej elektrárne z dôvodu možných obmedzení dostupných kapacít sústavy v budúcnosti, ako napríklad preťaženie vo vzdialených častiach prenosovej sústavy.“ Súčasne tiež „prevádzkovateľ prenosovej sústavy nie je oprávnený odmietnuť nový bod pripojenia z dôvodu, že tým vzniknú dodatočné náklady spojené s potrebným zvýšením kapacity prvkov sústavy, ktoré sú v blízkosti k bodu pripojenia“.

Súčasne je však prevádzkovateľ prenosovej alebo distribučnej sústavy oprávnený odmietnuť pripojenie, ak v čase žiadosti potrebná kapacita v sústave chýba. V takomto prípade musí byť odmietavé stanovisko náležite zdôvodnené.

Podľa smernice je od 1. júla 2007 „oprávneným odberateľom“ elektriny každý jeden odberateľ. Teda bez ohľadu na to, či ide o domácnosť alebo firmu.

Regulačné orgány

„Každý členský štát určí  na vnútroštátnej úrovni jeden národný regulačný orgán.“ Súčasne musia štáty zabezpečiť, aby regulátor vykonával svoje právomoci nestranne a transparentne. Preto musí regulačný úrad, okrem iného:

• byť právne oddelený a funkčne nezávislý od iných štátnych, verejných alebo súkromných orgánov,
• aby reprezentanti regulačného orgánu konali nezávisle, bez trhových a iných záujmov a pri svojej práci neprijímali pokyny tretích strán.

Najvyššie vedenie regulačného úradu sa vymenúva na určitú dobu, pričom funkčné obdobie je minimálne 5 a maximálne 7 rokov, s možnosťou jedného predĺženia.

Články 36 a 37 definujú ciele, povinnosti a právomoci regulačného orgánu. Medzi inými, regulátor má kompetenciu udeľovať sankcie, ktorých výška môže v prípade prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo vertikálne integrovaného podniku dosiahnuť až 10 % z jeho ročného obratu. „Rozhodnutia, ktoré prijímajú regulačné orgány, sú plne odôvodnené a opodstatnené a umožňujú súdne preskúmanie. Rozhodnutia sú verejne dostupné, pričom zachovávajú dôvernosť citlivých informácií.“

Regulačné orgány jednotlivých členských krajín spolupracujú minimálne na regionálnej úrovni a majú právo medzi sebou uzatvárať príslušné dohody o spolupráci. Okrem iných má byť cieľom spolupráce koordinácia rozvoja pravidiel týkajúcich sa riadenia preťaženia sústavy. Arbitrom medzi rozhodnutiami regulačných úradov z rôznych členských krajín je Európska komisia, ktorá môže vyzvať na späťvzatie rozhodnutia regulátora, týkajúceho sa cezhraničného obchodu s elektrickou energiou.

Ochrana spotrebiteľa – príloha

Príloha 1 smernice definuje Opatrenia na ochranu spotrebiteľov. Okrem iného z nich vyplýva:

• právo spotrebiteľa dostať konkrétne informácie o dodávateľovi pre uzavretím zmluvy – či už priamo od dodávateľa alebo od sprostredkovateľa zmluvného vzťahu,
• právo slobodne odstúpiť od zmluvy, ak spotrebiteľ nesúhlasí s novými obchodnými podmienkami (ak sa obchodné podmienky počas trvania zmluvy zmenia),
• právo na transparentné informácie o uplatňovaných cenách a tarifách,
• právo zvoliť si spôsob platby (a súčasne zálohové platby nastaviť podľa realisticky očakávanej pravdepodobnej spotreby),
• právo byť chránený pred nespravodlivými alebo zavádzajúcimi spôsobmi predaja,
• právo na bezplatnú zmenu dodávateľa bez účtovania akéhokoľvek poplatku,
• právo na prístup k univerzálnej službe,
• právo mať k dispozícii údaje o svojej energetickej spotrebe a na základe výslovnej dohody sprostredkovanie akémukoľvek dodávateľskému podniku bezplatný prístup k dátam o spotrebe odberateľa (formát dát určí členský štát),
• právo byť informovaný o skutočnej spotrebe elektriny a nákladoch v dostatočnom časovom intervale tak, aby dáta mohli pomôcť odberateľovi optimalizovať využívanie elektrickej energie,
• právo na konečné vyúčtovanie po zmene dodávateľa elektriny najneskôr do šiestich týždňov od zmeny.

„Členské štáty zabezpečia zavedenie inteligentných meracích systémov, ktoré sú pomôckou pri aktívnej účasti spotrebiteľov na trhu s dodávkami elektriny.“ Zavedenie takýchto meračov môže byť podmienené ekonomickým hodnotením nákladov a prínosov z dlhodobého hľadiska. Ak sa inštalácia takýchto meracích systémov vyhodnotí pozitívne, do roku 2020 bude musieť byť nimi vybavených minimálne 80 % odberných miest. Členské štáty takéto hodnotenia uskutočnia najneskôr do 3. septembra 2012.

(c) energia.sk

K téme