Energetické štítky musia dobehnúť technologický pokrok
Najskôr trochu z histórie. V Európe sa povinné energetické štítky prvýkrát zaviedli v roku 1992. Pôvodný systém však opomenul faktor rýchleho technologického pokroku, a tak pôvodné štítkovanie časom neumožňovalo jednoznačne a jednoducho odlišovať efektívnejšie spotrebiče od menej efektívnych. Inými slovami, desať rokov po zavedení štítkov bola už i pôvodná najvyššia kategória „A“ zastaraná a výrobcovia začali za ňu pridávať znamienka „plus“. V roku 2010 preto aj EÚ aktualizovala metodiku štítkovania tak, že oficiálne pridala do stupnice i triedy A+, A++ a A+++ s tým, že stupnica na štítku môže začínať ľubovoľným „A-čkom“, ale škála musí mať 7 úrovní. Teda napríklad stupnica A až G alebo A++ až E a tak podobne.
Otázkou však je, kam by označovanie energetických tried smerovalo v budúcnosti, nakoľko technologický pokrok utlmiť nemožno. Je zrejmé, že označenia ako A++++ alebo A++++++ by boli neprehľadné.
Preto sa aj EÚ chce v rámci revízie svojich pravidiel pre energetické označovanie výrobkov a ekodizajn vrátiť k pôvodnej stupnici A – G. Súčasne sa tiež ukázalo, že ak spotrebiteľ vidí na štítku písmeno „A“, pripojeným znamienkam plus prikladá menšiu dôležitosť. Inými slovami, spotrebiteľ intuitívne nazerá na ten istý spotrebič inak, ak je označený písmenom C (v stupnici začínajúcej hodnotou A) a inak, ak je označený písmenom A (v stupnici začínajúcej hodnotou A++). EÚ je presvedčená, že ak zákazník vidí na štítkoch rôznych spotrebičov hodnoty začínajúce písmenom A, viac ako na energetickú spotrebu prihliada na cenu.
Ďalšou novinkou by mali byť tzv. QR kódy na energetických štítkoch. Ich využívanie prichádza s rozvojom informačných technológií. Takmer každý spotrebiteľ má k dispozícii smartfón s aplikáciou, ktorá dokáže QR kód prečítať. Tieto e-štítky by mohli spotrebiteľom poskytnúť v prípade potreby dodatočné informácie a uľahčiť im rozhodovanie pri kúpe spotrebiča.
Okrem spomínaných zmien uvažuje Brusel aj o prehodnotení informácií na štítkoch. Dnes sa na štítku nachádza napríklad údaj o ročnej spotrebe, čo neposkytne spotrebiteľovi relevantnú informáciu, ak ide o spotrebič, ktorý sa nepoužíva celoročne, resp. nepoužíva sa často. Preto by sa na štítkoch mohla začať už čoskoro uvádzať skôr informácia o spotrebe energie na jeden cyklus.
Ďalším problémom je metodika zaraďovania spotrebičov do energetických tried. Ukázalo sa napríklad, že niektorí výrobcovia testovali práčky pri nižšej ako predpísanej hodnote na štítku (napríklad pri nižšej teplote vody pri praní). V konečnom dôsledku tak zavádzali zákazníkov, ktorí nadobudli skreslený obraz o energetickej náročnosti výrobku. Brusel chce takéto praktiky monitorovať a trestať prísnejšie.
Hoci energetické štítky dokážu poskytnúť i ďalšie užitočné informácie ako hlučnosť, spotreba vody, palivová efektívnosť (konkrétna sada informácií totiž závisí od toho, či sa štítok nachádza na pneumatike alebo práčke), je zrejmé, že ak majú plniť svoju osvetovú funkciu i naďalej, musia reflektovať technologický pokrok a čoraz väčšiu odlišnosť jednotlivých spotrebičov. Uvidíme teda, ako sa k týmto zmenám postavia príslušné európske inštitúcie. Skúsenosť za ostatných viac ako 20 rokov môže byť dobrý základ pre dobé rozhodnutie.
K téme
