Obnoviteľné zdroje energie 24/7 – Infraštruktúra potrebná na záchranu klímy
Na túto, ale aj ďalšie otázky spojené s problematikou zapájania obnoviteľných zdrojov energií do sietí sa pokúša zodpovedať štúdia pod názvom Obnoviteľné zdroje energie 24/7 – infraštruktúra potrebná na záchranu klímy. Komplexnú štúdiu vydala začiatkom mája 2010 medzinárodná organizácia Greenpeace a jedným z jej hlavných posolstiev je výzva, že čas na vybudovanie infraštruktúry šetrnej ku klíme je práve teraz. Na rozdiel od predchádzajúcich správ zo série Energetická [R]evolúcia, je však štúdia [R]enewables 24/7 viac technickejšieho zamerania. Cieľom štúdie je zistiť, ako sa musí sieť pretransformovať v prípade, že obnoviteľné zdroje energií v nej budú tvoriť 90%. Nemenej dôležitou je aj otázka, či je možné do roku 2050 zabezpečiť taký [R]evolučný energetický mix, ktorý bude garantovať spoľahlivé a bezpečné dodávky energie 24 hodín 7 dní v týždni.
Podľa expertov z Greenpeace je odpoveďou na čoraz väčší podiel OZE v rozvodných sieťach vybudovanie inteligentných sietí a supersietí. Pre vytváranie inteligentných nie je potrebné začať od nuly, pretože v mnohých krajinách sú elektrické siete dostatočne vyvinuté. A keďže dnešné elektrizačné sústavy v mnohých krajinách sú aj 40 rokov staré, ich posilnenie je aj tak nevyhnutné. Problémom dnešných sietí je podľa štúdie, že boli navrhnuté pre veľké centralizované energetické zdroje, ktoré už dnes bežia pri veľkom zaťažení a obnoviteľné zdroje sa do sietí zapájajú len marginálne, resp. tam, kde je voľné miesto.
Čo je potrebné, je pridanie „inteligencie“ do siete. V praxi to znamená pridať do sietí riadiace systémy založené na informačných technológiách prostredníctvom ktorých sa riadi celá decentralizovaná výroba elektrickej energie. Takýmto spôsobom je možné kontrolovať aj miestnu spotrebu a tým pádom zabezpečiť optimálne dodávky a výrobu pružnej elektrickej energie. Inteligentné siete v podstate spájajú decentralizované zdroje OZE a kogenerácie a efektívne rozvádzajú elektrinu tam, kde je potrebná. Nevyhnutnou zmenou je aj prechod od riadenia na strane ponuky na riadenie na strane spotreby. To v praxi znamená, že odoberatelia elektriny sú schopní spoločne nielen riadiť ale aj znížiť zaťaženie sústavy.
Vychádzajúc zo scenára ktorý bol použitý v štúdii sa experti z Greenpeace dopracovali k záveru, že navrhnutý [R]evolučný energetický mix dokáže garantovať elektrinu 24/7. Analýza ukázala, že existuje len 0,4% pravdepodobnosť (čo je ekvivalent 12 hodín v roku) kedy vysoká spotreba koreluje s nízkou solárnou a veternou produkciou elektriny. Na vyhotovenie správy využila spoločnosť Energynautics pre porovnanie tridsaťročné údaje o počasí s európskymi ročnými krivkami spotreby v 15- minútových intervaloch. Výsledky štúdie ukázali, že len v 3 prípadoch za posledných 30 rokov došlo k situáciám keď dopyt výrazne prevyšoval produkciu.
Aj napriek faktu, že v mnohých krajinách existujú rozsiahle elektrické rozvodné siete, štúdia upozorňuje aj na potrebu vytvorenia dodatočných káblových prepojení. Napríklad v Európe sa jedná o severné morské oblasti kde sa v súčasnosti budujú obrovské pobrežné veterné parky. Druhým príkladom je chýbajúce prepojenie medzi Európou a Africkým kontinentom kde by mali v najbližších desaťročiach vzniknúť komplex solárnych elektrárni pod názvom Desertec. Analýza zároveň ponúka aj tzv. model tzv. hybridných sústav a mikrosietí pre ostrovy a vidiecke oblasti. V štúdií sa spomína aj Slovensko, pričom podľa odhadov Greenpeace je potrebné dobudovať 293 km elektrických káblov; 93 km v rámci slovenského územia, 125 km medzi Poľskom a Slovenskom a 75 km medzi Ukrajinou a Slovenskom. Celková kapacita by sa tak zvýšila o 5100 MW.
Dodanie inteligencie do sietí však nie je všetko. Dôležitým predpokladom pre cenovo efektívnejšie dodávky elektriny a nižšie emisie skleníkových plynov je aj vhodne nastavený politický rámec a finančné stimuly. Greenpeace v štúdii Obnoviteľné zdroje energie 24/7 predstavuje hneď niekoľko odporúčaní pre vlády a to napríklad zvýšenie energetickej účinnosti, zostavenie plánu na vyradenie jadrových a uhoľných elektrární, zaručenie prístupu do sietí pre obnoviteľné zdroje, vytvorenie podmienok na podporu a rozvoj riadenia na strane spotreby a podobne.
Napriek technickej náročnosti správy v niektorých kapitolách, je štúdia zaujímavým pohľadom na riešenie otázky ako zabezpečiť spoľahlivé a nepretržité dodávky elektriny a zároveň nepôsobiť negatívne na životné prostredie. Kritici obnoviteľnej energie po prečítaní štúdie zrejme aj naďalej budú tvrdiť, že OZE nie sú spoľahlivým zdrojom, a nikdy nebudú schopné zabezpečiť 100% dodávok elektriny. Štúdia však okrem tohto pre skeptikov „sci-fi“ scenára ponúka mnohé zaujímavé a už dnes uskutočniteľné riešenia.
K téme
