Ako ďalej v kauze straty podpory

Ústavný súd rozhodol

Okrem týchto sporov prebiehalo aj jedno mimoriadne sledované konanie na Ústavnom súde SR. Skupina poslancov napadla ustanovenie Zákona o podpore, ktoré sankciu straty podpory zaviedlo. Podľa ich názoru, takáto sankcia nikdy nemala byť súčasťou nášho právneho poriadku.

Okresné súdy prerušovali konania s výrobcami elektriny a čakali na verdikt ústavného súdu. Ak by ústavný súd zrušil sporné ustanovenie zákona, znamenalo by to, že splnenie oznamovacej povinnosti by súdy vôbec nemuseli skúmať. Ak je raz sankcia straty podpory neústavná, nemala sa uplatniť a je jedno, či nejaká oznamovacia povinnosť bola splnená alebo nie.

Ústavný súd rozhodol koncom marca. Jeho rozhodnutie výrobcov elektriny OZE nepotešilo. Podľa slov ústavného súdu je sankcia straty podpory ústavná a výrobcovia, ktorým bola podpora odňatá môžu pokračovať v konaniach na súdoch, kde budú preukazovať, že si oznamovaciu povinnosť splnili.

Aj keď rozhodnutie ústavného súdu nevyhovelo požiadavke skupiny poslancov, dalo niektoré odpovede na otázky, ktoré výrobcov elektriny v prebiehajúcich sporoch trápili, a ktoré im môžu ich situácia sprehľadniť. Platí tu, že každá palica má dva konce.

Kto zodpovedá za odňatie podpory?

Oznamovacia povinnosť sa má plniť voči ÚRSO a zároveň voči distribučnej spoločnosti. Množstvo výrobcov si však svoju povinnosť voči ÚRSO splnilo a sporné je len jej splnenie voči distribučnej spoločnosti.

V takýchto prípadoch sa však distribučná spoločnosť často odvoláva na zoznam výrobcov, ktorý zverejnil ÚRSO a ktorý vraj distribučná spoločnosť musela rešpektovať. Má takéto odkazovanie vôbec význam? Môže sa distribučná spoločnosť „vyhovárať“ na to, že robila len to, čo jej ÚRSO prikázal, a teda ak sa vyskytli nejaké nezhody, nenesie za to zodpovednosť?

Podľa ústavného súdu nie.

Podľa ústneho odôvodnenia nálezu „z hľadiska aplikácie § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE je podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav. Tento záver potvrdzuje predovšetkým skutočnosť, že práva podľa § 4 odsek 1 písmeno b) a c) Zákona o podpore OZE, t.j. práva na podporu, si výrobcovia elektriny môžu uplatniť vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a nie úradu, prípadne inému orgánu verejnej správy.“

Ak teda existuje spor o odňatie podpory, distribučná spoločnosť by mala byť prvá, ktorá za nevyplácanie podpory zodpovedá a túto svoju zodpovednosť nemôže prenášať napr. na ÚRSO. O vyplácaní podpory rozhoduje výhradne ona. Zodpovednosti za svoje rozhodnutie sa tak nemôže zbaviť a musí zaň niesť dôsledky.

Akú moc má distribučná spoločnosť?

Postavenie distribučných spoločností je niekedy zahalené tajomstvom. Existuje niekoľko situácií, v ktorých sa jej činnosť vymyká akejsi štandardnej podnikateľskej činnosti. Jednou z nich je aj poskytovanie podpory. V týchto vzťahoch sa distribučná spoločnosť javí ako predĺžená ruka štátu. Častokrát diktuje podmienky, určuje si požiadavky a výrobcovia elektriny ju môžu vnímať ako akéhosi neoficiálneho policajta, ktorý síce nenosí uniformu, obušok však má vždy pripravený.

K neprehľadnosti postavenia distribučnej spoločnosti prispelo aj to, že z minulosti sú známe niektoré súdne rozhodnutia, ktoré v istých situáciách priznávali distribučnej spoločnosti postavenie orgánu verejnej moci.

Aj túto otázku vyriešil ústavný súd.

V zmysle ústneho odôvodnenia nálezu je distribučná spoločnosť pri poskytovaní podpory v postavení „klasického podnikateľa“, a teda sa nemôže vyvyšovať nad výrobcu. Distribučná spoločnosť je povinná jednať s ním ako rovný s rovným. Akékoľvek spory ohľadom podpory sa môžu riešiť na občianskoprávnom súde, ktorý bude vzniknutú situáciu posudzovať ako spor medzi dvoma podnikateľmi, nie ako spor medzi akýmsi štátnym zmocnencom a podriadeným subjektom.

