EÚ chce viac šetriť energiami

Štáty Európskej únie sa dávnejšie zaviazali v horizonte do roku 2020: zvýšiť podiel obnoviteľných zdrojov na celkovej energetickej skladbe na 20 percent, znížiť mieru produkcie emisií skleníkových plynov o 20 percent v porovnaní s rokom 1990, ale nezáväzne i zvýšiť energetickú efektívnosť o 20 percent. Práve pre nezáväznosť cieľa dnes už nie je žiadnym tabu, že Európe sa do konca dekády vízia naplniť nepodarí. Nová smernica o energetickej efektívnosti by mala preto priniesť všeobecne záväzný cieľ. A to skôr, ako Európska komisia oficiálne pripustí neefektívnosť nezáväzného cieľa.

V súčasnosti vrcholia práce na konsenzuálnom znení návrhu. Konečná podoba by mohla byť známa niekedy v máji alebo v júni 2012 s tým, že na plenárne zasadnutie Európskeho parlamentu by sa mohla dostať zrejme po letných prázdninách v septembri. Pred tým sa však v rámci legislatívneho procesu ešte dokončí trialóg a prebehnú hlasovania v príslušných výboroch.

Nová smernica by mala po prijatí uložiť členským krajinám EÚ, aby definovali svoje národné ciele, ktoré budú pre ne záväzné. Na základe nich Európska komisia do júna 2014 určí spoločný cieľ pre EÚ27.

Aktuálny legislatívny proces však neznamená, že by sa v téme energetickej efektívnosti doteraz nič nerobilo. Aj Európska komisia už v prvotnom návrhu textu smernice uznala, že „viacero samospráv a iných verejných inštitúcií v členských krajinách si definovalo integrované prístupy k energii, jej šetreniu a dodávkam, napríklad prostredníctvom akčných plánov pre udržateľnú energetiku“. Súčasne sa v memorande k aktuálnemu návrhu smernice uvádza, že Spoločenstvu sa podarí dosiahnuť nezáväzný cieľ pre rok 2020 približne z polovice. Napriek tomu však tiež možno konštatovať, že aktivity v oblasti efektívnosti nie sú dostatočne koordinované, či už na európskej alebo národnej úrovni. Otázniky sa objavujú, aj pokiaľ ide o ich financovanie, pričom by bolo potrebné posilniť rolu Fondu pre financovanie energetickej efektívnosti.

Pri úvahách o pozadí novej smernice treba mať na mysli i kontext, v akom sa prijíma. Európska komisia predstavila v marci 2011 Plán pre energetickú efektívnosť (EEP), ktorý tému úspor vracia do centra legislatívnych diskusií. Aj preto sa energetická efektívnosť a práca na aktuálnom návrhu smernice dostali medzi priority Komisie ešte v minulom roku. Znižovanie spotreby energií je potrebné chápať, aspoň podľa bruselskej rétoriky, aj v kontexte ďalších politík Európskej únie a jej členských štátov: emisná politika a znižovanie miery produkcie skleníkových plynov, rola znižovanie spotreby pri zvyšovaní podielu obnoviteľných zdrojov, boj proti energetickej chudobe a celkový prínos zvyšovania efektívnosti pre hospodársku obnovu a rast ekonomiky.

Čo prinesie nová smernica?

V praktickej rovine bude smernica od členských krajín EÚ požadovať súbor niekoľkých konkrétnych krokov, ktoré by sa dali označiť spoločným pojmom „modernizácia“ – a to ako na strane výroby, tak i spotreby energií. Na strane výroby by malo ísť predovšetkým o podporu rozširovania technológií kogenerácie, teda produkcie dvoch druhov energií z jedného energonosiča (napríklad súčasná produkcia tepla a chladu, kombinácia produkcie elektrickej energie a tepla a pod.).

Podľa súčasnej verzie návrhu smernice budú musieť členské krajiny EÚ najneskôr do januára 2015 predstaviť svoje národné plány pre podporu kogeneračných technológií. Kombinovaná výroba elektrickej energie a tepla sa v smernici chápe ako nástroj pre zvyšovanie efektívnosti na úrovni samospráv. Samozrejme v správnej kombinácii s rozvojom a zvyšovaním využívania lokálnych rozvodov tepla, resp. systémov centrálneho zásobovania teplom. Návrh smernice kladie na samosprávu vo všeobecnosti pomerne veľký dôraz. Jej štyri kľúčové úlohy definuje nasledovne: producent energie, spotrebiteľ energie, regulátor, ale súčasne aj motivátor pre realizáciu stanovených cieľov.

