Kazimír Kmeť: Čo je možné vyčítať privatizácii SPP
Je možné formulovať tri zásadné problémové oblasti ktoré sa údajne, podľa oponentov, vyskytli pri privatizácii SPP (kurzívou sú uvádzané dikcie vtedajších oficiálnych vládnych materiálov):
- Bola dosiahnutá nízka cena za predaj: V oficiálnom dokumente MH SR: „Právna analýza privatizácie SPP, MH Bratislava 2009“ sa uvádza: Základné imanie spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel a.s. je v zmysle Článku IV. Stanov 52.287.322.000,-Sk, čo je len zlomok z celkovej hodnoty spoločnosti…
- Kurzová strata: Strata vo výške 7.373970.00 Sk bola spôsobená tým, že neboli vykonané náležité opatrenia zo strany kompetentných osôb so zreteľom na riziko vyplývajúce z kolísania mien (materiál MH SR: „Správa o procese privatizácie SPP“ – materiál prerokovaný vo vláde SR 9. januára 2007).
- Manažérska kontrola: Akcionárskou zmluvou bol navodený stav, kedy majetková účasť štátu alebo Fondu národného majetku SR formálne je 51%, ale nie je reálne možné vykonávať práva väčšinového akcionára v rozsahu zodpovedajúcom percentuálnemu počtu akcií.
Ako je možné zhodnotiť proces privatizácie SPP, a.s. najmä na základe uvedených kritérií (cena, kurzová strata, manažérska kontrola) – boli tieto „nedostatky“ skutočne zásadné?
Bola dosiahnutá cena nevýhodná pre predávajúceho?
Bolo možné dosiahnuť výrazne lepšiu cenu? Došlo aktom predaja 49%-ného podielu, za ktorý zaplatili nadobúdatelia Ruhrgas a GdF sumu cca 121 mld. Sk (presne: 120.962.600 tis. Sk podľa vtedy aktuálneho kurzu SKK-USD) k výraznému poškodeniu predávajúceho, teda štátu SR?
Určitou odpoveďou na otázku, či dosiahnutá cena bola „objektívna“, je porovnanie dosiahnutej ceny s hodnotou predávanej časti spoločnosti stanovenou napr. objemom podnikateľskou činnosťou vytvorených finančných prostriedkov, pri ktorých sa zhodnotí ich časová zmena (napr. diskontovaným cash-flow). Z analýzy (K. Kmeť: Privatizácia SPP- Analýza procesu privatizácie a postprivatizačných aktivít v SPP a.s., STÚ Bratislava 2009), pri ktorej sa zohľadnili možné scenáre vývoja v SPP, je zrejmé:
Dosiahnutá cena za predaj 49% podielu v zásade zodpovedala jeho hodnote (doba návratnosti kapitálu investovaného zahraničnými nadobúdateľmi bola cca 16 rokov (táto hodnota je odlišná od hodnoty odhadovanej autorom článku v časopise.týždeň. Dôvodom môže byť spôsob výpočtu – v materiáli Privatizácia SPP – Analýza procesu privatizácie a postprivatizačných aktivít v SPP a.s., STÚ Bratislava 2009 bola použitá metodika obecne aplikovateľná pri oceňovaní podniku – z hodnoty diskontovaného cash-flow, kde sa diskontnou sadzbou zohľadnil časový faktor hodnoty peňazí, pričom diskontný faktor zahrňoval viaceré vplyvy, napr. podnikateľské riziko krajiny i spoločnosti, pomer vlastného a cudzieho kapitálu v spoločnosti a pod.), čo je v prípade investícií do energetiky návratnosť prijateľná a teda nie je možné označiť transakciu predaja podielu v SPP za významne nevýhodnú pre štát (resp. významne výhodnú pre kupujúceho). V poslednom období, v dôsledku externých vplyvov (plynová kríza v r. 2008 i 2009 v dôsledku obmedzenia resp. zastavenia dodávok zemného plynu – ZP – z Ruskej federácie – RF, výstavba ďalších prepravných koridorov pre dopravu ZP z RF resp. ďalších krajín obchádzajúcich SR, tlak na znižovanie spotreby ZP aktiváciou ďalších palív), ako aj internými, „sociálnou politikou“ podmienenými politickými tlakmi (ceny energií sa stávajú viac politickou ako ekonomickou kategóriou), sa zvyšuje rizikovosť podnikania v plynárenstve v SR a tým sa nepriamo potvrdzuje postupne nižšia výhodnosť nákupu podielu v SPP, a.s. pre zahraničných partnerov (výrazne sa predlžuje doba návratnosti vložených prostriedkov). Tieto skutočnosti potvrdzuje i rozhodnutie zahraničných akcionárov predať svoj podiel v SPP.
