Michal Šnobr: Európska energetika sa ocitla v pasci
Rozvoj obnoviteľných zdrojov a administratívne riadená nízkoemisná politika – základy európskej politiky v energetike sa navzájom „požierajú“. Ekonomické dôsledky ničia celý sektor elektroenergetiky predovšetkým v našom regióne a prostredníctvom drahých energií doliehajú už aj na celú ekonomiku Európy. Po necelých piatich rokoch realizácie plánov Európskej komisie spejeme namiesto liberalizovaného jednotného európskeho trhu s elektrinou k opätovnému rozpadu trhu na národnej úrovni a trhu plného subvencií, regulácie a najrôznejších vynútených nariadení. Človek by čakal pokoru, ponaučenie a nápravu.
Opak je pravdou. Európska komisia ďalej plánuje veľkolepé ciele pre európsku energetiku do roku 2030, ale bezprostredné problémy, ktoré spôsobila jej politika a ciele do roku 2020, za súčasného rozvoja bridlicového plynu v USA, sprevádzaného celosvetovým prepadom cien uhlia, nechce vidieť. Chýba akákoľvek realistická spätná väzba, komplexné zhodnotenie stavu trhu s elektrinou, cien energií a vplyvu na jednotlivé priemyselné odvetvia. O riešení problému nefunkčného simultánneho rozvoja obnoviteľných zdrojov energie (OZE) a znižovania emisií CO2 nebolo v nových plánoch EK počuť ani jediné slovo. Naopak pre rok 2030 EK záväzne cieli znova obidve politiky súčasne a opäť raz záväzne. Z OZE ako jednoduchého čiastkového prostriedku k nižším emisiám sa stal ideologický nástroj.
O klimatické ciele už vlastne nejde
Čím viac je obnoviteľných zdrojov (slnko, vietor), tým viac je elektriny, ktorá má z trhového pohľadu nulovú hodnotu a ešte ku všetkému absolútnu prednosť. Elektriny z ostatných elektrární, bez ktorých ale systém nefunguje, je tak nadbytok a jej trhová cena klesá, za posledné dva roky až o 50 %. Naopak konečná cena elektriny pre zákazníkov rastie. Za OZE platia spotrebitelia totiž priamo podnikateľom, ktorí do tohto sektora investujú. Európska únia rozvojom OZE otvorila pre obmedzenú skupinu ľudí garantovaný „biznis“. V Číne sa vyrobí solárny panel a so ziskom sa predá do Európy.
Tu sa nainštaluje a zisk čínskeho producenta a garantovaná marža prevádzkovateľa sa prenesú priamo na konečného spotrebiteľa, a to bez ohľadu na to, či ju chce, či je schopný ju zaplatiť, či je v daný okamih vôbec dopyt a či existuje lacnejší zdroj (to sú takmer všetky klasické). Peking a ďalší musia „priasť“ blahom. Opačným efektom „požierania” je zatváranie životaschopných a dokonca úplne nových elektrární (napr. paroplynovej elektrárne v meste Počerady v Česku, ktorá stála 17. mld českých korún), do ktorých sa investovalo z dôvodu nižších emisií. Ekonomicky ale nie sú rentabilné.
Stabilita investičného prostredia je v európskej energetike nenávratne preč. Záväzky, ktoré si na seba Európa ušila prostredníctvom OZE, sú navyše dlhodobé a žiadna jednorazová liečba čajíčkom, za ktorý môžeme teraz považovať nemecké „rázne” obmedzenie podpory OZE, ich nevyrieši. A to ešte ani nezačali nevyhnutné investície do prenosovej sústavy, aby sa celý systém čisto technicky časom nezrútil.
Nemecká ekonomika si „luxus” môže dovoliť
Alarmujúce je, že za necelých päť rokov fungovania politiky EÚ v oblasti energetiky s názvom 20/20/20 dospelo Nemecko len ku „krikľavému“ paradoxu. Nemci dnes síce pokrývajú svoju spotrebu elektriny už takmer z 25 % z obnoviteľných zdrojov, súčasne ale ich uhoľné elektrárne, t.j. zdroje s najvyššími emisiami CO2, produkujú najviac elektriny od roku 1990. Naopak nové, moderné, nízkoemisné zdroje na plyn, ale aj uhlie sa nevyplatí prevádzkovať a sú odstavované a zatvárané.
Dôvod je jednoduchý. Len tie najstaršie a „najšpinavšie” zdroje sa ekonomicky ešte udržia na nohách. Náklady, ktoré na zachovanie tejto politiky platí nemecká ekonomika, sú enormné. Len spotrebitelia dnes platia 23 miliárd eur ročne a táto čiastka sa bude samozrejme naďalej zvyšovať. Áno, nemecká ekonomika si tento „luxus” môže zrejme dovoliť, ale čo stredná a východná Európa, ktorú Nemci prostredníctvom trhu s elektrinou so sebou strhávajú?
Za nevyhnutné tiež považujem zopakovať, že Nemci si to zatiaľ môžu dovoliť, pretože vďaka svojej sile v EÚ zvyšok regiónu „podvádzajú”. Ako inak nazvať výnimku pre viac než 2.000 energeticky náročných prevádzok z platenia poplatku za OZE?
