„Biznis“ s OZE má pridanú hodnotu, veľkú
Ak súčasný „cirkus“ na poli dotovanej výroby elektriny niečomu prospel, tak je to verejná diskusia na tému zmysluplnosti systému podpory výroby elektriny z OZE. Michal Hudec vo svojom článku pochybuje o pridanej hodnote výroby elektriny z OZE a kontruje mu príspevok Ladislava Žideka, ktorý (prepáčte za výraz) tak trochu insitne spája úspech systému s účasťou tých, ktorým nie je ukradnutá budúcnosť planéty Zeme. Pravda je však niekde uprostred.
Hodnota obnoviteľných zdrojov nespočíva len v ich využívaní na účely pokrytia aktuálneho dopytu po energii. Tento účel totiž spĺňajú rovnako dobre (dokonca efektívnejšie) fosílne palivá a energia z jadra. Je všeobecne známe, že cieľom podpory OZE je spomalenie tempa klimatických zmien a zníženie našej závislosti od fosílnych palív, aj z dôvodu, že ich zásoby sú skrátka obmedzené. Obnoviteľné zdroje nie sú len otázkou súčasných potrieb, ale aj elementárnej schopnosti zamyslieť sa nad svetom, v ktorom budú žiť naše deti a ďalšie generácie. Táto téma je preto minimálne rovnako dôležitá ako téma dôchodkov a kvality školstva, ktoré sú dnes predmetom rozsiahlej verejnej diskusie. Schopnosť vidieť ďalej ako len po špičku nosa by mala preto byť esenciálnou v rámci mentálnej výbavy každého, kto je a bude poverený nesením zodpovednosti za ostatných.
Slovenská republika sa opakovane hlási k environmentálnym záväzkom na medzinárodných fórach a ekologickú orientáciu svojej ekonomiky otvorene deklaruje aj vo svojom základnom zákone. Naivné je myslieť si, že tak vážne záväzky dokážu splniť len nadšenci, obzvlášť v prípade, ak samotný trh nevytvára dostatok motivácií k zvyšovaniu podielu výroby z OZE. A práve tento dôvod viedol takmer všetky európske štáty k tomu, aby zaviedli určitú formu podpory výroby elektriny z OZE, založenú na báze investičnej ale najmä prevádzkovej pomoci. Európska únia je však v prvom rade spoločenstvom krajín dôverujúcich trhu a uplatňujúcich prísne pravidlá ochrany hospodárskej súťaže.
Medzi také patria aj pravidlá poskytovania štátnej pomoci vyplývajúce z primárneho práva EÚ (t.j. priamo aplikovateľné aj v členských štátoch), pričom tie, ktoré sú zamerané na ochranu životného prostredia (Usmernenie o štátnej pomoci na ochranu životného prostredia na roky 2008 až 2014, 2008/C 82/01) jednoznačne požadujú dodržanie zásady proporcionality, t.j. obmedzenie podpory na minimum potrebné na dosiahnutie zamýšľanej úrovne. To sa pritom zisťuje prostredníctvom tzv. testu vyváženosti pozostávajúceho z posúdenia niekoľkých hľadísk, napríklad z hľadiska pomeru motivačného účinku a intenzity navrhovanej podpory, t.j. či by sa želaná motivácia vyrábať elektrinu z OZE dostavila aj pri menšej úrovni podpory. Rovnako dôležité je však aj hľadisko dopadov podpory na hospodársku súťaž a vplyvu na obchod. Za zlučiteľnú zo spoločným trhom možno zjednodušene považovať len takú pomoc, ktorá slúži na pokrytie zvýšených nákladov na výrobu z OZE oproti podmienkam na trhu.
Otázkou ostáva, či prešiel rovnakou analýzou aj náš národný systém podpory (zákon č. 309/2009 Z. z. a súvisiace opatrenia regulátora), ohľadne čoho si dovolím vysloviť značné pochybnosti. Z dostupných zdrojov mi totiž nie je známe, že by Slovenská republika systém podpory notifikovala ako schému štátnej pomoci, hoci mnohé členské štáty EÚ tak učinili.
Sú mi síce známe argumenty o tom, že náš systém nepredstavuje štátnu pomoc z dôvodu financovania nákladov koncovými odberateľmi elektriny (cez tarifu TPS), obdobné mechanizmy financovania však fungujú aj v Českej republike (viď rozhodnutie Komisie C(2014) 2246 zo dňa 11.6.2014) či v Slovinsku (rozhodnutie C(2009) 8353 zo dňa 23.10.2009), ktoré Európska komisia za schémy štátnej pomoci označila. Judikatúra Súdneho dvora EÚ totiž považuje za štátnu pomoc aj systémy financované prostredníctvom povinných príspevkov tretích osôb vyplývajúcich z právnych predpisov, pokiaľ sú riadené a následne prerozdeľované na základe legislatívnych pravidiel, dokonca aj v prípade, ak sú administrované inými ako verejnými subjektmi (pozri vec C-173/73 Taliansko /Komisia). Všetky tieto znaky sú pritom prítomné aj v slovenskom systéme podpory, preto trvám na svojom presvedčení, že mal byť Komisii vopred notifikovaný. Dovolím si však vysloviť pochybnosť aj o tom, že by systém 15-ročných fixných taríf (bez ohľadu na reálny trhový vývoj) testu vyváženosti vyhovel, avšak uznávam, že táto otázka môže byť predmetom nekonečných debát, najmä pre nedostatok informácií poskytovaných regulátorom. Požiadavka maximálnej transparentnosti pomoci je pritom ďalším hľadiskom rozhodujúcim pre záver o zlučiteľnosti tej ktorej schémy pomoci so spoločným trhom.
Čo som sa však pokúsil týmto krátkym exkurzom do práva štátnej pomoci dokázať? Že myšlienka podpory výroby elektriny z OZE nie je a priori zlá a môže byť dokonca užitočná. Predpokladom je však profesionálny a citlivý prístup k nastaveniu pravidiel systému, spájajúci motivačné aspekty s celkovou udržateľnosťou systému. Po celý čas je však potrebné myslieť na základný (a v zásade jediný) účel podpory, ktorým je zvýšenie ochrany životného prostredia a zmenšenie závislosti na fosílnych palivách.
Domnievam sa, že je najvyšší čas otvoriť aj odbornú diskusiu na tému zmeny pravidiel systému podpory, pri zachovaní zásad právneho štátu vo vzťahu k súčasným poberateľom podpory (princípu právnej istoty a zákazu vyvlastnenia bez adekvátnej náhrady). Uvedomiť si však treba aj úskalia, ktoré trefne pomenoval Albert Schweitzer v jednom zo svojich početných výrokov „Pre človeka je ťažké spoznať diabla vo svojom vlastnom stvorení“.
K téme
