Bez odchodu (ne)zodpovedných nebude žiadna reforma
Pre úplnosť zopakujem, že Slovenská republika sa zaviazala dosiahnuť do roku 2020 minimálne 14 %-ný podiel energie z OZE na hrubej konečnej energetickej spotrebe. Zo správy však vyplýva, že Slovensko sa ocitá na chvoste pomyselného rebríčka v plnení týchto záväzkov, keď z východiskovej hodnoty 6,7 % (v roku 2005) dokázalo do roku 2014 splniť tento záväzok len do úrovne necelých 10 %. Mesiace pritom z rôznych strán počúvame, že Slovensko svoje záväzky nielenže splnilo, ale ich dokonca o niekoľko percent presiahlo. Aká je teda realita?
Slovensko výrazne zaostáva. Záväzky členských štátov na dosiahnutie minimálnych podielov energie z OZE sa totiž netýkajú podielu OZE na spotrebe elektrickej energie (tu podľa Komisie dosahujeme podiel 20,8 %), ale na hrubej konečnej spotrebe energie ako takej. Tá sa vypočíta ako súčet spotreby elektriny, energie na výrobu tepla a chladu a energie v doprave. V kontexte týchto informácií je preto zrejmé, že Slovensko čakajú v nasledujúcich štyroch rokoch tvrdé opatrenia vedúce k zvýšeniu podielu OZE.
Ak sme teda za ostatných viac ako päť rokov fungovania národného systému podpory dokázali zvýšiť podiel OZE len o niečo vyše 3 % a už dnes tento systém vykazuje znaky finančnej neúnosnosti, musí byť niečo „zhnité v štáte dánskom“. Ako inak si totiž možno vyložiť alibistické opatrenia typu stop-stav alebo odopieranie podpory pre nesplnenie banálnej oznamovacej povinnosti, otvorene podporované regulátorom. Zdá sa, že súčasní lídri si nevedia rady. Ako teda z tejto šlamastiky von?
Jednoznačne bezodkladnou reformou systému podpory, radikálnou zmenou spôsobu regulácie a s vysokou pravdepodobnosťou aj otvorením mechanizmu podpory poskytovanej už existujúcim poberateľom podpory. Nie však diletantsky ako si súčasníci zvykli, ale po dôslednom zhodnotení ústavnoprávnych aspektov a dopadov na koncovú cenu energií. Základnou podmienkou je však odchod osôb zodpovedných za terajší stav, a to v duchu schweitzerovského „Pre človeka je ťažké spoznať diabla vo svojom vlastnom stvorení“.
Darmo sa regulátor (po celú dobu pod vedením Jozefa Holjenčíka) oháňa parlamentom, ktorý zákon o podpore schválil, je to výlučne on, kto prvýkrát zaviedol reguláciu výkupnej ceny v podobe feed-in tarify (pevnej ceny na 15 rokov), hoci mu vtedajší zákon o regulácii umožňoval voliť medzi niekoľkými spôsobmi cenovej regulácie (dnešný zákon to dovoľuje rovnako). Obmedzenie cenotvorby v podobe zohľadnenia návratnosti v trvaní minimálne 12 rokov si sám regulátor stanovil až od 1. apríla 2011 (výnos č. 7/2011), s akou hodnotou pracoval dovtedy, ostáva otázne. Výrazne posilnené právomoci mu umožňujú tvoriť pravidlá trhu a vydávať vzorové prevádzkové poriadky, a teda aj účinne vstupovať do tvorby pravidiel pripájania nových zdrojov do sústavy. Rovnako silnými právomocami disponuje úrad v oblasti tepelnej energetiky, kde ako sa v poslednej dobe zdá, rozhodovacou praxou nahráva skôr snahám o rozbitie systémov centralizovaného zásobovania než o ich udržanie a zefektívnenie.
Pokiaľ sa ukazuje, že najväčšími poberateľmi podpory sú teplárne, prečo sa nevrátiť k staršej praxi umožňujúcej odberateľom tepla (prevažne z komunálnej sféry) podieľať sa na dotačnej politike formou zníženej ceny tepla? Zásobovanie teplom je pritom agendou, kde rozvoj OZE výrazne zaostáva, hoci sa aj spotreba tepla započítava do vyššie uvedeného záväzku Slovenska.
Zdá sa preto, že nás v blízkej budúcnosti čakajú náročné rozhodnutia, ktoré budú vyžadovať zapojenie odborníkov schopných moderného ekonomického myslenia, rešpektu k záväzkom voči európskym partnerom, avšak najmä k budúcnosti našich detí. Staré kádre však musia zo scény nevyhnutne odísť.
K téme
