Koľko platíme v cene elektriny za politické rozhodnutia?
„Súčasná situácia by sa bez veľkého preháňania dala nazvať chaosom, ktorý je výsledkom dvoch dekád štátnych zásahov do produkcie elektriny,“ píše sa v úvode novej publikácie s názvom Elektrická daň z dielne INESS, v ktorej sa analytik Martin Vlachynský snažil kvantifikovať aspoň tie najviditeľnejšie dopady politických rozhodnutí na ceny elektriny. „Investície do výroby a distribúcie elektriny sa pohybujú v stovkách miliónov až niekoľko miliárd eur a preto omyly v investíciách, či zlý odhad budúcich politických rozhodnutí majú dopad na ekonomiku krajiny aj o niekoľko rokov či dekád neskôr. Teda v časoch, keď politici, ktorí o tých krokoch rozhodli, už dávno nie sú na pozíciách,“ dodal.
Pri hľadaní vinníka vysokých koncových cien elektriny sa podľa neho často skončí na spodku pyramídy – obvinenia padajú na fotovoltiku, distribučné spoločnosti, zahraničných vlastníkov, zlú štatistiku atď. „Problém je však hlbší. Energetika je dlhodobo využívaná na dosahovanie rôznych politických cieľov. Štátne a pološtátne podniky slúžia ako pohodlná kasička pre vládu, kontrola nad cenami zase umožňuje čiastočné prenášanie bremena sociálnej politiky, či favorizovanie vybratých podnikov,“ uvádza sa vo včera zverejnenej štúdii, v ktorej sa viackrát odkazuje aj na články publikované na našom portáli.
Desiatky i stovky eur ročne
V snahe vypočítať dopady politických rozhodnutí autor zaviedol pojem pomyselnej „elektrickej dane“, ktorá reprezentuje finančný dopad politických rozhodnutí na koncovú cenu za 1 MWh spotrebovanej elektriny. Výsledkom jeho prepočtov, pri ktorých vychádzal z cenníkov dvoch dodávateľov elektriny, je, že táto elektrická daň dosiahla vlani hodnotu 26,45 €/MWh.
To znamená, že pri priemernej domácnosti so spotrebou asi 2,3 MWh, ktorá vlani zaplatila za elektrinu 373,72 €, smerovalo 60,80 € na plnenie rôznych politík nesúvisiacich priamo s výrobou a distribúciou ňou spotrebovanej elektriny, najmä na podporu obnoviteľných zdrojov, zamestnanosti v baniach, alebo za nevytvorené rezervy na vyraďovanie jadrových zariadení. Pri domácnosti, ktorá elektrinou zohrieva vodu aj kúri táto suma predstavuje viac ako 500 € ročne.
Zdroj: INESS
Autor však zároveň dodal: „Nevieme vyčísliť, o koľko bohatstva ekonomika prišla v dôsledku zle alokovaného kapitálu (napr. na výstavbu, či udržiavanie neefektívnych elektrární), či koľko investícii sa neuskutočnilo v dôsledku vyššej ceny elektriny, alebo v dôsledku nestability regulačného prostredia“.
Odporúčania
Pre dlhodobé zlepšenie situácie navrhuje INESS päť zmien:
1. Prestať využívať elektroenergetiku ako rýchly a lacný zdroj peňazí pre financovanie vládnych zámerov
Podiel štátu v elektroenergetických firmách umožňuje vláde získavať „bezbolestné“ zdroje financovania, tvrdí autor. Tie však budú v budúcnosti v sektore chýbať, resp. ich tvorba znamená vyššie ceny elektriny pre spotrebiteľov. Radikálnym riešením by bola privatizácia štátnych podielov, vrátane privatizácie SEPS, prípadne jeho rozdelenia medzi distribučné spoločnosti. Alternatívnym riešením je vzdanie sa dividend (SEPS) a naviazanie dividend (firiem s čiastočným vlastníctvom) na potreby financovania v rámci elektrickej siete (financovanie odvodov do Národného jadrového fondu, financovanie existujúcich OZE).
2. Zastaviť priame či nepriame dotovania nových zdrojov energie
Chyby z podnikateľských rozhodnutí by mal znášať vždy podnikateľ, nie občan. Preto je žiaduce, aby sa štát vyvaroval investícii v oblasti, kde ich môže vykonávať súkromný sektor. Obzvlášť dôležité je to pri rozhodovaní o Novom jadrovom zdroji, kde je takmer isté, že sa bude jednať o stratovú investíciu, resp. projekt, ktorý bude musieť byť neustále dotovaný
3. Eliminovať Elektrickú daň, financovať politické zámery z rozpočtu a zvýšiť vypočítateľnosť regulačného prostredia
V prípade politických cieľov (napr. zachovanie zamestnanosti v baniach, konkrétny podiel OZE na výrobe) by tieto mali byť financované priamo zo štátneho rozpočtu. V prípade prijímania európskych rozhodnutí by vláda mala minimalizovať ekonomické škody týchto politík splnením len minimálnych požiadaviek a maximálnym odsunutím realizácie na dobu, keď náklady zavedenia budú nižšie. V prípade stanovených cieľov by sa nemala dopredu vyberať cesta, akou sa tento cieľ má dosiahnuť (napr. stanovením pevných výkupných cien pre jednotlivé druhy OZE). Lepším riešením je napríklad potrebnú kapacitu vysúťažiť, čo by dokázalo ušetriť časť prostriedkov štátneho rozpočtu
4. Ukončiť cenovú reguláciu pre dodávky domácnostiam a malým a stredným podnikom
V súčasnej dobe na trhu funguje viacero dodávateľov elektriny, z ktorých si spotrebiteľ môže slobodne vybrať. Cenová regulácia dodávok tak stráca aj teoretické opodstatnenie. Regulácia určuje cenový strop dodávok, čím obmedzuje inovačný priestor na vytváranie rôznych nových produktov, ktorých cena by bola vyššia, ale zase by ponúkali zaujímavé doplnkové služby (napr. úsporný spotrebič zdarma, či inteligentné elektrické inštalácie pri novostavbách atď.).
5. Vypracovanie dlhodobej regulačnej stratégie za účasti zástupcov všetkých účastníkov trhu
V súčasnom nastavení je energetický regulátor prakticky neobmedzený vládca energetického trhu. Kritika transparentnosti jeho rozhodnutí zaznieva ako z domácej scény, tak zo strany Európskej komisie. Energetická politika by sa mala zaručovať určitú mieru stability regulačného prostredia a mala by byť tvorená všetkými účastníkmi trhu, nielen zástupcami verejného sektora.
Celú publikáciu Elektrická daň aj zdrojové dáta nájdete na tomto odkaze.
© energia.sk
K téme
