Energetická bezpečnosť z pohľadu optimálneho koncepčného riešenia

Dôvodom je zásadná úloha energie, ktorá určuje vývoj a prevádzku prakticky všetkých ostatných odvetví národnej, regionálnej a globálnej ekonomiky. Akékoľvek prerušenie resp. čiastočné prerušenie dodavky palív a zdrojov energie by mohlo spôsobovať krízu v niektorom z hospodárskych odvetví (najmä v spracovateľskom priemysle), čo by mohlo viest k významnému zníženiu ekonomickej úrovne a možno aj úrovne národnej bezpečnosti.

Pod energetickou bezpečnosťou sa rozumie stav bezpečnosti krajiny (regiónu), jej občanov, spoločnosti, ekonomiky vo vzťahu k možnému nedostatku v zabezpečovaní svojich energetických potrieb, ekonomicky dostupných palív a zdrojov energie prijateľnej kvality a tiež udržanie takého stavu, ktorý chráni krajinu (štát) pred prerušením stabilných a trvalých dodavok energie všetkých druhov (ropa, zemný plyn, elektrina, uhlie, atď).

Môžeme konštatovať, že energetická bezpečnosť je nevyhnutným predpokladom pre ekonomickú bezpečnosť krajiny, ktorá je jedným z predpokladov na udržanie národnej bezpečnosti a preto ju v rozsahu národnej bezpečnosti môžeme vnímať ako rovnocennú súčasť spolu s armádnou, ekonomickou, ekologickou a potravinovou bezpečnosťou štátu. S ohľadom na obrovský význam energetických zdrojov pre fungovanie ekonomiky a sociálneho rozvoja krajiny energetickú bezpečnosť nie je možne považovať za čisto ekonomicky nástroj, ale môžeme ju z určitých aspektov považovať aj za verejný statok.

Poňatie energetickej bezpečnosti sa môže odlišovať z pohľadu rôznych aktérov, akými sú, napríklad dovozcovia a vývozcovia energetických zdrojov a surovín,  medzi ktorými existujú značné rozdiely v chápaní energetickej bezpečnosti v súvislosti so závislosťou na dovoze alebo vývoze energie. Pre krajiny závislé na dovoze energetických zdrojov je potrebné zabezpečiť dostatočné množstvo dodávok, pričom kľúčovým faktorom je permanentné zabezpečovanie ekonomického potenciálu a garantovanie ekonomickej stability konkrétneho štátu. V špecifickej situácii sú tranzitné krajiny, v ktorých by sa vládna politika mala zameriavať na udržanie a posilnenie  svojej pozície s ohľadom na vývoj a situáciu v krajine vývozu a dovozu.

Koncepcie energetickej politiky

Energetická politika v Slovenskej republiky sa riadi strategickým dokumentom, ktorý schválila vláda Slovenskej republiky na svojom rokovaní dňa 11. januára 2006, pričom predošlá energetická politika SR z  roku 2000 bola spoločenský i ekonomicky prekonaná. V Českej republike je takým dokumentom Státní energetická koncepce České republiky, ktorá bola schválená uznesením vlády Českej republiky dňa 10. marca 2004, prešla niekoľkými zmenami, posledné doplnenie Českej energetickej koncepcie bolo vykonane v roku 2010.  Nemôžeme však tvrdiť,, že by právna forma prijatia týchto dokumentov v oboch republikách bola šťastne zvolená, nakoľko sú tieto koncepcie prijímané  formou uznesení vlád a nie sú záväznými dokumentmi, ako napríklad nariadenie vlády alebo zákon. Oba tieto dokumenty určujú základné ciele a rámce rozvoja energetiky v dlhodobom časovom výhľade. Energetická politika Slovenskej republiky je strategickým a dostatočne flexibilným dokumentom, ktorý určuje základné ciele a rámce rozvoja energetiky v dlhodobom časovom výhľade až do roku 2030, v Českej republike až do roku 2050.

Tento dokument umožňuje pravidelné prehodnocovanie a aktualizáciu minimálne každých päť rokov s možnosťou operatívne reagovať na prípadné zmeny faktorov ovplyvňujúcich priamo alebo nepriamo oblasť energetiky. Vychádza z toho, že zabezpečenie trvalo udržateľného ekonomického rastu SR je podmienené zabezpečením spoľahlivej dodávky energie pri optimálnych nákladoch a primeranej ochrane životného prostredia.

Energetická politika Slovenskej republiky predstavuje východisko pre návrh koncepčných zámerov rozvoja celej energetiky a jej jednotlivých častí – elektroenergetiky, tepelnej energetiky, plynárenstva, ťažby, spracovania a prepravy ropy, ťažby uhlia a využívania obnoviteľných zdrojov energie, ktoré povedú k zabezpečeniu energetických potrieb a trvalému znižovaniu energetickej náročnosti.