Ako by to asi dopadlo, keby dnes Česi neumožňovali zdarma prenos elektriny z veterných elektrární zo severu na juh Nemecka cez svoje územie? Lenže Nemci sú na rozdiel od nás sebavedomí: „Dáme komisii veľmi jasne najavo, že Nemecko si praje zostať silnou priemyselnou základňou,” povedala Angela Merkelová v reakcii na posudzovanie hore uvedenej výnimky zo strany Európskej komisie. Rád by som sa raz niečoho podobného (aspoň v náznakoch) dočkal aj zo strany Českej republiky. Bohužiaľ, záujem českých politikov a úradníkov bojovať a postaviť sa za záujmy Českej republiky v Európskej únii je nulový. Nielen u nás pretrváva servilný a nekritický postoj ku všetkému, čo Brusel spolu s Nemcami vymyslí.
Únia vyrazila opačným smerom
Vplyv energetiky a narušenie jej fungovania z pohľadu zabezpečenia stability a rastu európskej ekonomiky sa v Európe zásadne podceňuje. Silným to nevadí, majú prostriedky to ufinancovať a darí sa im vo svoj prospech strhnúť maximum efektov, ktoré vzišli z tejto politiky. Slabšie krajiny ako ČR len držia pusu a krok. Namiesto presného mapovania už teraz silno negatívnych dôsledkov naivných, neodborných a technokratických krokov, ktoré v rekordne krátkej dobe niekoľkých rokov doslova zničili celý energetický sektor, jeho hodnotu, nádeje pre jednotný trh, cenovú politiku, ale aj investičné prostredie a využitie týchto poznatkov pre budúce plány, ide Európska komisia opačným smerom.
Proti logike veci sa dokonca ponáhľa. Bruselskí energetickí „kozmonauti” plánujú ďalší rýchly „odlet” alebo skôr „pád do neznáma”, načo sa venovať chybám z minulých rokov. Motiváciou týchto krokov nie je urovnať stav veci a „chrániť” európsku ekonomiku, ale kľučkovať. Priznať si neúspechy by bolo „katastrofou”.
Možno to praskne
Už teraz je v Európe elektrina a v niektorých prípadoch aj plyn výrazne drahšia než v iných rozvinutých, ale aj rýchlo rastúcich častiach sveta. A čo je horšie, efekt, ktorý by mala získať európska ekonomika z rozvoja nízkoemisných technológií a OZE, exportujeme. Zaplavujeme náš kontinent solárnymi panelmi a veternými elektrárňami, bohužiaľ väčšinovo vyrobenými mimo EÚ. Mimoriadne draho znižujeme emisie CO2, odstavujeme funkčné alebo dokonca úplne nové elektrárne, bezradne pozeráme na nefunkčný európsky trh s elektrinou rovnako ako trh s povolenkami CO2. Sektor výroby elektriny stratil za posledné roky polovicu zo svojej hodnoty.
O investíciách do prenosových sústav a prepájaní trhov, ktoré nevyhnutne potrebujeme pre zvýšenie bezpečnosti a stability, ako dôsledok rozvoja OZE, nemôže byť zatiaľ ani reči. Cena elektriny bude nezvratne stúpať, ale ešte nejaký čas sa to bude zrejme „skrývať”. Rovnako ako v Nemecku si to asi najskôr odnesú veľké utility, ktoré už teraz balansujú na hrane prežitia. Predávajú svoj majetok v Európe a hľadajú investičné príležitosti na iných kontinentoch.
Nasledovať budú podpory, garancie a dotácie zo štátnych rozpočtov, teda zahmlievanie za peniaze daňových poplatníkov. Ruka v ruke s tým prídu najrôznejšie formy zdanenia. Nakoniec sa môže stať, že celý systém „praskne”…a dúfajme, že to nespustí horšie procesy. Ľudia v uliciach Sofie, ktorí nie sú schopní platiť rastúci podiel výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov. Z rovnakého dôvodu jednostranné poškodenie investície ČEZ do jednej z najväčších veterných fariem v Európe zo strany rumunskej vlády.
Alebo v našich podmienkach odstavenie úplne novej modernej a nízkoemisnej paroplynovej elektrárne, „ututlanie” problému nákladov rozvoja OZE prenesením nákladov do štátneho rozpočtu, snahy o garantované ceny pre nové elektrárne, nemecké a poľské snahy o blokovanie oživenia trhu s emisnými povolenkami formou backloadingu. To nie sú náhodné procesy. Skôr zúfalé kroky, ako zachrániť situáciu. Integrácia európskej energetiky a jednotný trh sú v tomto smere absolútnou ilúziou. Vyzerá to tak, že sme sa dostali do dokonalej pasce, ktorá odporuje zdravému rozumu. Náklady sú už tak vysoké a záväzné na desiatky rokov, že už nestačí len veriť v budúci zlom v technologickom pokroku. Môže sa totiž stať, že skôr než príde, dôsledky budú pre Európu fatálne. Vysvetľujte to ale bruselským „kozmonautom”. Cesty do neznáma si obľúbili, bezpečný návrat na Zem nezaručujú. Nemajú totiž žiadnu zodpovednosť.
Smerujeme najskôr k výnimkám a následne k úplnému rozpadu systému národnej úrovne. Česku sa ale môže stať, že jeho národný trh bude v aktuálne tvoriacom sa novom „normále” trhom nemeckým, ktorý ale môžeme v mnohých ohľadoch považovať za „extrémny”. Nemci totiž súčasne s rozvojom OZE trvajú na odklone od jadra, t.j. bezmemisnej výroby elektriny.
Autor: Michal Šnobr je poradcom skupiny J&T v oblasti energetiky.
Zdroj: J&T Banka/preklad energia.sk
K téme
