Režim o Černobyli mlčal, v ľuďoch rástla nedôvera

Súčasný pohľad na 4. reaktor Černobyľu z neďalekého mesta Pripiať. Foto: Dana Sacchetti/IAEA

26. apríl 1986. Presný čas 01:23 hodín nadránom. Pôvodne malo ísť o rutinnú skúšku núdzového fungovania turbíny, ktorá sa uskutočnila počas odstávky reaktora. No séria chýb technikov v atómovej elektrárni Černobyľ na Ukrajine spôsobila, že na štvrtom bloku došlo necelú minútu po začiatku testu k silnej explózii a narušeniu aktívnej zóny reaktora. Palivové tyče praskli a spolu s grafitom sa topili pri teplote vyše 2.000 °C. Do atmosféry začala unikať rádioaktivita.

Štefan Škulec zo Slovenského hydrometeorologického ústavu (SHMÚ) v čase havárie pôsobil na výskumnom pracovisku v Jaslovských Bohuniciach. Už predtým sa zaoberal vývojom matematických modelov, ktoré predpovedali trasu rádioaktívnych mrakov pri nehodách, aká sa stala aj v Černobyľe. Nikdy však nepredpokladal, že ich bude môcť využiť aj v praxi.

Výbuch ako prví odhalili vo Švédsku

Rádioaktívny mrak vystúpil vo forme horúceho plynu do výšky 1500 metrov a vplyvom prúdenia vetrov sa pohyboval po celej Európe. Najprv sa šíril na sever do Bieloruska a ďalej do škandinávskych krajín. Ako prví ho zaznamenali Švédi. Američania potom na základe satelitných snímok dokázali presne lokalizovať miesto výbuchu na Ukrajine. V nasledujúcej vlne mrak putoval do Poľska, Československa, Rakúska a ďalších štátov v regióne strednej Európy. V záverečnej vlne prenikol do Rumunska, Bulharska a krajín bývalej Juhoslávie.

Pavel Povinec z Katedry jadrovej fyziky a biofyziky Univerzity Komenského si spomína, že prvýkrát sa o havárii dozvedel ráno 27. apríla z vysielania viedenského rádia. Po príchode na pracovisko začal spolu s kolegami pracovať na meraniach úrovne radiácie v Bratislave. 

Československu prialo počasie

K výraznému zvýšenie rádioaktivity v atmosfére došlo v Bratislave 30. apríla. Z meraní vyplynulo, že pozaďova koncentrácia Cézia 137, ktorý je jedným z najdôležitejších rádionuklidov, bola 500-tisícnásobne vyššia než priemer. Napriek horibilnému číslu nešlo podľa názoru Povinca o katastrofický nárast.

Zľava: F. Neupauer (ÚPN), Pavel Povinec (UK BA), Štefan Škulec (SHMÚ) a Peter Jašek (ÚPN)

Za kľúčové profesor považuje, že v kritickom čase na území Slovenska nedošlo k výraznejším zrážkam. V Bratislave sa prvý dážď objavil až 1. mája 1986. Iná situácia však bola napríklad v susednom Rakúsku, kde sa rádioaktívny mrak v dôsledku dažďa doslova zosypal na krajinu. V Škótsku zase bola pozemná koncentrácia rádionuklidov až stonásobne vyššia než v Bratislave.

V období presunu rádioaktívneho mraku ponad územie Slovenska pršalo výraznejšie iba v Slovenskom Rudohorí a v okrese Dunajská Streda. Pre plošné zamorenie sa používa jednotka rádioaktivity Becquerel (Bq). Za kontamináciu sa považuje viac než 37 kBq na meter štvorcový. V Dunajskej Strede pritom dosiahlo plošné zamorenie hodnotu 8 až 10 Bq na meter štvorcový. Pre porovnanie, kritické územia Ukrajiny a Bieloruska boli postihnuté tisíckrát viac.

Preventívne opatrenia krízového výboru

Krátko po havárii došlo k vytvoreniu krízového štábu odborníkov. Správy o radiačnej situácii na území Slovenska sa každý deň odosielali vtedajšiemu predsedovi vlády Petrovi Colotkovi a Ústrednému výboru Komunistickej strany.

Komisia prijímala pre vládu viacero návrhov preventívnych opatrení. Na celoštátnej úrovni sa zvýšená pozornosť venovala kontrole mlieka. Pre vznik rakoviny štítnej žľazy je totiž rozhodujúci rádioaktívny izotop jódu 131. Ten sa dobre koncentruje napríklad v tráve, ktorú spásajú ovce. Jód sa cez mlieko dostáva do štítnej žľazy a tkanivo človeka je vystavené vysokým dávkam rádioaktivity. Ak existovali indície o kontaminácii, vzhľadom na polčas rozpadu jódu, ktorý je 8 dní, sa po jeho uplynutí odporúčalo spracovanie mlieka na syr.

Merania u nás vykonával Výskumný ústav preventívneho lekárstva. Podľa medzinárodných štandardov nesmie rádioaktivita mlieka prekročiť 1000 Becquerelov na kilogram. Meranie z 5. mája 1986 ale zistilo koncentráciu 3000 Bq/kg. Vláda preto rozhodla, že ovčie mlieko sa nemôže dostať do predajnej siete. Bačom žijúcim na tatranských salašoch boli poskytnuté tabletky s jódovým profylaktikom. Vďaka nim sa štítna žľaza naplní jódom a ďalší už neprijíma. 

