Klimatické dogmy sa môžu úplne zrútiť
Pán predseda, čo považujete za hlavné problémy teplárenstva v Českej republike? Zmenila sa situácia od doby práce Pačesovej komisie, ktorá upozornila na niektoré problémy, ktoré treba riešiť?
Hlavným problémom teplárenstva je preklopenie regulačnej pozície štátu z ekonomickej preferencie do roviny ekonomickej diskriminácie, ktoré nastane už v budúcom roku. Politici síce teplárenstvo verbálne podporujú, ale v praxi neustále prihadzujú polienko za polienkom, až jedného dňa osol pod ťarchou vozu padne. Zvyšuje sa DPH, od budúceho roka si teplárne budú kupovať povolenky, z ktorých DPH zaplatia. Mediálnu hystériu, ktorá sa strhla okolo poplatkov za znečisťovanie ovzdušia, hádam nemá zmysel ani komentovať. Toto všetko, vrátane ekologickej dane a obrovských investícií do znižovania emisií vplýva jednostranne na centrálne zdroje. Ľudia s lokálnym vykurovaním nič neplatia a pre zlepšenie ovzdušia nemusia nič robiť. V tomto zmysle je dnes, bohužiaľ, situácia teplárenstva podstatne horšia, než bola v čase Pačesovej komisie. K tomu Czech Coal presadzuje dramatický nárast ceny uhlia.
Ilustračné foto: SITA/AP Photo/Virginia Mayo
Tým sa dostávame k otázke zaistenia hnedého uhlia ako základného paliva pre teplárne. Je situácia stále na mŕtvom bode, alebo sa črtajú lepšie časy?
Zatiaľ žiadny významný posun nevidím. Preto sa teplárenské združenie rozhodlo vziať vec do vlastných rúk a výkonná rada jednomyseľne schválila podanie sťažnosti na Czech Coal pre zneužívanie dominantného postavenia na trhu s hnedým uhlím. Tlačí nás čas, pretože niektoré zmluvy končia už tento rok. Je ale zjavné, že situáciu môže nakoniec vyriešiť len dohoda všetkých strán a v tomto smere vítam iniciatívu ministra Kubu. Dohoda ale musí byť férová v zmysle, že všetci urobia nejaký ústretový krok a nie, že Czech Coal zdražie cez noc uhlie na dvojnásobok. Tomu sa budeme brániť všetkými dostupnými prostriedkami, pretože to znamená postupnú likvidáciu nášho sektoru.
Je v Českej republike dostatočne podporovaná kombinovaná výroba elektriny a tepla v porovnaní s ďalšími podporovanými zdrojmi?
To je zaujímavá otázka. V prvom rade je potrebné povedať, že u nás je obrovský rozdiel medzi podporou tzv. malej kogenerácie do 1 – 5 MW a podporou tzv. veľkej kogenerácie nad 5 MW. Zatiaľ čo pri malej kogenerácii môžeme diskutovať o tom, či je podpora správne nastavená, pri veľkej kogenerácii je zjavné, že 45 Kč/MWh, ktoré tu sú od roku 2006, jednoducho dostatočná podpora nie je. Ak to myslíme s podporou úspor primárnej energie vážne, potom toto číslo musí ísť hore na skutočne motivujúcu úroveň, ktorá umožní ďalšie projekty využitia nízkopotenciálneho tepla. Nie je pravda, že v Českej republike nie je pre ďalší rozvoj teplárenstva priestor. Ale „ľahké“ projekty (a dobre viem, že mnohé z nich vôbec ľahké neboli) máme hotové, teraz je potrebné sa pustiť do tých ťažších, ktoré by ešte pred desiatimi rokmi nemali žiadnu návratnosť. Dnes je návratnosť vzhľadom na rast cien energií mnohokrát na hrane a väčšia podpora kogenerácie ju môže preklopiť na stranu reálneho zámeru so zodpovedajúcou ekonomickou rentabilitou.
Podmienky na trhu s teplom by mohla vyrovnať uhlíková daň, ako to vyzerá s jej zavedením?
Uhlíková daň mala byť pôvodne v EÚ zavedená už od budúceho roka spoločne s novou fázou emisného obchodovania, kedy si budú prevádzkovatelia elektrární, ale aj priemyselných podnikov a teplární, kupovať postupne rastúci podiel emisných kvót skleníkových plynov. Dnes je zjavné, že sa to nestane. Súčasná smernica o zdaňovaní energetických produktov je z roku 2003 a teda nemohla s emisným obchodom počítať. Kým schválenie novely smernice o emisnom obchodovaní bolo relatívne jednoduché a moja vláda spolu s Poliakmi aspoň vymohla ústupok v podobe výnimiek, tak novela smernice obsahujúca uhlíkovú daň sa úplne zasekla. Ešte dnes sa dánske predsedníctvo zúfalo snaží posunúť proces k nejakému výsledku. Ide o daňovú legislatívu a návrh je možné pomerne ľahko blokovať. Najmä Briti s ním majú veľký problém. Členské štáty môžu samozrejme uhlíkovú daň zaviesť bez ohľadu na pravidlá EÚ a škandinávske krajiny ju majú v rôznej podobe už dlhé roky. Od budúceho roka sa k nim možno pridá aj Česká republika, uvidíme.