Tieto závery dávajú odpoveď aj na otázku, či postup distribučnej spoločnosti je potrebné napádať aj na správnom súde, alebo nie.

Podľa ústavného súdu „Zákon o podpore OZE upravuje vzájomné práva a povinnosti medzi subjektami súkromného práva, na ktoré nemožno hľadieť optikou verejného práva. K takýmto vzťahom nepochybne patria predovšetkým vzťahy medzi výrobcami energie z OZE a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav (…)

Právny spor, ktorý vznikne v súvislosti so záverom prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, že výrobca elektriny si nesplní niektorú z povinností sa podľa názoru Ústavného súdu nepochybne môže stať predmetom preskúmavania v rámci civilného občiansko-právneho súdneho konania.“

Keď na jednej strane priznávame, že Zákon o podpore OZE dáva distribučnej spoločnosti nejaké oprávnenia, je potrebné jedných dychom dodať, že tieto oprávnenia nemožno prekračovať. Distribučná spoločnosť, ako súkromnoprávny subjekt, si nemôže stanovovať žiadne dodatočné podmienky, ktoré zákon nepozná. Akékoľvek rúško tajomstva, či zdanlivé mocenské oprávnenia nie sú na mieste.

Musia sa výrobcovia obracať na ÚRSO?

Ďalšou otázkou je, či v prípade sporu medzi výrobcom elektriny a distribučnou spoločnosťou je potrebné, aby sa tento výrobca obracal na ÚRSO a žiadal ho o preskúmanie situácie či zaujatie stanoviska.

Ústavný súd konštatoval, že v prípade sporu sa môže výrobca hneď obrátiť na súd, a to bez toho, aby musel podstúpiť akékoľvek administratívne posudzovanie, či iné úkony voči ÚRSO či inému subjektu.

Podľa ústneho odôvodnenia nálezu „Ústavný súd si uvedomil, že medzi výrobcami elektriny z OZE a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav môžu v súvislosti s plnením povinností vyplývajúcich z § 4 odsek 2, Zákona o podpore OZE vzniknúť právne spory súvisiace najmä s otázkou, či si výrobcovia elektriny splnili tieto povinnosti riadne a včas.

Podľa názoru Ústavného súdu však nie je potrebné ani vhodné aby arbitrom takýchto sporov subjektov súkromného práva bol zákonom ustanovený orgán verejnej správy, čoho sa skupina poslancov zrejme domáha.“

Slovami ústavného súdu: „Za okolnosti, keď sa uplatnenie inštitútu ustanoveného v napadnutom ustanovení Zákona o podporu OZE týka vzťahu dvoch subjektov súkromného práva, teda ide o súkromno-právny vzťah sa podľa názoru Ústavného súdu nejaví žiadúce ani vhodné, aby Zákon ustanovoval orgán verejnej správy, ktorý by bol oprávnený rozhodovať o nesplnení zákonom ustanovených povinností jedného subjektu súkromného práva voči druhému subjektu súkromného práva.“

Namiesto záveru

Ako vnímame rozhodnutie ústavného súdu? V prvom rade, trocha horko. Nesplnenie povinnosti, ktorá sa javí ako nezmyselná, môže spôsobiť existenčné problémy. Ak sa prijme zákon, že učiteľke sa zoberie ročný plat, ak nevyškrtá všetky prázdne políčka v triednej knihe, na Slovensku sa môže nájsť argument, prečo je to opodstatnené.

V druhom rade je však na mieste uviesť, že v energetike je opäť o trochu väčší poriadok. Ústavný súd spôsobil, že strany museli vyložiť karty na stôl. Pri poskytovaní podpory nemá prečo vystupovať distribučná spoločnosť ako rozhodca. Je to obchodný partner, ktorému zákon síce priznáva určité postavenie, je však stále „len partnerom“, ktorý musí dodržiavať základné pravidlá, ktoré v obchodnoprávnom styku platia.

Nie je to len suché konštatovanie. Tento záver by mali súdy rešpektovať aj vo všetkých prebiehajúcich konaniach, v ktorých sa preukázanie oznámenia jednoduchej informácie cení na státisíce.

Je zrejmé, že rozhodnutím ústavného súdu kauza straty podpory nekončí. Množstvo výrobcov elektriny sa bude domáhať vyplatenia odňatej podpory na všeobecných súdoch. Veď ústavný súd dal odpoveď iba na niektoré otázky. Množstvo zásadných otázok však stále ostáva otvorených. A na tie môžu odpoveď len všeobecné súdy.

Autori: Jozef Hudák, Pavol Poláček

K téme