Kurzová strata je druhým, frekventovaným „hriechom“ privatizácie SPP
Je ťažko diskutovateľnou skutočnosťou, že voľba meny pre transakciu (USD) odporovala zásade prístupu štátu (kompetentných subjektov zodpovedných za predaj podielu) „ako starostlivého hospodára“ (minimálne riziko => minimálna strata), najmä z dôvodov:
- historicky vysokej volatility (pohybu kurzu) USD/EUR resp. USD/SKK a tým i potenciálneho rizika negatívnych dopadov (stačilo analyzovať pohyb USD resp. EUR/SKK v rokoch pred privatizáciou SPP a bolo zrejmé riziko voľby USD ako meny pre predaj podielu),
- absencie fundovanej analýzy a odbornej diskusie rizika kurzových zmien a ich prípadného zaistenia resp. minimalizácie strát, voľby vhodnej meny pred transakciou (vzhľadom na skutočnosť, že finálnej fázy procesu privatizácie sa zástupcovia SPP nezúčastňovali, mala byť takáto analýza jednou z hlavných úloh privatizačného poradcu).
Treťou chybou pri privatizácii SPP podľa uvádzaných dokumentov je že Akcionárskou zmluvou bol navodený stav, kedy majetková účasť štátu alebo Fondu národného majetku SR formálne je 51%, ale nie je reálne možné vykonávať práva väčšinového akcionára v rozsahu zodpovedajúcom percentuálnemu počtu akcií
Je treba zdôrazniť, že situácia, kedy má minoritný vlastník práva „manažerskej kontroly“ (majoritné zastúpenie v rozhodujúcom exekutívnom orgáne spoločnosti – v predstavenstve, ktoré vykonáva „denné riadenie“ spoločnosti) je určite neštandardná. Vynára sa zásadná otázka: do akej miery táto situácia umožňuje minoritnému akcionárovi (v tomto prípade zahraničným akcionárom) prostredníctvom zástupcov v orgánoch spoločnosti (prijímaním nesprávnych, jednostranných rozhodnutí) negatívne ovplyvniť jej vývoj, hodnotu, a tým i poškodiť väčšinového akcionára (v tomto prípade štát)? Je potrebné uvedomiť si, že akýkoľvek akcionár vykonáva akcionárske práva prostredníctvom zástupcov v orgánoch spoločnosti (v predstavenstve a dozornej rade), pričom základné povinnosti a zodpovednosti pre členov štatutárnych orgánov obchodných spoločností vyplývajú z platnej legislatívy – zákonov (najmä Obchodný zákonník, č.513/1991Zb včítane jeho noviel a Trestného zákonníka, č.300/2005).
Základné povinnosti vyplývajúce z Obchodného zákonníka a Trestného zákonníka by mali determinovať rozhodovanie členov štatutárnych orgánov (ak títo nie sú ochotní poslúchať majiteľov i za cenu vlastnej etickej i trestno-právnej samovraždy) a tým i minimalizovať rozhodnutia smerujúce k poškodeniu spoločnosti. To, že si svoju subjektívnu trestnoprávnu zodpovednosť vo väčšine prípadov predstavitelia akcionárov uvedomujú, potvrdzovali i výsledky hlasovaní v orgánoch spoločností hlavnej skupiny SPP, kde „tesné hlasovania“ (napr. 4:3, 2:1,) vyjadrujúce zásadne protichodné stanoviská, sú skôr výnimkou (vyskytujú sa obyčajne v prípade, kedy sa členovia štatutárneho orgánu , najmä predstavenstva, snažia presadiť záujmy jedného z akcionárov na úkor ostatných akcionárov, čo sa, žiaľ, dialo najmä v prípade rozhodovania o cenách zemného plynu).