To skoro vyzerá, že patríte medzi bojovníkov proti zmene klímy
Vôbec nie. Ostatne, aj keby som ním bol, tak by som musel uznať, že Európa dnes vypúšťa len 12 % svetových emisií skleníkových plynov, takže ak sa nepridajú rozhodujúci emitenti, nemôže najväčšia európska snaha v globálnom meradle nič zmeniť. Lenže keď raz Európa povedala, že chce svoje emisie znížiť, tak by mal byť tento záväzok rozložený na celú ekonomiku a všetkých občanov, nie len na tých, ktorí majú tú smolu, že využívajú ekologické diaľkové teplo. Inak vznikajú nezmyselné daňové distorzie s veľmi nešťastným efektom z hľadiska emisií, ktoré skutočne škodia, teda napríklad emisie prachu, oxidov dusíka alebo síry.
V tejto súvislosti sa nemôžem nespýtať, či má podľa Vášho názoru trh s emisnými povolenkami budúcnosť alebo ide o mŕtvy projekt?
Európa investovala do emisného obchodovania obrovský politický kapitál a nebude sa ho chcieť len tak vzdať, nech bude realita akákoľvek. Dobré živobytie množstva ľudí v Bruseli a v členských štátoch závisí dnes od toho, aby bol oxid uhličitý naďalej škodlivým plynom. Niekde majú pre klimatickú zmenu i ministerstvá, Európska komisia má pre klímu špeciálnu komisárku. To je realita, s ktorou treba počítať.
Zmyslom emisného obchodovania bolo zníženie emisií oxidu uhličitého a tie vďaka ekonomickej recesii klesli viac, než sa čakalo. To samozrejme zrazilo cenu emisnej povolenky, čo niektorým hráčom nevyhovuje a tak hovoria o zlyhaní systému a mŕtvom projekte. Súčasne sa tým ospravedlňuje bezprecedentný politický zásah s cieľom zvýšiť cenu emisií. To by samozrejme znamenalo vyššiu cenu elektriny a je na mieste sa pýtať, komu by to prospelo. Európskej ekonomike ťažko.
Namerané dáta Ústavu pre výskum klímy v Británii ukazujú, že trend narastajúcich teplôt vo svete skončil v roku 1997. Ak to ešte pár rokov vydrží, bude veľmi ťažké obhájiť klimatické modely, ktoré pre dnešné koncentrácie oxidu uhličitého počítali s rýchlym rastom teploty. Ich autori budú možno realitou donútení priznať, že vplyv koncentrácie oxidu uhličitého na globálnu klímu prinajmenšom precenili, že sú tu ďalšie, možno rozhodujúce významné účinky. Klimatické dogmy sa môžu úplne zrútiť, s tým je tiež potrebné počítať. Pre európsku energetiku to znamená jediné – obrovskú neistotu, a tá ako je známe investíciám nepraje.
Ilustračné foto: SITA/Michal Burza
Vráťme sa k centrálnemu teplárenstvu. V médiách je často porovnávané s lokálnou výrobou tepla, zabúda sa pritom na prednosti, ktoré má. V čom sú jeho výhody a naopak nevýhody v porovnaní so samovýrobou tepla?
Teplárenstvo má množstvo výhod, z ktorých tou základnou je možnosť diverzifikácie palív na výrobu tepla na regionálnej úrovni, vrátane využitia primárnych zdrojov, ktoré sú pre lokálnu výrobu tepla nepoužiteľné. Ide tak napríklad o komunálny odpad, jadrovú alebo geotermálnu energiu alebo surovú biomasu, ktorej využitie v lokálnych kotolniach by bolo ekologickou katastrofou. Potom sú tu samozrejme výhody z hľadiska ochrany ovzdušia, pretože jeden komín sa kontroluje ľahšie, než 10 tis. komínov a dajú sa využiť technológie znižovania emisií, ktoré v malom meradle vôbec nefungujú.
Na druhej strane má teplárenstvo aj jednu základnú nevýhodu a tou je nutnosť spoliehať sa na potrubnú dopravu teplonosného média. To je veľmi ťažkopádne, pretože nemôžete pružne meniť zákazníkov. Keď chcete niekoho pripojiť, nestačí len podpísať papier. Musíte vopred vybudovať dopravnú cestu, ktorá je pomerne drahá. Spomínaná nevýhoda sa v niektorých miestach stala dokonca teplárenstvu osudnou, keď po roku 1989 niektoré fabriky skončili a výrazne poklesol dopyt po teple.
Kritici ale teplárenstvu vyčítajú tiež vysoké straty v distribúcii tepla
V niektorých oblastiach pretrvávajú dodnes parné siete, ktoré by bolo potrebné prerobiť na horúcovodné alebo dokonca teplovodné, pretože priemyselný odber už tam nie je a nikdy nebude. Je to otázka peňazí a času. Komplikované je to v tom, že musíte vždy rekonštruovať pomerne veľkú časť siete naraz – prechod z pary na vodu je systémová zmena. Potom samozrejme narážate na praktické problémy, pretože je veľmi ťažké naraz rozkopať veľkú časť mesta. Vzhľadom na mizivú podporu zo strany štátu je skvelé, že sa to postupne darí. Zoznam sústav, ktoré boli v poslednom desaťročí úplne alebo čiastočne prevedené z pary na vodu, by bol dlhý. Keby sme ale dali len jeden ročný objem prostriedkov namiesto podpory fotovoltaiky do podpory modernizácie tepelných sietí, tak by sme dnes boli úplne niekde inde.
S Mirkom Topolánkom sa zhováral František Petružalek.
Text vyšiel v českom jazyku v odbornom magazíne ENERGETIKA č. 4/2012.
Publikujeme so súhlasom magazínu.
Preklad a redakčná úprava: energia.sk
(c) energia.sk
K téme