V súčasnosti je európska energetická politika podobne ako na Slovensku a v Česku , zameraná na zabezpečenie dostatočného množstva zdrojov energie pri maximalizácii úspor energie. Energetické politiky sa taktiež zameriavajú na bezpečnosť a plynulosť dodávok energie pri vyváženosti jej zložiek tak, aby boli v prípade výpadku navzájom nahraditeľné. Ďalším dôležitým rysom je diverzifikácia energetických zdrojov a to z hľadiska typov zdrojov ako aj z hľadiska teritoriálneho, keďže európske krajiny takmer polovicu svojej spotreby dovážajú z tretích krajín. Tento dovoz bude aj naďalej rásť vzhľadom na očakávaný ďalší rast spotreby energie a možnosti využívania domácich zdrojov. Najvyužívanejším domácim zdrojom energie v EÚ je uhlie. Je však otázne, ako dostatočne je tento zdroj v Českej i  Slovenskej republike podporovaný.

Vhodný energetický mix a jeho optimalizácia

S energetickou bezpečnosťou  štátov je úzko zviazaný aj spôsob formovania energetického mixu. Vychádzajúc zo štatistík Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, k dnešnému dňu Slovenska republika závisí takmer na 90% na dovoze energetických komodít, čo je neprijateľné pre moderný európsky štát, žijúci podľa pravidiel jednotného európskeho trhu. Jednostranné zameranie na Ruskú federáciu predstavuje v posledných rokoch závažný problém pri zabezpečení energetickej bezpečnosti Slovenskej republiky. Jediným významnejším domácim energetickým zdrojom v SR je hnedé uhlie. Z tohto dôvodu neustále rastie význam obnoviteľných zdrojov energie (bez posudzovania rozsahu alebo formy ich podpory). V koncepcii Ministerstva hospodárstva SR do roku 2030 hlavnú úlohu bude zohrávať väčšie využívanie jadrového paliva, zemného plynu a obnoviteľných zdrojov energie. Takýto vývoj sa v Slovenskej republike predpokladá tým, že v dôsledku sprísnenia emisných limitov klesne spotreba uhlia.

V Českej republike je situácia odlišná. Súčasný energeticky mix Českej republiky je založený na maximálnom využívaní domácich primárnych zdrojoch energie. Podiel domácich zdrojov na celkovej spotrebe energie v Českej republike  je na úrovni 50%, pričom vo vzťahu k elektrickej energii sa toto číslo pohybuje prakticky na úrovni 100% (96%). Česká republika rovnako ako Slovenská republika taktiež tlačí na znižovanie emisii skleníkových plynov a potrebu využívania uhlia pri výrobe energii v zdrojoch s vysokou energetickou účinnosťou. Takisto Česká republika dbá na zvyšovanie  energetickej účinnosti na strane spotreby a na znižovaní energetického zaťaženia ekonomiky. Vo vzťahu k rope a zemnému plynu je situácia obdobná. Slovenská republika, ako aj Česká republika je v tomto smere závislá na dovoze väčšiny množstva z krajín mimo EÚ.

Obe krajiny sa snažia o čo najvyššiu podporu obnoviteľných zdrojov energii, ktorých využitie a šetrnosť k životnému prostrediu ich tlačí do popredia.

Zemný plyn a ropa

Energetické krízy rokov 2007 a 2009 prinútili Slovenskú republiku ako aj Českú republiku zvýšiť pozornosť pri dodávkach zemného plynu a ropy. V oblasti spracovania a  prepravy zemného plynu si Slovenská republika a Česká republika zadávajú podobné ciele medzi, ktoré patrí:

• zvyšovanie diverzifikácie prepravných trás a zdrojov dodávok zemného plynu, ktoré sú potrebné na zvýšenie energetickej bezpečnosti v prípade havárií, obchodných alebo politických kríz,
• zvyšovať prepojiteľnosť prenosovej sústavy zo severu na juh, z východu na západ, (v prípade Slovenskej republiky je to prepojenie s Rakúskom – Baumgarten) a snaha o vybudovanie spoločného plynárensko – logistického obchodného centra, medzi ďalšie aktivity môžeme zaradiť snahu o podporu projektu plynovodu Nabucco,
• vybudovanie dostatočného množstva skladových priestorov na vytváranie zásob pre prípad krízových udalostí,
• realizáciu opatrení zameraných na zvyšovanie kvality dodávok plynu a na znižovanie nákladov na dodávky plynu,
• rozširovanie distribučnej siete s prihliadnutím na potreby trhu a ekonomickú efektívnosť investícií.

Prakticky výhradným dodávateľom ropy pre energetické trhy Slovenskej a Českej republiky je Ruská federácia (aj keď v za posledných 15 rokov dovoz ropy z RF sa znížil na 64% z celkového objemu).

V oblasti spracovania, prepravy ropy sa ciele Slovenska a Česka ako to bolo i v prípade so zemným plynom podobajú: zabezpečenie diverzifikácie dodávateľov a trás prepravy ropy na územia oboch republík v prípade jej výpadku alebo dočasného prerušenia, v prípade Slovenska by sa jednalo o prepojenie slovenskej časti ropovodu Družba s ropovodom Adaria s možnosťou ich paralelného využitia. Ďalšou možnosťou je zásobovanie Slovenskej republiky prostredníctvom systému ropovodov IKL – Družba za predpokladu opačného prúdenia v sekcii do Českej republiky.

