Solárna daň nemusí byť zlý nápad
Vláda avizovala zavedenie takzvanej solárnej dane, ktorá by mala obmedziť výnosnosť fotovoltaických elektrární a súčasne by získané prostriedky mali pomôcť znížiť koncovú cenu elektriny a konsolidovať verejné zdroje. Solárna daň nemusí byť vo všeobecnosti zlé riešenie, súčasná diskusia však napovedá, že pôjde skôr o účelové opatrenie.
Len aby sa nezabudlo, ak premiér Robert Fico hovorí o solárnej dani, hovorí o korekcii krokov jeho predošlého kabinetu. Tiež treba pripomenúť, že o výške výkupných cien rozhodoval Úrad pre reguláciu sieťových odvetví s tým, že podľa zákona sa cena konkrétnemu zdroju priznáva na obdobie 15 rokov.
Platí každý
Tlak obnoviteľných zdrojov na koncovú cenu elektriny je dnes nesporný. Podporujú sa z peňazí každého odberateľa elektriny, ktorý v koncovej cene platí aj takzvanú tarifu za prevádzku systému (TPS). Napríklad v prípade priemernej domácnosti sa TPS podieľa na koncovej cene zhruba 13 percentami, pričom z toho rámcovo dve tretiny idú na podporu OZE. Z tejto sumy sa ďalej cca polovica odvádza vlastníkom slnečných elektrární.
V hrubom odhade tak podpora slnečných elektrární tvorí 4 – 4,5 percent koncovej ceny elektriny pre priemernú domácnosť. Na doplnenie, TPS platí každý koncový odberateľ elektriny, od domácností, cez malé až po veľké firmy. Tarifu platia i samovýrobcovia – a to za celý objem elektriny vyrobenej vo vlastných zdrojoch a spotrebovanej vo vlastných technologických zariadeniach. Legislatíva a výkupné ceny sa v ostatných rokoch menili a dnes je výstavba nových fotovoltaík de facto obmedzená len na malé inštalácie s výkonom do 30 kW umiestnené na budovách. Čo však s tlakom na koncovú cenu elektriny v podobe zdrojov pripojených do siete v minulosti?
Noví majitelia
Uvažovanie o solárnej dani sťažuje skutočnosť, že väčšina zdrojov zmenila svojho pôvodného vlastníka. Kým na začiatku takéto zdroje stavali aj firmy blízke dobre známym menám, dnes je veľká časť z nich v rukách bánk a iných nových vlastníkov. Prípadné zmeny tak paradoxne nezasiahnu tých, ktorí na štedrom systéme podpory už stihli zarobiť a úvodnú investíciu si splatiť aj odpredajom elektrární, ale skupinu nových majiteľov. Tí elektrárne odkúpili neraz i za dvojnásobok pôvodnej investície.
V právnom štáte by sa legislatívne úpravy nemali prijímať diskriminačne, retroaktívne, či selektívne a súčasne by sa mali brať do úvahy i budúce oprávnené očakávania podnikateľov. V protiklade s týmto stojí všeobecný (verejný) záujem znížiť koncovú cenu elektriny, pričom reč je o tých zložkách, ktoré sa netýkajú nákupu komodity (o cene komodity rozhoduje burza a o výške marže dodávateľa buď trh alebo cenová regulácia). Odhliadnuc od otázky, ako realisticky banky a ďalší investori posudzovali riziká skôr, ako začali slnečné elektrárne odkupovať od ich pôvodných vlastníkov, solárna daň by nemala byť nastavená ani z ich pohľadu likvidačne.
Solárna daň by mohla byť dobrým nástrojom, ktorý by prispel k zníženiu koncovej ceny elektriny, avšak nie v súčasnej navrhovanej podobe.
Zdaniť, ale inak
Po prvé, bolo by viac ako žiaduce, aby sa zákonodarcovia s dotknutými vlastníkmi zdrojov stretli a dohodli na akceptovateľnej výške dane pre obe strany. Tiež treba zdôrazniť, že zavedenie dane len na slnečné zdroje je selektívne. Ak zdaniť, tak v primeranej a nelikvidačnej miere prevádzkovateľov všetkých zdrojov, ktoré sú zaradené do systému podpory. V neposlednom rade, ak má nová daň splniť svoju funkciu, prostriedky získane jej zavedením by sa mali v stopercentnej miere vrátiť do systému podpory ako dotácia tarify za prevádzku systému a nie deliť sa medzi systém podpory a štátny rozpočet. Ak majú peniaze od prevádzkovateľov podporovaných zdrojov slúžiť nielen na zníženie koncovej ceny elektriny, ale aj na sanovanie verejných financií a problematického štátneho rozpočtu, nemožno sa ubrániť pocitu, že ide predovšetkým o účelové opatrenie a záujem znížiť koncovú cenu elektriny je viac ako dobrá zámienka.
Upozornenie: Text vychádza v denníku SME.
K téme
