Budúcnosť Líbye a ropa
Spomedzi krajín, pre ktoré dnes znamená ropa takmer jediný zdroj rozprávkového bohatstva, ani jedna nie je demokraciou. Demokratizačné vlny v druhej polovici 20. storočia nepoložili ani jeden z autoritárskych režimov, ktoré mali kontrolu nad najväčšími svetovými zásobami ropy, pripomína v aktuálnom čísle časopisu Foreign Affairs profesor Michael Ross.
Objemy vyťaženej ropy by mohli rozhodnúť aj o priebehu tohtoročnej arabskej jari. V krajinách ako Egypt či Sýria režimy stratili situáciu spod kontroly. Naopak v Saudskej Arábii alebo v Spojených Arabských Emirátoch si len ťažko predstaviť nejakú celospoločenskú revoltu. Navyše ani v Bahrajne, ktorý má v absolútnych číslach menej významné zásoby uhľovodíkov, ale ich ťažba prispieva do rozpočtu krajiny viac ako polovicou, sa po nedávnych verejných protestoch takmer nič nezmenilo, i keď veľký podiel na tom majú i policajné jednotky Saudskej Arábie a Spojených Arabských Emirátov.
Čím viac čierneho zlata krajina má, tým viac dokáže: kupovať si obyvateľstvo, udržiavať početné silové zložky, nakláňať si priazeň ich veliteľov a v neposlednom rade uplácať náboženských a kmeňových vodcov. V praxi to znamená, že ak radoví Arabi nemusia platiť dane, nad korupciou a rôznymi finančnými transfermi sa prižmurujú oči a motivácia kontrolovať distribúciu bohatstva nie je takmer žiadna. Spoločenské nálady a lojalita voči vládcovi sa ale menia v okamihu, ak režim nemá dosť zdrojov na financovanie svojich sociálnych programov, pozoruje Ross. To sa podľa neho ukázalo najmä v Egypte: Akonáhle sa od obyvateľstva vyžadovalo viac daní, ľud začal mať potrebu väčšej kontroly nakladania s takto získanými prostriedkami.
Do tejto mozaiky prestala zapadať Líbya. Vládca krajiny s bohatými zásobami ropy, ktorá je i členom kartelu OPEC, musel „taktickým manévrom“ opustiť svoju rezidenciu v Tripolise. Na základe vyššie načrtnutej spojitosti sa dá predpokladať, že ak by lietadlá NATO neposkytli opozičným rebelom krytie zo vzduchu, režim by si s odporom bez väčších problémov poradil.
Svetové denníky sú v týchto dňoch plné fotografií, na ktorých sa vojenské úspechy líbyjských rebelov oslavujú so samopalmi nad hlavami. Aj keď zbrane sponad hláv ľudí v dave o niekoľko týždňov zmiznú, niečo dôležité ostane: Ropa. Apropo čierne zlato dodnes rozdeľuje demokraticky zvolený iracký parlament, ktorý sa za niekoľko rokov po zvrhnutí Saddáma Husajna zahraničnými armádami nedokázal dohodnúť na znení zákona, ktorý by určil rámce pre obnovu ropného sektoru a distribúciu ziskov z predaja.
Plukovníka Kaddáfiho po 42 rokoch takmer s istotou nahradí nový líder alebo vládnuca skupina. Opäť však pravdepodobne z radov bojovníkov. A to bez ohľadu na to, či sa v Líbyi uskutočnia alebo neuskutočnia slobodné voľby, pretože v krajine silného vládcu sa ukázali byť jedinou relevantnou opozíciou skupiny ozbrojených rebelov. Ropný sektor v krajine aj po bleskovej občianskej vojne funguje, dopyt a cena ropy sa vyvíjajú pod kontrolou OPEC-u. Všetko sú to vhodné predpoklady pre replikovanie Rossom načrtnutého modelu, ktorý sa úspešne osvedčuje už od pádu dominancie „siedmych sestier“.
Paradoxne však o tom, či líbyjská epizóda arabskej jari prejde do leta alebo opäť zamrzne, rozhodnú vyspelé krajiny sveta. Nie však všemožnou podporou politických zmien, ale tým, že i v strednodobom horizonte budú vytvárať obrovský dopyt po rope. Čierne zlato tak bude i naďalej zdrojom autoritatívnej moci pre kohokoľvek, kto povedie Líbyu po páde kučeravého beduína.
K téme