Slovenská a Česká republika ako tranzitné krajiny

Slovenska a Česka republika ako tranzitné krajiny získavajú nemalé prostriedky za prepravu zemného plynu a ropy cez svoje územia. I keď má Slovenská republika prostriedky z tranzitu energetických surovín cez svoje územie, tento stav predstavuje zdroj rizika. Táto situácia je pre Slovensko citeľne problematická a to hlavne kvôli neexistencii diverzifikácie dodávateľov energii a kvôli ekonomickému prínosu pre slovenskú ekonomiku.

Plynová kríza v 2009 roku utvrdila Ruskú federáciu v správnosti zámeru výstavby projektu Nord Stream nakoľko spustenie plynovodu do plnej prevádzky umožní prepravu 80 mld. m³ zemného plynu z Ruskej federácie, čo je o 10 mld. viac, ako bol prítok do plynovodu na Slovensko za rok 2010. Plynovod Bratstvo má kapacitu až 90 miliárd kubických metrov plynu, ale nikdy sa nevyužíval úplne. Európa dováža z Ruskej federácie približne 20 % objemu plynu, pričom z tohto množstva až 80 % prúdi cez Ukrajinu a Slovensko. Môžeme predpokladať, že časť tohto objemu určeného pre Západnú Európu, sa presunie do Nord Streamu, čo, nie je radostnou správou pre Slovensko a ani Českú republiku.

Nord Stream je ale v prvom rade ruská priorita – spôsob, akým sa vysporiadať s problematickým partnerom Ukrajinou. Česká republika po spustení do plnej prevádzky Nord streamu môže byť tiež ohrozená v pozícii tranzitnej krajiny, nakoľko si už niektorí výynamní odberatelia (Nemecko, Dánsko, Veľká Británia) kontrahujú plyn s tohto plynovodu.

Ako ďalej?

V Slovenskej republike bude potrebné zabezpečovať výrobu elektrickej energie na úroveň spred roku 2007. Energetická stratégia Slovenskej republiky ponúka realizáciu tohto hlavného cieľa energetickej politiky, zvýšením výkonu existujúcich výrobných zariadení a výstavbou nových výrobných zariadení, hlavne dobudovaním 3 a 4 bloku v JE Mochovce, vodných elektrárni, elektrárni využívajúcich obnoviteľné zdroje – napr. biomasu, solárne zdroje, veterné zdroje,a podobne.  Česká republika taktiež významným spôsobom podporuje výrobu elektrickej energie a to hlavne z jadrových elektrární. V prípade jadrových elektrární sa vynára otázka do akej miery je možné považovať jadrovú energiu za bezpečnú, z hľadiska samotnej výroby a z hľadiska dodávok jadrového paliva prevažne z Ruska a z hľadiska jeho ďalšej likvidácie.

Slovensko ako aj Česká republika kladú vysoký dôraz na výrobu energie z obnoviteľných zdrojov. Z jednej strany ich k tomu núti dodržiavanie medzištátnych zmlúv a z druhej snaha o zabezpečenie časti energie z domácich zdrojov (hydroelektrárne, biopalivo), tá však musí byť vyvážená s ekonomickými dopadmi na spotrebiteľov a na trh s elektrickou energiou.

Medzi ďalšie spôsoby zabezpečenia energetickej bezpečnosti patria znižovanie energetickej náročnosti, ako jedného zo základných pilierov trvalo udržateľného rozvoja a zvyšovanie energetickej efektívnosti, výstavba a rozvoj lokálnych zdrojov energií, inteligentných sietí, ako aj riadiacich a dopravných systémov.

Energetická politika štátu je svojim obsahom dokumentom strategického charakteru, ale nie je záväzným pre producentov, spotrebiteľov energií a preto jej budúce smerovanie je podmienené viacerými faktormi, ktoré v krátkom časovom vymedzení nie je možné exaktne predvídať z hľadiska konkrétnych možností jej aplikácie. Ako zastabilizovať operatívnymi a pragmatickými  riešeniami jej obsah schvaľovaný v dlhodobom horizonte, ostáva otvorenou a nezodpovedanou otázkou.

Autor: Maxim Pacek

JUDr. Maxim Pacek, PhD. je členom a korešpondentom Medzinárodnej akadémie sociálnych technológií Akadémie vied Ruskej federácie. Absolvoval univerzitné právnické štúdiá na UK v Bratislave a na Právnickej fakulte Sankt-Peterburskej štátnej univerzity, kde úspešne absolvoval i doktorandské štúdium. Od roku 2007 pracoval na Ministerstve zahraničných vecí SR.

Poznámka: Text bol písaný pre magazín PRO-ENERGY.

(c) energia.sk

K téme