Ústavný súd im poriadne naložil

Medzi takéto bezpochyby patrí aj najnovšie rozhodnutie [1] týkajúce sa Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie, v ktorom Ústavný súd vyjadril svoje rozhorčenie nad „absolútne bezprecedentným“ porušením práv výrobcu elektriny a vyslovil ostrú kritiku na adresu prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a Najvyššieho súdu.

Čo sa vlastne stalo?

Obyvateľ mesta Martin sa rozhodol na streche garáže nainštalovať zariadenie na výrobu elektriny zo slnečnej energie s inštalovaným výkonom 42,48 kW. Funkčná skúška novo-inštalovaného zariadenia bola vykonaná 28.6.2012. Protokol o funkčnej skúške bol príslušným vedúcim pracovníkom distribučnej spoločnosti schválený a podpísaný o niekoľko dní neskôr a to 10.7.2012.

Podľa Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie sa deň, kedy bola vykonaná funkčná skúška, považuje za deň uvedenia zariadenia do prevádzky. Tento deň je dôležitý z jedného jediného dôvodu. Od neho totiž závisí koľko peňazí výrobca dostane.

Vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „Úrad“) [2] ustanovuje, že v prípade, ak bolo zariadenie uvedené do prevádzky do 30.6.2012 má výrobca nárok na cenu elektriny vo výške 194,54 EUR/MWh. Avšak v prípade, ak bolo zariadenie uvedené do prevádzky po tomto dátume, má výrobca nárok na výrazne nižšiu cenu elektriny 119,11 EUR/MWh.

A práve tu začína celý problém

Vzhľadom na to, že protokol o funkčnej skúške bol podpísaný až v júli, Úrad dotknutému výrobcovi priznal iba nižšiu cenu elektriny vo výške 119,11 EUR/MWh [3]. Výrobca tak ročne prišiel o viac ako 1 400 EUR; za 15 rokov podpory ide o sumu takmer 22 000 EUR.

Svoj postup Úrad odôvodnil s poukazom na znenie samotného protokolu o funkčnej skúške a usmernenia a stanoviská prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, podľa ktorých je funkčná skúška ukončená až podpísaním protokolu o jej vykonaní.

Výrobcovi nepomohlo ani odvolanie na Regulačnú radu [4], ani žaloba na Krajský súd v Žiline [5] a ani odvolanie na Najvyšší súd [6]. Všetky tieto orgány potvrdili správnosť postupu Úradu. Výrobca sa však nenechal odradiť a vo veci podal sťažnosť na Ústavný súd. Tento krok sa mu vyplatil. Rozhodnutie Ústavného súdu obsahuje niekoľko zásadných právnych záverov pre oblasť energetiky, ktorým je potrebné sa bližšie venovať.

Keď prevádzkový poriadok ignoruje zákon

Za jedno z najzávažnejších pochybení Ústavný súd  označil to, že  aj napriek jasnému zákonnému príkazu, distribučná spoločnosť vo svojom prevádzkovom poriadku neupravila spôsob a podmienky vykonania funkčnej skúšky a neurčila, kedy považuje funkčnú skúšku za vykonanú.

Ústavný súd označil takýto postup distribučnej spoločnosti za nezákonný.

Za nezákonný označil aj postup Úradu, ktorý schváli prevádzkový poriadok aj napriek tomu, že neobsahoval zákonom požadované podmienky.

Ostrú kritiku si vyslúžil aj Najvyšší súd, ktorý „absolútne bezprecedentne“ preniesol na plecia výrobcov elektriny znášanie následkov nezákonného postupu distribučnej spoločnosti a Úradu.

Z rozhodnutia Ústavného súdu jednoznačne vyplýva, že v prípade, ak prevádzkovateľ distribučnej sústavy vo svojom prevádzkovom poriadku neupraví to, čo mu zákon ukladá, ide o nezákonný stav, ktorý odporuje princípu právnej istoty. Následky takejto nezákonnosti nemôžu byť prenesené na plecia tých, ktorí ju nespôsobili.

