Zuzana Mjartanová: Rusko-čínskej dohody sa netreba obávať
Riaditeľ Gazpromu Alexej Miller v súvislosti s dohodou uviedol, že je pravdepodobné, že ceny na európskych trhoch sa budú meniť, hoci neuviedol, ktorým smerom. Experti však predpokladajú, že európske ceny, ktoré sú už dnes na približne dvojnásobnej úrovni než v USA, budú naďalej rásť. Možno však predpokladať, že v krátkodobom horizonte sa tento scenár nenaplní.
Gazprom vytvára maržu v EÚ, nie doma
Vývoz do Európy tvorí až 40 % ziskov Gazpromu. Cena dodávok sa pohybuje v pásme okolo 380 USD za tisíc kubických metrov. Aj Čína bude platiť podobnú cenu – podľa dohody by to malo byť pravdepodobne 350 USD za tisíc kubíkov.
Pri súčasnej produkcii približne 500 mld. m3 za rok Gazprom do krajín EÚ vyvezie približne 135 mld. m3. Prepravná kapacita nového rusko-čínskeho plynovodu bude 38 mld. m3 za rok. Už pri pohľade na tento údaj je zrejmé, že Gazprom si Európu aj napriek vzájomnej závislosti nemôže (a nechce) pohnevať. Dôvodov je hneď niekoľko. V prvom rade potrebuje ruská firma financie na investíciu do plynovodu do Číny. Celková hodnota investície sa odhaduje na 55 mld. USD, pričom budúca prvá platba od Číny (25 mld. USD) bezprostredne nesplatí ani polovicu. Pre doplnenie, doba návratnosti investície do nového plynovodu sa odhaduje až v horizonte po roku 2020.
Európa samozrejme nie je pre Gazprom jediným trhom. Firma vyváža do krajín EÚ približne 26 % svojej produkcie. Väčšia časť končí na domácom trhu, pričom dodávky pre obyvateľstvo a firmy sú dotované. Na domácom trhu Gazprom nemá príležitosť vytvárať maržu, z ktorej by financoval svoje ďalšie investície.
Nové cesty do EÚ
Európske ceny sú preto pre ruského vývozcu plynu kľúčové. Je v prirodzenom záujme firmy, aby ceny do budúcnosti minimálne neklesali. Ak by však Gazprom chcel tlačiť na ceny už dnes, priblížili by sa cenám LNG (skvapalneného zemného plynu) a EÚ by začala pravdepodobne hľadať aj iné prepravné cesty, nakoľko cenový diferenciál by medzi potrubným a skvapalneným plynom zmizol. Už dnes sú pripravené niektoré projekty a s navýšením ceny by medzi ne pribudli ďalšie, čo v záujme Gazpromu rozhodne nie je. Okolo roku 2018 by mal byť dokončený trans-adriatický plynovod, ktorý má priviezť plyn napríklad z azerbajdžanského poľa Shah Deniz – plánovaná prepravná kapacita je 20 mld. m3. Medzi ďalšie projekty patrí výstavba terminálov na LNG v Poľsku a Litve.
Shah Deniz je okrem zjavnej diverzity zaujímavý aj z iného dôvodu – je blízko k stredoázijským štátom, ktoré disponujú významnými zásobami plynu. Dnes sa plyn vyťažený v týchto oblastiach exportuje najmä skrz Rusko, ktoré ho potom predáva ďalej do Európy. Možno predpokladať, že sankcie, ktoré sú momentálne uvalené na ruských politikov a firmy, môžu spôsobiť zníženie vývozu Gazpromu do Európy, a teda aj zníženie dovozu stredoázijského plynu do Ruska. Z pohľadu tamojších krajín – vyššia nezamestnanosť a znížené príjmy môžu spôsobiť, že sa začnú obracať iným smerom – na západ alebo naopak na ďaleký východ, smerom k Číne. Z historických skúseností vieme, že pokiaľ Čína bude mať možnosť získať plyn lacnejšie a najmä ak bude obchodovať so slabšími protistranami, nebude to váhať využiť. Pre Rusko by to znamenalo ďalšie oslabenie vplyvu v plynárenstve.
Teoretický scenár
Zaujímavým scenárom by mohlo byť pre Gazprom naopak zníženie cien európskym zákazníkom. Keby sa tak stalo, posilnilo by to dôveru v Rusko ako energetického partnera a v konečnom dôsledku by to mohlo vyústiť do väčšieho odberu plynu. V súčasnosti totiž EÚ bojuje s problémom dostupnosti vhodných zdrojov na zabezpečovanie výkonovej rovnováhy prenosovej sústavy, na ktorú vytvárajú nápor obnoviteľné zdroje energie. Kvôli vysokým cenám zemného plynu sa namiesto moderných, vysoko účinných paroplynových elektrární spúšťajú menej ekologické uhoľné elektrárne, nakoľko iba táto technológia dokáže pri súčasných veľkoobchodných cenách elektriny generovať zisk.
Tým ale Európa ide proti svojej vlastnej politike ochrany ovzdušia a životného prostredia. V prípade, že by Gazprom znížil ceny a dokázal tak podporiť dopyt po plyne, absolútna výška jeho ziskov by sa kvôli objemovému prírastku neznížila. Pokiaľ by navyše presunul časť objemu na spotové trhy, zobral by veľkým, o diverzitu sa snažiacim projektom vietor z plachiet a súčasne by tento krok pomohol nárastu likvidity na krátkych plynárenských trhoch – prirodzene, bez umelých zásahov. Rusko by mohlo získať späť dôveru a mohlo by dokončiť svoje projekty, medzi nimi najmä South Stream, ktorý má namiesto európskeho projektu Nabucco (na obrázku vyššie) dovážať ruský plyn inou trasou.
Na záver
Je zrejmé, že dohoda Ruska s Čínou nebola podpísaná primárne z ekonomických dôvodov. Gazprom je, bohužiaľ, otrokom ruskej politiky, hoci sám tvrdí, že sa snaží vychádzať európskym trhom v ústrety.
Rusko by si malo uvedomiť, že pokiaľ chce využívať plyn ako politickú zbraň, musí mať na to adekvátne prostriedky. Pokiaľ si napr. o dva roky uvedomí, že Európu potrebuje, ale tá už pôjde vďaka súčasným krokom Ruska iným smerom, môže byť pre plynárenskú veľmoc neskoro. Hlasy, ako ten nemecký, ktorý až do jesene tvrdil, že Rusko ako spoľahlivý partner dodávky nikdy od 70. rokov neprerušilo a obavy o použitie energie ako zbrane sú zbytočné, slabnú. Naopak ostatné hlasy prestávajú Rusko ako strategického energetického partnera EÚ podporovať.
Zuzana Mjartanová
Autorka pôsobí v pražskom Inštitúte energetickej ekonómie.
(c) energia.sk
K téme
