Predpoklady pre globálnu energetickú transformáciu

Friedrich Ebert Stiftung v spolupráci s Wuppertal inštitútom a Germanwatch vydali štúdiu zameranú na prechod ku globálnej energetickej transformácii. Prinášame vám úryvky zo štúdie, ktorých hlavnými autorkami sú Bärbel Kofler a Nina Netzer.

„Sme závislí na energii, potrebujeme ju na produkciu i prípravu jedla, tepla i svetla. Je to palivo pre našu ekonomiku a motor rozvoja.

Avšak náš energetický systém uviazol v kríze: stáročia trvajúca závislosť na fosílnych palivách viedla k vážnych environmentálnym škodám, centralizovanej produkcii, distribúcii a vlastníckym štruktúram, z ktorých má prínos len malá skupina. Zároveň veľká časť svetovej populácie buď nemá žiadny prístup k elektrine alebo musí kvôli rastúcim cenám vynakladať na energiu veľkú časť svojho príjmu. Okrem toho svet pokračuje v trajektórii fosílneho rastu, ktorá vedie k rýchlo stúpajúcim emisiám skleníkových plynov a permanentnému nadmernému využívaniu prírodných zdrojov.

Hlad po energii rozširujúcej sa populácie sa stále zväčšuje a vyžaduje nové, extrémne formy produkcie energie, pretože získavanie konvenčných energetických zdrojov je čoraz ťažšie. Dosiahnutie trojuholníka cieľov – bezpečnosti dodávok, environmentálnej udržateľnosti a energetickej spravodlivosti – sa tak stáva problematickejšie.

Preto potrebujeme globálnu energetickú transformáciu. Musíme sa posunúť od fosílnych a jadrových zdrojov k 100 % obnoviteľným zdrojom, decentralizovaným a lokálne riadeným dodávkam, zvýšenej efektívnosti a k redukcii absolútnej spotreby.

Je globálna energetická transformácia možná?

Príliš náročné na pôdu, príliš nespoľahlivé, príliš drahé – to sú tri najčastejšie kritiky obnoviteľných zdrojov.

Často sa hovorí, že výroba elektriny z OZE povedie k zastavaniu rozsiahlych území veternými farmami, solárnymi parkmi a dodatočnými elektrickými vedeniami. Avšak infraštruktúra pre OZE vyžaduje oveľa menej miesta než existujúci priestore pre ropu, uhlie, plyn a jadro, a to aj bez započítania skládok alebo otrávenej pôdy. Štúdia WWF publikovaná v roku 2012 ukazuje, že v roku 2050 by na pokrytie 100 % predpokladaných potrieb energie regiónu stačilo 1 % územia v každom regióne sveta.

Ďalší častý argument proti OZE je, že sú príliš nespoľahlivé, lebo vietor a slnko sa ťažko predvídajú. Z toho kritici usudzujú, že na zaistenie dostupnosti elektriny potrebujeme fosílne alebo atómové elektrárne. To však nie je jediné riešenie. Problém fluktuujúcej dostupnosti možno riešiť zámerným vyskladaním dodávky elektriny z rôznych obnoviteľných zdrojov. Vietor a slnko sa dopĺňajú: všeobecne vietor fúka v čase, keď slnko nesvieti a naopak. Veterné turbíny primárne produkujú elektrinu v zime, solárne elektrárne zase v lete.

Elektrina z geotermálnych zdrojov je veľmi predvídateľná, lebo zdroje sú stále dostupné. Namiesto duálnych štruktúr fosílnych palív a jadra by sa preto dlhodobé investície mali zamerať na technológie skladovania a decentralizovaných sietí.

Tretím a často najzávažnejším argumentom sú údajné náklady na OZE. Podporovatelia jadra často tvrdia, že ide o najlacnejšiu formu dodávky elektriny. Ťažko to však môže byť pravda sledujúc explóziu nákladov pri súčasných lokalitách výstavby vo Fínsku a Francúzsku a tiež plány pre reaktor Hinkley Point C v Británii, ktorý možno postaviť len s vládnymi dotáciami.

To ukazuje, že elektrina z jadra môže byť lacná len ak už zariadenia existujú alebo sú ako aktíva odpísané a ak dostávajú priame dotácie, aby vyhoveli štandardom bezpečnosti, a majú daňové výnimky. Navyše vznikajú náklady pri odstavovaní starých elektrární alebo pri skladovaní a odstraňovaní rádioaktívneho odpadu a tiež bremená súvisiace s verejnými systémami zdravotníctva spôsobené jadrovými nehodami.

Podľa nemeckého zákona o atómovej energii sú napríklad prevádzkovatelia jadrových elektrární poistne zodpovední len za straty do 2,5 miliardy eur. Ich neobmedzená zodpovednosť platí len ak nejde o prípad vážnych prírodných katastrofách, ozbrojených konfliktoch a podobne. Ak by sa mali prevádzkovatelia plne poistiť, ich náklady by boli horentné: Cena kilowatthodiny by v závislosti na poistnom modeli stúpla na 2,35 euro.

Tieto náklady sa prenášajú na dnešnú i budúcu verejnosť. To isté platí pre korporácie fosílnych palív, ktoré dostávajú priame granty a daňové úľavy a spôsobujú environmentálne a zdravotné škody, ktoré sa nikde nezjavujú.

Navyše náklady na OZE v posledných rokoch stále viac a viac klesajú. V Austrálii, ktorá je najväčším svetových vývozcom uhlia, sú náklady na výrobu elektriny z nových veterných turbín nižšie než z nových uhoľných alebo plynových elektrární.

OZE sú čoraz zaujímavejšou alternatívou nielen kvôli nákladom. Mnohé štúdie ukázali, že dokážu pokryť celkový svetový dopyt po energii. Keďže globálna spotreba energie je asi 15 terawattov ročne, len 1 desaťtisícina slnečného žiarenia by stačila na uspokojenie potrieb ľudstva. Pre porovnanie: terawatt je milión megawattov, čo korešponduje s elektrinou z asi 1200 atómových elektrární.

To isté platí pre veternú energiu: Celosvetovo je dostupných 1700 TW z veterných parkov vo vnútrozemí a na vode v nadmorskej výške 100 metrov, ak by sa na pohyb turbín využil vietor všetkých rýchlostí. V závere to znamená, že vietor by dokázal svetový dopyt po energii pokryť troj- až päťnásobne v oblastiach, kde sa dá rozvíjať, a solárna energia dokonca pätnásť až dvadsaťnásobne. Aj Medzivládny panel pre klimatickú zmenu (IPCC) v roku 2011 odhadol, že v roku 2050 by sa z OZE dalo pokryť 80 % globálnych potrieb elektriny. To ukazuje, že energetická revolúcia je technologicky možná, ošemetnou otázkou je spoločnosť a politika.“

Celú analýzu v nemeckom jazyku nájdete tu.

© energia.sk

Tento text sa publikuje v spolupráci s Friedrich Ebert Stiftung.

K téme