Záver
Zámer privatizovať SPP, a.s. – transferovať vlastnícke práva k 49 %-nému podielu SPP, a.s. na zahraničný strategický subjekt (konzorcium Ruhrgas, GDF a Gazprom) nie je možné označiť ako „jedine správny“, ale v dôsledku ťažko realizovateľných stabilných podnikateľských podmienok pre subjekty typu SPP vo vlastníctve štátu v SR je ťažko vymyslieť iný, výrazne lepší. Spôsob riadenia spoločnosti, nastavenie pravidiel, ich dodržiavanie (pre energetiku v časovom horizonte výrazne presahujúcom dĺžku volebného obdobia politických strán), eliminácia nekompetentných zásahov do operatívneho i strategického riadenia subjektami (včítane vlastníkov) u ktorých nie je možné požadovať ekonomickú a trestnoprávnu zodpovednosť, sú základné kritériá pre posúdenie kvality vlastníka (toto kritérium je možné použiť i v prípade nových vlastníkov skupiny SPP).
Čo je možné vyčítať „strategickým investorom“ (pôvodne Ruhrgas následne EON a GdF následne Suez GdF)? Odpoveď je zrejmá z porovnania zámerov formulovaných v privatizačnom projekte s kritériami a pravidlami výberového procesu pri predaji 49 % akcií SPP z 21. februára 2002 a aktivitami minoritných majiteľov počas ich pôsobenia v SPP. Jednoducho povedané „strategický investori“ sa v snahe maximalizovať dividendy s tichým pozitívnym súhlasom zástupcov majoritného vlastníka (štátu) v zásadných aspektoch nechovali ako strategickí, absentoval dlhodobý zámer rozvoja spoločnosti (minimálne výdavky na technický rozvoj, investície do progresívnych spôsobov spotreby zemného plynu, diverzifikácia distribučných sietí, investície do sietí v zahraničí, participácia na nových prepravných trasách, a pod.).
Ako je teda možné hodnotiť privatizáciu SPP a pôsobenie zahraničných akcionárov v tomto podniku?
Napriek zložitosti procesu transformácie a privatizácie, meniacich sa externých ekonomických a politických vplyvov (politické nominácie zástupcov štátu, tlak na reguláciu cien zemného plynu) je možné hodnotiť pôsobenie zahraničných akcionárov jednoznačne pozitívne (stransparentnenie finančných tokov, poriadok vo verejnom obstarávaní, transformácia SPP v súlade s pravidlami EÚ, rast kvalitatívnej úrovne riadiaceho manažmentu a ďalšie). V čom aktivity strategických investorov zaostávali za očakávaniami (formulovanými v privatizačnom projekte), bol dlhodobý rozvoj spoločnosti. Zostáva otázkou, či zanedbávanie práve tohoto rozhodujúceho aspektu – strategického rozvoja spoločnosti – nebolo determinované aj postojom majoritného akcionára (štátu) a či vôbec existuje investor, ktorý bude strategicky rozvíjať spoločnosť, kde chovanie majoritného akcionára je „predvídateľné“ v časovom horizonte volebného obdobia a rozhodujúcimi kritériami úspešnosti sú zaplátanie dier v štátnom rozpočte cez dividendy a znásilňované ceny zemného plynu.
Autor: Ing. Kazimír Kmeť, PhD
Autor pôsobil v rokoch 2006 – 2008 na pozícii generálneho riaditeľa SPP – distribúcia, a.s., v prostredí Slovenského plynárenského priemyslu (SPP, štátny podnik, SPP, a.s. a SPP – distribúcia, a.s.) pôsobil v období 1998 – 2008. Okrem iných aktivít bol tiež predsedom redakčnej rady časopisu Slovgas (2001 – 2008) a podpredsedom predstavenstva SPP Bohemia, a.s. (2003 – 2007).
(c) energia.sk
K téme