Za nezákonný je, podľa nášho názoru, potrebné označiť aj taký stav, keď prevádzkový poriadok ide nad rámec zákona a zavádza povinnosti, na úpravu ktorých nemá zákonné splnomocnenie.

Nezákonnosť nemožno zaplátať

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí označil za neprípustné aj také konanie, ktorým distribučná spoločnosť podľa svojho voľného uváženia upravila spôsob a podmienky vykonania funkčnej skúšky vo svojich iných interných dokumentoch, v ktorých jej to zo zákona neprislúchalo. Takýmto dokumentom bol v danom prípade protokol o vykonaní funkčnej skúšky. Vo svojom rozhodnutí Ústavný súd označil protokol za všeobecne nezáväzný, nevynútiteľný a z hľadiska právnej relevancie značne polemický.

V tejto súvislosti Ústavný súd kritizoval Najvyšší súd práve za to, že v konaní prehliadal nezákonnosť postupu distribučnej spoločnosti a Úradu a „tento nedostatok zaplátal svojím výkladom o nutnosti prisúdiť (…) právnu relevanciu internému protokolu správcu distribučnej siete o vykonaní funkčnej skúšky“. (…) Najvyšší súd absolútne bezprecedentne, ústavne neudržateľným spôsobom, v rozpore so zákonnými ustanoveniami a v rozpore s princípom právnej istoty (…) celkom extenzívne nad rámec zákonnej požiadavky pripísal dôležitosť aj tzv. administratívnej kontrole vykonania funkčnej skúšky riaditeľom sekcie AM, podpisujúcim za distribútora protokol“.

V nadväznosti na vyššie uvedené sme toho názoru, že  prevádzkovateľ distribučnej sústavy nemôže od výrobcov elektriny vyžadovať plnenie takých povinností a postupov, ktoré sú uvedené v jej interných usmerneniach alebo formulároch, a ktoré nemajú oporu v zákone a prevádzkovom poriadku. Prevádzkovateľ distribučnej sústavy nemôže zneužívať interné dokumenty, ktoré nemajú oporu v zákone na to, aby zavádzal nové povinnosti, prípadne aby rozširoval rozsah povinností nad rámec zákona.

Jedna lastovička leto nerobí

Nález Ústavného súdu je pozitívnou správou nie len pre tých, ktorých sa podpora obnoviteľných zdrojov energie bezprostredne týka, ale prakticky pre všetkých, ktorí podnikajú v energetike.

Jedna lastovička leto nerobí, a pre to by bolo unáhlené teraz robiť závery ohľadom ďalšieho smerovania množstva súdnych sporov, ktoré sa za  posledné roky v energetike nahromadili. Slovenské súdnictvo čaká niekoľko veľkých výziev, ktoré môžu zásadným spôsobom zlepšiť a sprehľadniť právne prostredie v  energetike.

Samotný Ústavný súd sa bude musieť v najbližšom čase popasovať so spornou platbou za prístup do distribučnej sústavy, tzv. G-komponentom, ako aj s otázkou odobratia podpory, ktorá sa len v roku 2015 dotkla viac ako 1 100 výrobcov elektriny. Veríme že, ani v týchto konaniach nesklame.

Autori: Pavol Poláček, Jozef Hudák

[1] Nález Ústavného súdu SR zo dňa 25.11.2015, sp. zn. I ÚS 373/2015-33, ktorý sa stal právoplatný 4.1.2016.

[2] Vyhláška Úradu č. 225/2011 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenové regulácia v elektroenergetike.

[3] Cenové rozhodnutie Úradu č. 1795/2012/E-OZ zo dňa 14.12.2012.

[4] Regulačná rada Úradu zamietla odvolanie výrobcu rozhodnutím č. 13/3308/13/RR zo dňa 15.4.2013.

[5] Krajský súd v Žiline zamietol žalobu dotknutého výrobcu elektriny rozsudkom zo dňa 5.3.2014, sp. zn. 21S/79/2013-76.

[6] Najvyšší súd SR potvrdil zamietavé rozhodnutie krajského súdu rozsudkom zo dňa 28.1.2015, sp. zn. 3Sžf/43/2014.

K téme