Gazprom má (zatiaľ) len silácke reči
Živú debatu o budúcnosti plynárenstva vyvolalo minulotýždňové vyhlásenie šéfa Gazpromu Alexeja Millera, že po roku 2019 by mal skončiť tranzit komodity cez plynárenskú sústavu Ukrajiny. Cez Ukrajinu sa dnes prepravuje k odberateľom v krajinách Únie necelá polovica z celkového objemu plynu, ktorý Rusko predáva v Európe.
Silácke vyhlásenie má však niekoľko háčikov. Prvým je, že hoci Európa ruský plyn bytostne potrebuje, závislosť je vzájomná. Moskva sa nezaobíde bez európskych peňazí.
Ak má ktorýkoľvek zákazník Gazpromu za plyn zaplatiť, ruský dodávateľ musí predávaný objem pristaviť do odovzdávacieho bodu, ktorý je dohodnutý zmluvne. Napríklad ak má slovenský obchodník v zmluve, že plyn preberá na slovensko-ukrajinskej hranici, bolo by jej porušením pristavovať plyn na odber na inom mieste, napríklad kdesi ďaleko na hranici Turecka a Grécka.
Koľko Gazprom zaplatí za politiku
Možno polemizovať, či je niektorá energetická komodita spolitizovanejšia než plyn, najmä ten z Ruska. Napriek tomu, že plynárenstvo a politiku v stredoeurópskom priestore nemožno od seba oddeliť, členské krajiny Únie nie sú obchodnými partnermi Gazprom Exportu.
Ruský dodávateľ rokuje s konkrétnymi obchodníkmi a pokiaľ ide o prepravu, jeho protistranami sú prevádzkovatelia prepravných sietí. Preto apel na Úniu a jej členské krajiny, aby stavali plynovodné prepojenia a pripravili sa, „pokiaľ je ešte čas“, že plyn dnes prúdiaci cez Ukrajinu bude Gazprom pristavovať na turecko-grécku hranicu, má nesprávneho adresáta.
Treba tiež doplniť, že ak by sa európska plynárenská infraštruktúra mala rozvíjať nad rámec projektov, ktoré sú už rozplánované, nové potrubia musia mať zabezpečené financovanie. To predpokladá i zabezpečenie návratnosti investícií v budúcnosti. Návratnosť investícií sa rovná využívaniu budúcich plynovodov obchodníkmi s plynom.
Ten, kto zabezpečuje prepravu plynu na odovzdávacie miesto, je dodávateľ. Ak má Gazprom pristaviť plyn na odberné miesta, ako má dohodnuté v zmluvách, a nebude využívať prepravné kapacity Ukrajiny, v mnohých prípadoch by to predstavovalo nutnosť dodatočných nákladov na prepravu cez nové potrubia pozdĺž dlhších trás. To by tlačilo na jeho vlastnú maržu. Bude ruská firma ochotná zaplatiť túto cenu v mene geopolitických záujmov Kremľa v kontexte napätých rusko-ukrajinských vzťahov?
Eustream do roku 2028
Kým kontrakt o preprave cez Ukrajinu končí už v roku 2019, Gazprom má uzatvorený aj obdobný kontrakt so slovenským prepravcom Eustream až do roku 2028. Zmluva obsahuje aj klauzulu „ship-or-pay“, ktorú možno voľne preložiť ako „preprav alebo zaplať“.
Gazprom si do roku 2028 zazmluvnil prepravnú kapacitu, za ktorú bude musieť zaplatiť aj v prípade, ak ju reálne nevyužije (výnimkou je „vyššia moc“, napríklad vojenský konflikt na Ukrajine, ktorý by objektívne bránil uskutočňovať prepravu po danej trase). Opäť si možno položiť otázku, či bude ruský dodávateľ v mene geopolitiky ochotný platiť podľa klauzuly za kapacitu, ktorú sa rozhodne dobrovoľne nevyužiť nepredĺžením kontraktu s ukrajinskou stranou…
Zdá sa, že vyhlásenia šéfa Gazpromu o ukončení prepravy plynu cez Ukrajinu ostanú minimálne počas ďalšej dekády v rovine siláckych rečí. Napriek tomu ide o jasný signál, že trh s plynárenskými prepravnými kapacitami má tendenciu zmeniť sa. Dobré je, že aj plynárenské firmy si novú realitu uvedomujú a začínajú na ňu reagovať. Z pohľadu Slovenska treba spomenúť najmä koncept plynovodu Eastring, ktorý rozvíja prepravca Eustream.
Odhliadnuc od toho, že Eastring zrejme má byť poistkou pred zmŕtvychvstaním projektu South Stream, ktorý by odsunul Slovensko do roly lokálneho hráča na plynárenskej mape Európy, treba mu priznať, že za relatívne rozumné investičné náklady bude v prípade realizácie spájať strednú a juhovýchodnú Európu a navyše využije sčasti už existujúce infraštruktúrne kapacity.
V prípade, že by sa Eastring zrealizoval a jeho kapacita by sa v budúcnosti rozširovala, aj úvahy Gazpromu o nevyužívaní tranzitu cez Ukrajinu by mohli začať nadobúdať realistickejší kontext. Ale z pohľadu slovenského prepravcu by už nepredstavovali také životné ohrozenie, akému by bol Eustream vystavený v prípade realizácie dnes už mŕtveho South Streamu.
Text vychádza 20.4. aj v tlačenom vydaní Denníka N.
K téme
