Sú kontroly ÚRSO nezákonné?
Niet preto divu, že advokáti sa vo svojej praxi snažia implementovať moderné európske právne myslenie teórie materiálneho právneho štátu. Jedným z jeho pilierov je zásada, že akýkoľvek zásah štátnej moci do osobnej sféry jednotlivca (rozumej tiež podnikateľa) musí byť daný zákonom, musí sledovať určitý konkrétny cieľ a byť vo vzťahu k tomuto cieľu primeraný.
V Českej republike sa táto zásada prejavila v rozhodovacej činnosti ústavného súdu, ktorý odmietol takú prax daňových kontrol, ktoré boli uskutočňované na základe všeobecného konštatovania o existencii kontrolného oprávnenia finančnej správy a ktorých predmet bol formulovaný príliš extenzívne (napr. v rovine kontroly dodržiavania právnych predpisov, administratívnych rozhodnutí a pod.). Ústavný súd ČR k tomu uvádza: „…každý zásah do osobní sféry jednotlivce, ať už je činěn v rámci jakéhokoliv postupu státu vůči jednotlivci, musí být ospravedlněn konkrétní skutečností, resp. důvodem takového omezení, a nikoliv proveden pouze proto, že orgán státu je takovou pravomocí formálně nadán. Takové obecné oprávnění je pouze předpokladem realizace takové omezovací pravomoci, nikoliv měřítkem jeho intenzity“ (nález I.ÚS 1835/07). Súd sa pritom odvoláva na analógiu s trestným právom, v ktorom na obmedzenie jednotlivca a realizáciu vyšetrovacích úkonov nestačí prostá skutočnosť, že cieľom úkonov je odhaľovať a stíhať trestnú činnosť, ale musí byť splnená podmienka, že tu existuje konkrétnymi skutočnosťami podložené podozrenie, že jednotlivec sa dopustil protiprávneho konania.
Táto filozofia sa konečne prejavila aj v rozhodovacej činnosti slovenských súdov. Najvyšší súd SR v nedávnych rozhodnutiach (sp. zn. 5Sžnz/1/2015 a 5Sžnz/2/2015) odmietol ako nezákonnú prax Protimonopolného úradu SR pri výkone inšpekcie. Poukázal na absenciu riadneho a konkrétneho vymedzenia predmetu inšpekcie a z toho vyplývajúci neprimeraný výkon tejto právomoci protimonopolného úradu. Za zákonnú možno teda považovať len takú inšpekciu, ktorej výkon zodpovedá vopred formulovanému konkrétnemu vecnému rozsahu.
Ako však interpretovať tieto súdne rozhodnutia vo vzťahu ku kontrolám vykonávaným zo strany Úradu pre reguláciu sieťových odvetví? Je známe, že úrad svoju kontrolnú právomoc uplatňuje pomerne široko a nezriedka aj opakovane vo vzťahu k tým istým regulovaným subjektom. Je preto pochopiteľné, že kontroly úradu pôsobia často ako strašiak, čo môže vyvolávať síce subjektívne, ale odôvodnené pochybnosti o zneužívaní tejto právomoci zo strany vedenia úradu a odboru kontroly. Kolujú pritom povesti o existencii akéhosi plánu budúcich (plošných) kontrol, dôsledkom ktorého má byť uskutočnenie kontroly u každého subjektu skôr-či-neskôr.
Domnievam sa, že súčasná prax pri výkone kontrol zo strany úradu nenapĺňa vyššie uvedené zásady materiálneho právneho štátu. Poverenia na výkon kontroly obsahujú často príliš všeobecné vymedzenie predmetu kontroly, formulované napríklad takto: „dodržiavanie vybraných zákonov, všeobecne záväzných právnych predpisov a vydaných rozhodnutí a overovanie správnosti a pravdivosti dokladov predkladaných úradu v oblasti regulácie elektroenergetiky a tepelnej energetiky za roky…“. Je teda zrejmé, že úrad považuje svoje oprávnenie na výkon kontroly vyplývajúce zo zákona za dôvod kontroly ako takej. O existencii (a najmä o preukázaní) dôvodného podozrenia z porušenia povinností podloženého konkrétnymi skutočnosťami preto nemôže byť ani reči. Samotné kontroly sa potom (logicky) zameriavajú takmer na všetky aspekty podnikania regulovaného subjektu, čo rozhodne nezodpovedá požiadavke primeranosti výkonu kontroly. Kontrola totiž za žiadnych okolností nesmie slúžiť na to, aby sa takéto konkrétne podozrenia získali a podložili dôkazmi.
Pri tomto spôsobe uvažovania je potom existencia akéhosi plánu budúcich kontrol pochopiteľná, aj keď nie ospravedlniteľná. Ak totiž zásady právneho štátu vyžadujú pre výkon kontroly existenciu konkrétneho podozrenia z porušenia právnych predpisov, predstava o pláne kontrol je priam absurdná (!!!).
Ako má však regulovaný subjekt postupovať, ak sa stane „obeťou“ nezákonného, ba priam šikanózneho postupu zo strany kontrolného orgánu? Právna úprava na takýto exces samozrejme myslí a v rámci prostriedkov súdnej ochrany umožňuje zjednanie nápravy. Netreba pritom zabúdať na skutočnosť, že regulačný úrad kontrolné zistenia spravidla prenáša do svojej ďalšej rozhodovacej činnosti, ktorá sa nezriedka končí uložením sankcie – reálnej hospodárskej ujmy regulovaného subjektu. Nie je preto prekvapením, že sú to práve advokáti, ktorí sú schopní takto postihnutým poskytnúť tú najkompetentnejšiu asistenciu.
K téme