Na strane spotreby energií je potrebné vyzdvihnúť predovšetkým cieľ renovovať a zatepľovať budovy vo verejnom alebo štátnom vlastníctve. Súčasne smernica definuje povinnosť renovovať všetky podlažia v tých nehnuteľnostiach, ktorých plocha je väčšia ako 250 štvorcových metrov. Výnimku z tejto povinnosti by mali mať len domácnosti a malé a stredné firmy. S renováciami by sa mohlo začať v januári 2014 s tým, že úvodný cieľ hovorí o zateplení 2,5 % zo všetkých takýchto nehnuteľností. Európska smernica tvrdí, že krok prinesie úsporu z celkovej energetickej spotreby vo výške do 1,5 percenta.

Veľkým firmám smernica pravdepodobne určí povinnosť nechať si vypracovať energetický audit každé 4 roky. Akreditácia a štandardy pre akreditáciu audítorov zostanú v kompetencii členských krajín, pričom sa však stanovia minimálne požiadavky, pod ktoré nebude možné ísť. Prvé povinné audity by mohli prísť už v roku 2014.

Energetická efektívnosť a emisie

Z technologického hľadiska sa dá energetická efektívnosť zvyšovať väčšou mierou využívanie elektrickej energie v oblastiach, ktorým dnes dominujú iné energonosiče alebo palivá. Má to však i svoju druhú stránku, ktorou je vplyv na emisné politiky a záväzky; veľká časť elektrickej energie v krajinách EÚ sa dnes produkuje emisne intenzívnymi postupmi, medzi nimi predovšetkým spaľovaním uhlia. Pokiaľ ide o zemný plyn, ktorý má byť (minimálne v Nemecku) z dlhodobého pohľadu náhradou za vyradené jadrové zdroje, spaľuje sa efektívnejšie, produkuje nepomerne menej emisií skleníkových  plynov a iných látok, napriek tomu sa však nejedná o neemisný spôsob generovania elektriny. Ak teda úplne nahradí vyradené jadrové kapacity, produkcia emisií za zákonite zvýši.

Prekážkou pre „dekarbonizáciou“ výroby elektriny je obchodovanie s emisnými povolenkami. Dnes existuje na trhu ich nadbytok, čoho výsledkom je tlak na cenu smerom nadol. Nízka cena emisií „na konci dňa“ nemotivuje vlastníkov výrobní elektriny investovať do modernizácie a  nízkouhlíkových technológií. S ohľadom na fakt, že emisné ciele pre horizont do roku 2030 sú nateraz stále v štádiu diskusií, Európska komisia bude musieť podrobnejšie monitorovať dosah novej smernice na túto oblasť. Žiadne ďalšie nástroje k dispozícii zatiaľ nemá.

Rola spotrebiteľa a sociálna zmena

Z pohľadu bežného spotrebiteľa, napríklad odberateľa energií v domácnosti, by mal byť prínosom jednotný štandard fakturácie. Účet za energiu by mal mať vo všetkých krajinách EÚ rovnakú štruktúru a frekvenciu. Členské štáty a energetické spoločnosti budú preto musieť nájsť cestu, ako zefektívniť meranie spotreby.

Odpoveďou je tzv. inteligentné meranie (smart metering). Nová smernica však nie je dôsledná v definovaní, pre ktoré odberné miesta je vhodné. To znamená, že síce nastoľuje otázku nákladov a výnosov, ale nehovorí presne, od akých odberov má takýto merač ekonomický zmysel. Odhaduje sa, že vybavovanie odberných miest inteligentným meračom si vyžiada dodatočné náklady do 20 eur pri inštalácii elektromera v porovnaní s konvenčnou technológiou. Treba zdôrazniť, že inteligentné meranie sa dnes do praxe zavádza prirodzene tam, kde sa preukáže jeho jednoznačný ekonomický benefit. Ide však spravidla o odberné miesta v priemyselnej výrobe.

Odhliadnuc od toho, čo bude formálne napísané v schválenej podobe smernice, energetická efektívnosť sa nedá zvyšovať bez akejsi sociálnej zmeny, pod ktorou možno rozumieť nielen zmenu spotrebiteľského správania sa, ale predovšetkým aktívne angažovanie a spoluprácu zo strany spotrebiteľa. Na rozdiel od cieľov v oblasti OZE alebo emisií, efektívnosť závisí rovnocenne ako od strany výroby, tak i od strany spotreby. Dá sa preto očakávať, že i keď bude cieľ záväzný, jeho naplnenie nemusí byť samozrejmé a nebude závisieť len od administratívnych opatrení členských krajín.

Postoj Slovenska

Odhliadnuc od záujmov inštitúcií Európskej únie, medzi nimi najmä Komisie a Parlamentu, súčasná verzia návrhu sa od prvotnej odlišuje najmä ambicióznosťou. Dôvodom je odpor členských štátov najmä voči záväznému charakteru cieľov. Rada, v ktorej sú štáty zastúpené, počas legislatívneho procesu návrh smernice takpovediac „zriedila“. Toto „zriedenie“ sa týka predovšetkým pôvodnej vízie vybaviť inteligentnými meračmi spotreby všetky odberné miesta plošne.

