Platiť či neplatiť distribučkám G-komponent?
Obhajcovia platby označovanej aj ako G-komponent argumentujú faktickým využívaním sústavy zo strany výrobcov, fyzickými tokmi elektriny vyrobenej na ich zdrojoch. Bol to Gustav Kirhoff a George Ohm, ktorí tento úkaz definovali ako nespochybniteľný prírodný zákon a prispeli tak k raketovému rozvoju elektrifikácie v nasledujúcom storočí. Prírodným zákonom sa neradno priečiť a keďže si elektróny prúdia po svojom, distribučkám treba platiť. Tak nejak možno parafrázovať tvrdenia regulačného úradu v prehratom spore.
V európskej energetike však už viac ako dekádu platia aj iné pravidla ako tie prírodné. Udomácnil sa v nej obchod, ktorý so sebou nutne prináša nielen ekonomicky rozvoj, ale najmä vlastné pravidlá, definované dvojstrannými právnymi vzťahmi – zmluvami. O dodávke elektriny, o združenej dodávke elektriny, o dodávke plynu, o združenej dodávke plynu. Alebo taká zodpovednosť za odchýlku. Slúži výhradne na zúčtovanie bilančných (obchodných) vzťahov na trhu a pred liberalizáciou o nej nebolo ani chýru ani slychu. A takouto výlučne obchodnou kategóriou je aj služba prístupu do sústavy, za ktorú si distribučky nárokujú zmienenú platbu.
Ako udáva zákon, prístupom do sústavy je rezervácia distribučnej kapacity na účely distribúcie elektriny a teda prepravy elektriny k odberateľovi. Jediným obchodným účelom prístupu do sústavy je teda využívanie sústavy na účely prepravy elektriny, žiadne iné využívanie sústavy (ani technické) neprichádza do úvahy. Rozmenené na drobné, na základe prístupu do sústavy sa distribútor (prepravca) zaväzuje prepraviť distribučnou sústavou pre svojho zmluvného partnera maximálne také množstvo elektriny, aké si títo medzi sebou dohodnú (formou výkonového obmedzenia). Netreba zdôrazňovať, že sumár dohodnutých distribučných kapacít nesmie prevýšiť technické maximum prepravnej cesty. Objektívne obmedzená ponuka je v konečnom dôsledku aj hlavným dôvodom požiadavky rezervácie distribučnej kapacity vopred, na rozdiel od prepravy bežného tovaru po cestnej či železničnej sieti.
Čo však znamená výlučne obchodný charakter služby prístupu a distribúcie elektriny? Že sa nebude poskytovať a teda ani spoplatňovať podľa fyzického toku elektriny v sústave, ale podľa existujúcich zmluvných vzťahov nákupu a predaja elektriny, ktoré logicky vyžadujú využitie prepravnej cesty. Ak si ako obchodník tovar u výrobcu nakúpim, za účelom jeho predaja konečnému spotrebiteľovi si musím zabezpečiť prepravu. To platí v elektroenergetike rovnako ako v každom inom odvetví. Rozhodujúce tak nebude, kto daný objem elektriny vyrobil, ale kto ho bude sústavou prepravovať, a to bude spravidla ten, kto ju počas prepravy vlastní. Sme teda v čisto obchodnej rovine.
Na Slovensku je zvykom, že výrobcovia elektriny predávajú celý objem vyrobenej elektriny v odovzdávacom mieste, t.j. pred vstupom do distribučnej sústavy. V tomto mieste od nich kupuje elektrinu zvolený obchodník, ktorý ju následne predá koncovým odberateľom elektriny. Za prepravu elektriny distribučnou sústavou teda zodpovedá obchodník a nie výrobca. Uvedenej logike zodpovedá aj v celej Únii uplatňovaná tarifikácia distribučných služieb vo forme známky, ktorá zjednodušene znamená „čo jednotka elektriny, to jedna platba za distribúciu“. Relevantná nie je prepravná vzdialenosť ani počet subjektov, ktorí elektrinu kúpia a predajú, kým ju na konci reťazca spotrebuje konečný odberateľ.
Z obchodného hľadiska sa teda výrobcom elektriny služba prístupu do sústavy neposkytuje, títo jednoducho sústavu za účelom prepravy elektriny nevyužívajú. A preto platba tzv. G-komponentu uplatňovaná voči výrobcom nevyužívajúcim sústavu nemá povahu ceny za poskytnutú službu, ale autoritatívneho poplatku, za ktorý výrobca nedostáva žiadne vecné protiplnenie. A na vyrubovanie poplatkov regulátor žiadnu právomoc nemá. Pochopiteľne, nie je vylúčené, že sa v budúcnosti nájde výrobca, ktorý sa rozhodne predávať elektrinu priamo koncovému odberateľovi. Ten si službu prístupu do sústavy určite zakúpi.
V takomto duchu je potrebné vnímať aj nedávne rozhodnutie ústavného súdu. Súd vo výrokovej časti nálezu ani nemohol rozhodnúť inak než vypustiť časť napadnutého textu vyhlášky, ktorá povinnosť platiť platbu za prístup ukladala aj výrobcom, ktorí zmluvu o prístupe a distribúcii neuzavreli. Bola to totiž jediná časť vyhlášky, ktorá popierala obchodné zákonitosti poskytovania služby prístupu do sústavy. Služba prístupu do sústavy sa poskytuje práve na základe zmluvy.
Je známe, že ústavný súd vyhovel návrhu skupiny poslancov v časti. Znamená to, že dôvody prečo tak urobil možno nájsť práve vo zverejnenom návrhu skupiny poslancov. Výhovorky o neznalosti logiky rozhodnutia ústavného súdu preto neobstoja.
K téme
