Slovensko potrebuje koncepciu využitia OZE
Impulzom boli až ambiciózne plány Európskej únie, ktorá okrem cieľov pre spoločenstvo stanovila ciele aj pre Slovensko. Nanešťastie pre zdravý rozvoj OZE na Slovensku však tento impulz prišiel primárne zvrchu. V prípade Slovenska, ktoré je silne jadrovo orientované nie len v politických kruhoch, ale aj vo verejnosti, to spôsobovalo od začiatku komplikácie hlavne v oblasti vízie využívania OZE.
To, že o koncepčnom riešení OZE na Slovensku bohužiaľ hovoriť nemôžeme, naznačuje najmä fotovoltika. Tento v súčasnosti laickej verejnosti asi najznámejší OZE, hoci nie práve v pozitívnom svetle, asi najviac ukazuje absenciu odbornej diskusie o jeho využití. Prvým oficiálnym dokumentom, ktorý sa cielene venoval obnoviteľným zdrojom a ich postaveniu v budúcnosti, bola Stratégia vyššieho využívania OZE z roku 2007. V spomínanej stratégii sa predpokladá výroba elektriny z fotovoltických zdrojov v roku 2010 na úrovni 0 GWh. To znamená, že tvorcovia vízií uplatnenia OZE v slovenských podmienkach na Ministerstve hospodárstva v roku 2007 predpokladali, napriek už v tej dobe silnému rozvoju v iných krajinách, nulovú výrobu elektriny z tohto zdroja. Predpoklad tej istej stratégie hovorí v roku 2015 o úrovni 10 GWh, čo pri slnečných podmienkach na Slovensku je asi 10 MW inštalovaného výkonu. Logicky potenciálni investori v tom období mohli teoreticky predpokladať, že fotovoltika na Slovensku nebude výhodná investícia.
S nulovým cieľom využitia fotovoltiky korelovali aj legislatívne podmienky – chýbal hlavne zákon, ktorý by komplexne definoval legislatívny rámec pre OZE na Slovensku. Táto výčitka sa samozrejme týka všetkých druhov OZE. Najvyčítanejším nedostatkom bola chýbajúca garancia výšky výkupných cien, ktorá sa v iných krajinách pohybovala na úrovni niekoľkých rokov. Chýbali taktiež povinnosti pre pripojenie do sústavy a na odber vyrobenej elektrickej energie. Dá sa povedať, že v tom čase neexistoval stabilný rámec pre očakávaný rozvoj OZE. Akési podmienky boli len pridružené v Zákone o energetike. Na druhej strane už na rok 2008 existovali výkupné ceny, ktoré pre fotovoltiku stanovovali ich výšku na úroveň 8400 Sk za 1 MWh.
V roku 2008 bol prijatý ďalší významný dokument – Stratégia energetickej bezpečnosti do roku 2030. Podľa upravených čísel stanovovala predpoklad inštalovaného výkonu fotovoltických elektrární na rok 2010 na 8 MW a definovala fotovoltiku ako jednu z najdynamickejšie sa rozvíjajúcej technológie. Aký diametrálny skok zaznamenalo odvetvie v tomto motivačnom faktore ukazuje rok 2009. Ceny už vyskočili na úroveň medzi 12 000 a 13 500 Sk/1MWh a tu ostali aj na rok 2010. A práve tu možno tkvie kameň úrazu diskusie o využití fotovoltiky na Slovensku.
Napriek konzervatívnym predpokladom boli ceny pre fotovoltiku od začiatku stanovené silno stimulačne. Za jej slabý rozvoj mohla hlavne chýbajúca garancia dĺžky výkupných cien. V roku 2009 však bol prijatý zákon, ktorý stanovil ich 15 ročnú garanciu. Stabilizujúcim faktorom je aj zákonom stanovený mechanizmus úpravy výkupnej ceny, limitujúci jej pokles medziročne na maximálne 10 %. Stalo sa tak v dobe, kedy na svetových trhoch významne poklesli ceny panelov, ktoré majú na konečnej investícii najvýznamnejší podiel. Výkupné ceny však ostali naďalej vysoké, na úrovni 425 až 430 €/MWh. Kombinácia týchto faktorov mala zásadný vplyv na výrazný záujem investorov. Prejavilo sa to najmä na počte žiadostí a dopytov, ktoré zahltili distribučné spoločnosti.
Prijatie zákona spustilo spomínaný silný záujem investorov o realizáciu projektov, rádovo v stovkách MW inštalovaného výkonu. Tento očakávaný rozvoj je však v silnom protiklade s predpokladmi, definovanými v strategických dokumentoch. Ak spomenieme len Stratégiu energetickej bezpečnosti SR do roku 2030, tá hovorila o 8 MW. Vyvstáva preto otázka, kde nastala chyba. Prečo sa očakávaniam, technickému potenciálu a stratégii Ministerstva hospodárstva neprispôsobila aj výška podpory? Alebo otázka či zodpovedné inštitúcie dostatočne zvládli prácu na zákone o podpore OZE a nastavenie cien na obdobie 15 rokov. Omnoho závažnejšou otázkou je, či je do budúcnosti zmysluplné prihliadať na tieto materiály pri rozvoji energetického sektora.