Práve v otázke plošnej inštalácie inteligentných meračov sa na Slovensku vedú vášnivé odborné diskusie. Krajina buď prijme záväzky v tejto oblasti, alebo do septembra 2012 požiada Komisiu o oficiálna odklad cieľa pre smart metering. Podkladom k rozhodnutiu by mala byť štúdia realizovateľnosti, ktorú plánuje Ministerstvo hospodárstva predstaviť 3. septembra 2012. Okrem iného bude vychádzať z dvoch už existujúcich analýz: prvá, ktorú si nechali vypracovať distribučné spoločnosti, hovorí o ekonomickej nevýhodnosti plošnej inštalácie smart elektromerov, druhá, ktorej prípravu si objednalo Združenie dodávateľov energií (ZDE), hovorí o miernej ekonomickej výhodnosti už pri konzervatívnych predpokladoch. Dá sa teda predpokladať, že oficiálna pozícia ministerstva a vlády bude reflektovať prienik postojov oboch silných skupín aktérov.

„Ciele, ktoré Únia touto smernicou sleduje, sú ušľachtilé (zabezpečia plnenie jedného z cieľov 20-20-20), ale stav verejných financií nedovoľuje úroveň európskych ambícii naplniť. SR by preto aj naďalej mala odmietať stanovenie záväzných národných cieľov ako aj záväzok ročnej obnovy 3 % budov vo vlastníctve štátu. Finálna verzia smernice nepochybne ovplyvní Koncepciu energetickej efektívnosti SR, ale aj Energetickú politiku SR. Oba dokumenty bude MH SR musieť v tomto roku aktualizovať,“ napísal pre energia.sk v hodnotení roku pôsobenia na poste štátneho tajomníka MH SR Kristián Takáč.

Pokiaľ ide o aktivity slovenskej vlády v oblasti efektívnosti, zásadným dokumentom sa stal Akčný plán energetickej efektívnosti pre obdobie 2008 – 2010. V rámci neho sa okrem iného podarilo: zorganizovanie vzdelávacieho kurzu „Energetický audítor“, definovanie pojmu „energetický audítor“ v legislatíve, určenie pravidiel pre licencovanie audítorov, monitoring energetickej efektívnosti, v rámci Štátneho fondu rozvoja bývania sa realizoval program pre podporu zatepľovania a Slovenská inovačná a energetická agentúra tiež realizovala niekoľko programov zateplenia verejných budov. Pokiaľ ide o nedosiahnuté ciele, nepodarilo sa vytvoriť napríklad regionálne energetické poradenské centrá, pričom dôvodom bol najmä nedostatok finančných zdrojov. Vláda neskôr v roku 2011 prijala nový (druhý) akčný plán.

Na Slovensku vznikla v roku 2008 firmám povinnosť energetického auditu podľa zákona č. 476/2008. Týka sa priemyselných a poľnohospodárskych prevádzok, v závislosti od ich spotreby. Posledná skupina firiem si musela nechať vypracovať audit do konca minulého roka pod hrozbou sankcie do výšky 30 tis. eur.

Pokiaľ ide všeobecne o budovy na Slovensku, ku koncu roka 2011 malo vydaný energetický certifikát 10.771 nehnuteľností. Ide o pomerne vysoký medziročný nárast. Pre porovnanie, na konci decembra 2010 malo energetický certifikát iba 1.429 nehnuteľností. Certifikát je nevyhnutným predpokladom pre vydanie kolaudačného rozhodnutia novej nehnuteľnosti, pričom minimálna požiadavka je trieda B.

Záver

Európska únia legislatívnym návrhom novej smernice o energetickej efektívnosti dáva jasne najavo, že nezáväzný cieľ do roku 2020 sa minul účinku. Na druhej strane je ale otázne, do akej miery majú niektoré ustanovenia ekonomický základ. Ide predovšetkým o plošné inštalovanie inteligentných meracích systémov. Samozrejme, pri väčších odberoch to má svoje opodstatnenie, ale pri malých odberoch, najmä v domácnostiach, je ekonomický prínos otázny.

Pokiaľ ide o finálne znenie smernice, konsenzus sa blíži. To však neznamená, že niektoré navrhované ustanovenia sa nemôžu do doby konečného schválenia zásadnejšie zmeniť. Odhliadnuc od toho, dobrou správou je, že energetická efektívnosť nie je zabudnutou témou. Horšou správou však je, že Slovensko si ju osvojuje zatiaľ iba veľmi opatrne.

Upozornenie: Text vychádza v magazíne EUROREPORT plus 03/2012.

K téme