Jedna z najvyšších povrchových kontaminácií v krajine sa namerala na severe Moravy. Práve v tejto oblasti bol situovaný najväčší závod na výrobu dojčenského mlieka v Československu. Netrvalo dlho a celá produkcia sa presunula do iného mesta.

Obete Černobyľu a Československo

Podľa údajov Černobyľského fóra sa počet obetí v dôsledku havárie môže vyšplhať na 4000. Pri samotnej explózii zahynuli 2 pracovníci. Syndróm akútneho ožiarenia sa potvrdil u 137 pracovníkov elektrárne. Z toho 31 ľudí zomrelo počas niekoľkých mesiacov po nehode, ďalších 19 na následky ožiarenia v ďalších rokoch. Na následky rakoviny štítnej žľazy zahynulo 9 detí. Najvyšším dávkam radiácie bolo vystavených dokopy 600.000 ľudí.

Na snímke Pavel Povinec z Katedry jadrovej fyziky a biofyziky Univerzity Komenského v Bratislave. 

Kvôli nízkym hodnotám rádioaktivity na území Slovenska je podľa Povinca nepravdepodobné, že existuje priamy dôsledok Černobyľu na zdravie domáceho obyvateľstva. V roku 1986 dosiahla priemerná hodnota ožiarenia u dospelého človeka zo zdrojov mimo prírodného prostredia úroveň 0,5 milisieverta (mSv). Nedosiahol sa tak ani ročný limit povolenej dávky, ktorý predstavuje 1 mSv. Radiácia na Slovensku dosiahla desaťnásobne vyššiu úroveň než po Černobyľe v roku 1962. 

Mlčanie československých médií

Vláda prebrali rétoriku Moskvy, ktorá černobyľskú haváriu zo začiatku tutlala. O nehode sa občania Československa dozvedeli až po piatich dňoch. V novinách sa 30. apríla objavil nenápadný článok, ktorý sa odkazoval na vyhlásenie Rady ministrov ZSSR a stručne informoval o havárii jadrového reaktora v Černobyľe. Podľa textu sa radiačnú situáciu v elektrárni a jej okolí podarilo stabilizovať.

No taktika mlčania nemala nádej na úspech. Napriek izolácii mali občania možnosť sledovať správy rakúskej televízie, detailnejšie informácie sa šírili aj prostredníctvom Slobodnej Európy či Hlasu Ameriky. Vedenie strany pochopilo, že medzi ľuďmi sa šíria pochybnosti. V ďalších týždňoch sa preto začali správy o Černobyľe objavovať častejšie. Niesli sa v duchu vtedajšej propagandy a ich cieľom bolo upokojiť ľudí, aby nemali obavy o svoju zdravie a bezpečnosť.

Nedostatočnú informovanosť obyvateľstva považuje Povinec za zlyhanie vtedajšieho systému. O prijatých opatrenia sa podľa neho malo s ľuďmi hovoriť už od začiatku otvorene. Ako doplnil Škulec, ak by ľudia mali možnosť pochopiť problematiku, predišlo by sa šíreniu dezinformácií. Dôsledky podcenenej komunikácie sú podľa neho prítomné dodnes v podobe mýtov o účinkoch radiácie.

ŠtB monitorovala nálady obyvateľstva

Úloha Štátnej bezpečnosti v kontexte Černobyľu bola skôr informatívna. ŠtB mala monitorovať nálady a mienku obyvateľstva s cieľom predísť panike alebo možným občianskym nepokojom. Z pohľadu režimu sa blížil dôležitý prvý máj, o niekoľko týždňov neskôr sa konali voľby do Federálneho zhromaždenia ČSSR.

Dokumenty ŠtB o Černobyľe z tohto obdobia skúmal Peter Jašek z Ústavu pamäti národa. Zachovalosť zväzkov je podľa neho obmedzená. Obyvatelia považovali správy šírené médiami za skreslené a nedostatočné. Verejnosť  neverila tvrdeniam, že ide o bežnú poruchu a nie je sa čoho obávať. Nedôveru  prehlbovali aj podrobnejšie správy na rádiu Slobodná Európa a Hlas Ameriky.

V archívoch ŠtB sa však zachovalo niekoľko zaujímavostí. V obci Ducové blízko Piešťan podpísalo 17 matiek spoločnú petíciu, aby sa ich deťom v miestnej materskej škôlke nepodávalo čerstvé mlieko, zelenina alebo mäsové výroby.

Rozruch spôsobilo aj revolta zhruba 80 študentov slovenských univerzít, ktorí odmietli ísť na zahraničnú stáž do Kyjeva. Ako dôvod uvádzali obavy pred zvýšenou radiáciou. Mnohým z nich podľa Jašeka hrozilo vylúčenie zo školy.

V priebehu mája 1986 sa vyskytlo aj niekoľko menších incidentov. V zväzkoch ŠtB sa evidujú prípady anonymných letákov, ktoré hlásali heslá proti režimu. V Leopoldove malo dôjsť k strhnutiu sovietskej vlajky dvomi miestnymi robotníkmi.

Obavy z dôsledkov havárie boli častou témou písomnej korešpondencie. ŠtB bežne preverovala listy občanov, ktoré posielali svojim rodinám a priateľom na Západ. Ak v nich bolo cítiť nedôveru, mnohé z nich neboli nikdy odoslané.

© energia.sk

K téme