Minimálne vývoj fotovoltiky na Slovensku musíme totiž považovať za neštandardný. Už len z toho pohľadu, že hádam najdynamickejšie sa rozvíja tá oblasť OZE, ktorej zastúpenie malo byť skutočne skôr „propagačné“. Na tento vývoj sa však namiesto verejnej diskusie začalo aj neštandardne reagovať. Podľa analýzy prevádzkovateľa prenosovej sústavy (SEPS), ktorá bohužiaľ nie je verejná, slovenská sieť je schopná prijať 120 MW nepredikovateľných obnoviteľných zdrojov (slnečná a veterná energia). Keďže SEPS sa v súčasnosti vyjadruje iba k žiadostiam s inštalovaným výkonom nad 1 MW, stanovila koncom novembra 2009 limit na celkový inštalovaný výkon pre tieto zdroje na 120 MW. Limit sa v priebehu pár dní vyčerpal, nestihli sa ani otvoriť všetky obálky so žiadosťami.
Keďže väčšina investičných návrhov sa pohybovala inštalovaným výkonom tesne pod jedným megawattom, už od septembra 2009 sa objavovali informácie o snahe znížiť hranicu najprv na 100 kW. Do jedného megawattu SEPS túto právomoc v súčasnosti nemá. Cieľom bolo zavedenie regulácie, aby kompetentné orgány mali silnejší priamy vplyv na stav energetického mixu. Až v decembri bola predstavená novela zákona o energetike, ktorá novú hranicu pre fotovoltiku a veternú energiu definovala. Všetky FV-zdroje, s výnimkou zdrojov do 100 kW umiestnených na strechách budú musieť získať osvedčenia o súlade s energetickou stratégiou. V rámci tohto konania sa k žiadostiam bude vyjadrovať prevádzkovateľ prenosovej sústavy. Týmto spôsobom sa do rúk SEPS-u dostávajú silné karty, o ktorých ovplyvňovanie môžu mať záujem rôzne záujmové skupiny. Energetika, navyše v prípade OZE biznis s garanciou štátu, vždy priťahovala silné domáce záujmové skupiny. Treba si totiž uvedomiť, že kontrola takto skutočne veľmi malých zdrojov (napr 105 kW), nemá z pohľadu bezpečnosti prenosovej sústavy až taký zásadný význam.
Jeden z dopadov týchto ad-hoc zásahov môže byť napríklad technologické zaostávanie. V situácii, keď sa vyčerpal limit na väčšie zdroje a menšie sú obmedzované, sa postavia len tie v súčasnosti povolené. Využije sa teda existujúca technológia. Keďže ďalšie investície sú v súčasnosti otázne, nemusí dôjsť k postupnému využitiu nových technologických výdobytkov.
Je rozumné, pokiaľ sa štát snaží regulovať rozvoj obnoviteľných zdrojov. Primárnym dôvodom je stabilita siete, sekundárnym vplyv na koncové ceny elektrickej energie. Nie je však rozumné v nadčasovej koncepcii nepočítať s rozvojom fotovoltiky, potom pre ňu nastaviť silne stimulačné mechanizmy a po zľaknutí sa z možného vývoja opätovne zaťahovať ručnú brzdu. Systém stop-štart-stop nie je dobrý pre rozvoj odvetvia, ktoré potrebuje stabilné prostredie pre svoj zdravý rozvoj. Nikto nepredpokladá, že Slovensko bude vytapetované solárnymi panelmi, zároveň však fotovoltiku nemôžeme ignorovať. Práve tieto mantinely v podobe limitov na inštalovaný výkon mali byť predmetom analýz, ktorých výsledky sa mali stať smerodajné pre nastavovanie podporných nástrojov. Štátne orgány však v tomto zlyhali. Fotovoltika je len jedným druhom OZE, ktorá samotná nedokáže splniť ciele, ktoré sú pre Slovensko záväzné. Neexistuje však koncept pre jednotlivé OZE, akou mierou majú k splneniu cieľov prispievať.
Na vyčerpanie limitov pre inštaláciu nepredikovateľných OZE mal byť vytvorený mechanizmus, ktorý by existujúce kapacity spravodlivo pridelil. Jednou z možností sú aukcie kapacít, ktoré predstavujú transparentný spôsob. Inou možnosťou bolo nastavenie nižšej výkupnej ceny pre tie zdroje, ktorých silný rozvoj sa nepredpokladal. Ich navyšovaním by sa našla hranica pre investorov zaujímavá aj z hľadiska návratnosti investícií. Spočiatku by sa preto realizovali len ekonomicky najsilnejšie projekty a existoval by dostatok priestoru pre testovanie vplyvu fotovoltických elektrární na stabilitu siete a koncové ceny. ÚRSO sa v roku 2009 snažil síce výraznejšie znížiť výkupné ceny pre fotovoltiku na rok 2010, avšak pôvodne navrhované zníženie už bolo v rozpore s práve prijatým a už vtedy platným zákonom o podpore OZE. Ten definuje maximálny medziročný pokles o najviac 10%. Teda dodatočnú korekciu v réžii úradu obmedzil aj tesne predtým schválený, a aj úradom, pripomienkovaný zákon.
Takto v prípade fotovoltiky vzniká nepríjemný dojem, že vysoké ceny boli docielené tlakmi záujmových skupín. Z pohľadu investícií a ich návratnosti je tento segment za súčasných podmienok najperspektívnejší. Zmenou pravidiel môžu byť investície, ktoré boli v roku 2009 vynaložené na prípravu projektov stratené. Štát mení podmienky za behu, pretože nestanovil jasný systém podpory od začiatku a správa sa ako slon v porceláne.